18. Arthur's blame

20. března 2014 v 21:08 | Lilly Evenová |  This is my kingdom come
Som späť! Prepáčte za tú dlhú odmlku, mala som toho dosť v škole, začala som v novej práci a túto kapitou som chcela napísať čo najlepšie. Aj tak sa mi to asi nepodarilo. Veď posúďte samy! Príjemné čítanie sa praje.

18. Arthur's blame



Merlin strávil v nemocnici ešte dva dni. Rozhodol sa nevolať svojej matke a zbytočne ju nestrašiť tým, že druhýkrát za posledných pár mesiacov zasa skončil na pohotovosti. Svojich starostí mala dostatok a Arthur s Gwainom sa od neho prakticky nepohli. Morgana sa zastavila tiež. Gwen a Freya prišli posledný deň tesne pred tým, než ho mali prepustiť. Merlin im vravel, aby sa držali radšej ďalej, pretože by sa mohli nakaziť. Mal šťastie, že jeho podchladenie bolo iba mierne a nechytil zápal pľúc. Prechladnutie a horúčka ho však neobišli.
Merlin ich liečil svojpomocne, za pomoci malých kúziel. Keď odchádzal z nemocnice, už sa cítil oveľa lepšie. Gwaine však trval na tom, že bude na izbe ležať v posteli a nechá všetko na ňom. Strávil teda v posteli ďalšie štyri dni, než konečne presvedčil všetkých naokolo, že už sa cíti fajn a môže sa vrátiť na prednášky.
Jeho plány boli zmenené Arthurom, ktorý ho prepadol po ceste na hodinu histórie s tým, že sa potrebujú porozprávať.
Arthur ho doviedol na malé námestie mestečka. Merlin sa už párkrát prechádzal po týchto uličkách, no nikdy si nevšimol malú, ošarpanú kaviareň, do ktorej ho Arthur viedol. Bola zastrčená medzi obchodíkom s knihami a zavretou reštauráciou, s vchodom širokým ledva pre jednu osobu. Vošli dnu a posadili sa na jednu zo železných stoličiek ku guľatému stolíku z ktorého sa na viacerých miestach odlupoval plastový poťah. Vnútri bolo prázdno, okrem starého pána v rohu s knihou a unudenej čašníčky, ktorá sa k nim okamžite rozbehla pre objednávky. Arthur objednal, bez toho, aby sa Merlina spýtal čo si dá a čašníčka veselo odtancovala ku kávovaru.
"Prečo si ma sem vzal?" spýtal sa Merlin napoly s úsmevom.
"Robia tu najlepší cheesecake na svete," usmial sa Arthur nevinne.
"Ty vieš, čo myslím," zamračil sa naňho Merlin.
Arthur počkal, kým im servírka prinesie objednávku. Pre Arthura nadýchané kapučíno s kakaom na vrchu a Merlinovi čiernu kávu do bodkovaného hrnčeku. K tomu veľký kus cheescakeu s dvoma vidličkami.
"Chceš?" Arthur nabral na vidličku kúsok koláča a podržal ho Merlinovi pred ústami. Merlin sa ešte chvíľu naňho mračil, potom poslušne pootvoril ústa. Arthur sa nahol, pomaly sa približujúc s vidličkou k jeho perám. V poslednej chvíli odtiahol ruku a miesto toho pritisol svoje pery na tie jeho.
"Arthur!" Merlin sa prudko odtiahol. Arthur k nemu previnilo zdvihol oči.
"Prepáč?" šepol sklamane. Vyznelo to skôr ako otázka, než ospravedlnenie.
Merlin úskokom pozrel na čašníčku, ktorá ich spoza baru pozorovala s neskrývaným úsmevom. Potom jeho oči prešli po stenách kaviarničky, tmavých tapetách a obrazoch okolo. Zastavili sa až na šedých očiach, ktoré sa naňho pozerali s nádejou.
"Prečo mi to robíš, Arthur?" vzdychol Merlin bezmocne.
Arthur neodpovedal. Prechádzal prstom po povrchu stolíku a odlupoval ho. Merlin k nemu natiahol ruku. Arthur mal pod nechtami červenú farbu a kúsky lepidla. Merlin ho nežne pohladil po dlani a preplietol svoje prsty s jeho. Bolo úžasné ako do seba zapadli. Ich ruky, ako stvorené na držanie jedna druhej. Ich oči, ktoré sa nedokázali nepozerať na toho druhého, ich pery, ktoré žiadali o bozky.
Arthur zdvihol pohľad od červeného poťahu a usmial sa naňho. Placho a vystrašene.
Merlin sa rozhodol, že bude najrozumnejšie na nič sa nepýtať. V tichosti dopili kávu a rozdelili sa o koláč. Arthur potom zaplatil a bok po boku kráčali späť k internátom. Žiadny vážny rozhovor sa nekonal. Merlin sa párkrát na Arthura otočil, zastal v polovičke cesty alebo otvoril ústa, aby niečo povedal. Nakoniec iba pokrútil hlavou, skôr nad sebou, ako nad Arthurom a mlčal.
Keď vyšliapali schody k ich izbám, obaja zastali pred dverami. Merlin siahal po kľúč do vrecka. Arthur ten svoj už zvieral v ruke.
"Môžeš ísť dnu, ak chceš," povedal zrazu Arthur. Jeho výraz bol prázdny. Merlin netušil, či ho prosí alebo to vraví iba zo slušnosti. Ale Arthur sa neobťažoval so slušnosťou. Nie v Merlinovej prítomnosti.
"Chceš aby som šiel dnu?"
Arthur odomkol a podržal mu dvere. Merlin prešiel po jeho tvári, hľadajúc jedinú stopu emócií. Nápovedu k Arthurovej komplikovanej duši.
Vošiel dnu a Arthur za ním zaklapol dvere. Závesy na oknách boli zatiahnuté, posteľ bola rozhádzaná a po zemi sa váľalo oblečenie. Na stole v rohu boli porozhadzované papiere.
Merlin začal automaticky všetko zrovnávať. Netušil, čo to doňho vošlo. Rozhrnul závesy, spratal papiere na stole a poskladal ich do dvoch rovných komínikov, zozbieral zo zeme oblečenie a hodil ho do koša na prádlo. Potom začal zbierať poháre a šálky, ktoré sa okolo povaľovali a odnášať ich do kuchyne.
"Čo to robíš?" spýtal sa Arthur zrazu. V jeho hlase Merlin cítil úsmev.
"Och, ono to hovorí!"
"Samozrejme, že hovorím," ohradil sa Arthur. Merlin si zastal pri dverách do kuchyne a oprel sa o zárubňu. Arthur sedel na posteli s rukami zloženými v lone a pozoroval ho.
"Si si tým úplne istý?"
Arthur prevrátil očami a natiahol sa po ovládači od televízie: "Film?"
"Harry Potter?" spýtal sa Merlin nevinne. Arthur sa uškrnul, no jeho výber nekomentoval. Našiel DVDčka s Harrym Potter v skrinke pod TV.
"Trojku si prosím," zanôtil mu Merlin do ucha. Arthur zdvihol oči a až vtedy si obaja uvedomili, ako blízko pri sebe stoja. Merlin sa nakláňal k Arthurovi, ktorý sedel v tureckom sede na zemi pri skrinke s DVD a ich nosy sa takmer dotýkali.
A potom Merlin zavrel oči. Bolo to automatické, reflex v najzadnejšom kúte jeho mozgu. Nechcel to urobiť, naozaj nie. Než si to však uvedomil, Arthurove pery boli na tých jeho.
Nebol to dokonalý bozk. Mal k tomu ďaleko. Príliš veľa slín a zubov, jazykov a nesúhry. Bola v ňom však zúfalá potreba, ktorá sa drala na povrch čoraz väčšmi. Frustrácia z odlúčenia. Hlúposť, bolesť, nedôvera a neistota.
Merlina bolel chrbát z toho, ako sa nakláňal a tak klesol na kolená. Arthur zahákol ruku za jeho krkom. Merlin zatlačil na jeho rameno a položil ho na zem. Presunul sa nad neho, rukami sa podopieral, sedel mu prakticky obkročmo v lone a zúrivo ho bozkával. Inak sa ten bozk nedal popísať. Bol ohnivý, spaľujúci, divoký. Arthur mal teraz prsty v jeho vlasoch a bolestivo ho ťahal. Merlin presunul pery na jeho sánku a krk. Nevedel sa rozhodnúť kam ich položiť skôr.
"Merlin," zaskučal Arthur pod ním. Oči mal stále zavreté.
"Arthur," napodobnil ho Merlin. Jeho hlas bol zastretý a znel cudzo.
"Merlin," zopakoval Arthur, no položil mu ruky na hruď a odtiahol ho od seba. Merlin sa zúfalo chcel natiahnuť, ukradnúť ešte posledný bozk z tých krásnych pier, ktoré boli teraz opuchnuté a červené. Arthur mu to však nedovolil.
"Prestaň. Nie... nemôžeme!"
Merlin sa stiahol. Posadil sa pri Arthurových nohách a krotko naňho pozeral.
Arthur stále ležal. Vlasy mu odstávali na všetky strany a on si do nich ešte frustrovane vošiel rukami. Pery mal spuchnuté a dokúsané, v očiach zvláštny jas. Jeho šedé hĺbky teraz vyzerali ako dve zrkadlá. Upierali sa naňho v úžase. Nepanikáril, iba tam ležal, zrýchlene dýchal s tričkom mierne vyhrnutým, takže Merlin mohol vidieť niekoľko bledých chĺpkov, ktoré sa strácali pri leme jeho nohavíc.
Potom sa Arthur otočil a pustil film.
"Vstávaj," Arthur ho vytiahol na nohy. Merlin si všimol, že sa usmieva. Obaja sa vyškriabali na posteľ. Arthur z jednej, Merlin z druhej strany, udržujúc medzi nimi dostatočne veľa priestoru.
"Poď sem," ozval sa Arthur po chvíli. Merlin sa teda priblížil. Arthur sa k nemu pritisol a zložil si hlavu na jeho hruď. Merlin okolo neho obkrútil ruku
"Možno toto nebol tak dobrý nápad," nahodil Arthur po chvíli, no ani sa nepohol.
"Prečo?" spýtal sa Merlin prekvapene.
"Pretože..." Arthur ho pohladil po ruke. Jeho činy nemohli viac kontrovať jeho slovám.
"Iba mi povedz, prečo si potom držíš taký odstup," poprosil ho Merlin ticho.
"Nie je to príbeh, ktorý by som chcel rozprávať niekomu na prvom rande," priznal Arthur ticho. Jeho pohľad bočil od Merlina najviac, ako to šlo.
"My nie sme na rande, Arthur," zasmial sa Merlin a objal ho viac. V Arthurových očiach sa však mihlo sklamanie.
"Alebo sme?"
"Neviem," priznal Arthur a nechal sa pobozkať na líce. Jeho výraz sa zjemnil, no stále mu z tváre nezmizol ten tmavý mrak, ktorý sa mu usadil krížom cez čelo a vytváral na ňom ustarané vrásky.
"Môžeme byť na rande, ak chceš. Ale to sme sa dopracovali dosť ďaleko, keďže sme skončili v tvojej posteli!" zasmial sa Merlin rozšafne. Arthur sa však nesmial. Zdal sa stratený vo svojich myšlienkach.
"Čo sa deje?" Merlin ho nežne pohladil po tvári. Arthur sa k nemu obrátil, akoby sa práve prebral zo zlého sna a díval sa naňho s nádejou v očiach. Merlin sa o pár centimetrov sklonil, rozhodnutý ho pobozkať. Arthur mu však pritisol ruku na pery a zastavil ho.
"Deje sa niečo?" spýtal sa Merlin nežne.
"Ja... mám strach," priznal Arthur a odsunul sa z jeho náručia. Merlin si nervózne položil ruky na kolená. Zdali sa teraz tak prázdne, keď neobjímali Arthura.
"Z čoho? Nič sa nedeje, Arthur. Ak nechceš, aby som sa ťa dotýkal, aby som-"
"Chcem!" prerušil ho Arthur prudko, no napriek svojím slovám sa stiahol na druhý koniec postele.
"Tak?" spýtal sa Merlin prekvapene.
"Nechcem ti ublížiť," priznal Arthur zničene, no aj tak ho začal nežne bozkávať pozdĺž sánky.
"Prečo by si mi mal ublížiť? Kým sa nechystáš vyspať sa so mnou a potom mi dať kopačky, tak nevidím dôvod..."
"Ja vždy ľuďom ubližujem," vyhŕkol Arthur a odtiahol sa od neho. Merlin sa naňho zmätene pozrel.
Arthur prešiel pohľadom po miestnosti, akoby hľadal zámienku, prečo sa na Merlina nedívať. Potom chytil ovládač a zastavil bežiaci film.
"Bol tu jeden chlapec..." začal opatrne.
"Patrik?" spýtal sa Merlin skôr, ako si to mohol premyslieť. Arthur sa naňho zarazene pozrel, no prikývol.
"Morgana mi niečo rozprávala," vysvetlil Merlin rýchlo.
"Neviem čo ti Morgana povedala, ale ani ona nevie celý ten príbeh. Nikdy som to nikomu nerozprával celé. Vždy to bolo iba medzi nami. Iba ja a... on," Arthurov hlas sa pri tom neurčitom zámene na konci stíšil. Vágne mávol rukou do priestoru a potom si ňou objal kolená. Merlin sedel na druhej strane postele a snažil sa rešpektovať vzdialenosť, ktorú medzi nimi Arthur vytvoril. Bolo to v tej chvíli ťažké.
"Takže iba ty a Patrik," doplnil ho Merlin, snažiac sa utriediť si fakty.
Arthur neisto prikývol, očami študujúc povlečenie na svojej posteli. Prstami do nich kreslil vzory. Trvalo hodnú chvíľu, než zasa prehovoril.
"Mal som sedemnásť, keď som sa prvýkrát zamiloval do chlapca. Zdieľal so mnou šermiarsky krúžok. Stali sa z nás priatelia. Trvalo nám hodnú chvíľu uvedomiť si, že možno k sebe cítime aj niečo viac. Keď sa to však stalo, bolo to úžasné! Niekde medzi tým som stratil hlavu a vykecal som všetko môjmu najlepšiemu kamarátovi Valiantovi. A presne tam som spravil chybu," Arthur sa zrazu odmlčal a odvrátil hlavu. Merlin videl, ako sa jeho oči zaleskli slzami.
"Arthur," Merlin sa k nemu načiahol cez celú dĺžku postele, no Arthur ho rázne zastavil.
"Ak ma teraz nenecháš rozprávať, už nikdy ti to nepoviem."
Merlin sa stiahol späť na druhý koniec a miesto Arthura objal vankúš.
"Valiant bol športovec, trocha hlúpy, mierny sadista a rád na seba upriamoval pozornosť. Bol to môj spoluhráč vo futbalovom mužstve a vždy mi tak trocha závidel, že som kapitán. Mal som si to uvedomiť už vtedy. Myslel som si, že sme priatelia a necítil som sa dobre, keď som mal pred ním tajomstvo. Tak som mu to povedal. Samozrejme Valiant v tom videl šancu ako ma ponížiť a zhodiť."
"A tak nahovoril zvyšok futbalového tímu, aby vás zmlátili na parkovisku," povedal Merlin zhrozene.
"Nie, mňa zmlátili. Po Patrikovi hodili iba pár kameňov. Ja som bol ten, čo mal skončiť v nemocnici. Valiant im nakecal, že ich tajne okukujem v šatni a tak chceli odplatu. Fajn, jedno zmlátenie, to by som prežil, aj šikanu a výsmech v škole. Ja som však z toho obišiel najľahšie," Arthurovi sa roztriasol hlas. V pästiach zovrel prikrývku pod sebou. Merlin sedel ako prikovaný a neodvážil sa povedať ani slovo.
"Bol som taký hlupák, že som všetkým vyzradil prečo ma zmlátili. Že som bol s Patrikom na rande a oni si na nás počkali. A potom sa to dozvedel aj Patrikov otec. Mal som na to pomyslieť skôr, že jeho foter je bigotný idiot, ktorý si svoje komplexy lieči na svojej manželke a deťoch. Neuvedomoval som si to. Tak veľmi som sa bál, že Valiant bude pokračovať v svojej vojne proti mne, že som vôbec nepomyslel, čo by pravda mohla spôsobiť.
Patrik mi prestal zdvíhať telefón. Zo dňa na deň sa vyparil z môjho života. Neprišiel za mnou do nemocnice, neozýval sa mi online, neodpovedal na SMS. Keď som sa vrátil z nemocnice a išiel som ho navštíviť, jeho sestra mi zavrela dvere pred nosom. Až keď som opäť začal šermovať, dozvedel som sa, čo sa deje. Jeho otec mu dával zabrať za to, že je gay. Patrik, ktorý sa vždy snažil byť dokonalý syn, sa aj teraz začal prispôsobovať jeho ideálom. Nakoniec prestal šermovať a venoval sa nejakému mužnejšiemu športu. Myslím, že to bol basketbal. Snažil som sa ho pustiť z hlavy, no nemohol som. Blížila sa maturita, spolužiaci v škole mi robili zo života hotové peklo a do toho všetkého som sa snažil s ním nadviazať kontakt.
O mesiac na to mi zavolala jeho sestra. Oznámila mi, že Patrik skončil v nemocnici. Snažil sa podrezať si žily."
Chvíľu nastalo ticho. Arthur sa díval do prikrývky, úplne kamenný. Bol ako socha. Merlin vedel, že ten príbeh ešte pokračuje, no nebol si istý, či mu ho chce Arthur dopovedať.
Potom Arthur vzdychol a zdvihol hlavu: "Skoro som zabil človeka."
"Arthur, to nie-!"
No Arthur ho prerušil: " Chcel som za ním ísť do nemocnice, ale jeho rodičia ma za ním nepustili. Všetkým nahovoril, že to bolo omylom. Už predtým mal sklony k sebapoškodzovaniu, vždy keď mu otec za niečo vynadal. Tentokrát som mu to však neveril, že išlo o omyl. Nikto pri zdravom rozume si nedoreže zápästia tak hlboko a toľkokrát!" Arthur sa odmlčal. Stále pohľadom študoval zem, no natiahol jednu ruku. Merlin natiahol tú svoju a chytil jeho dlaň do svojej.
Arthur ju pevne stisol a pokračoval: "Strávil týždeň v nemocnici a ďalšie dva na pozorovaní na psychiatrii. Nakoniec ho pustili. Jeho otec podpísal nejaký papier, že zaňho preberá zodpovednosť. Nemohol si predsa dovoliť, aby sa jeho bigotný kamaráti dozvedeli, že má psychicky labilného syna. On z neho chcel mať poriadne chlapa, doktora alebo nejakú podobnú hovadinu. Raz večer mi Patrik zavolal. Aby mi oznámil, že to všetko je moja vina. Povedal mi, že si želá, aby ma nikdy nestretol. Nikdy potom sme sa už nerozprávali. Neskúsil som ho kontaktovať. Príliš som sa bál, čo by mi povedal."
Chvíľu bolo ticho. Merlin sa díval na ich spojené ruky a neodvážil sa pozrieť Arthurovi do tváre.
"Povedz niečo prosím," ozval sa Arthur zlomene. Merlin konečne zdvihol zrak k jeho tvári. Líca mal zaliate slzami. Preliezol po štyroch po posteli až k nemu a prudko ho objal. Arthur skryl tvár v jeho tričku a rozvzlykal sa ešte viac. Silno ho držal, prechádzal mu po chrbte v upokojujúcich kruhoch a zrazu netušil, čo robiť.
"Bola to moja vina. Celé to bola moja vina," vzlykal Arthur do jeho trička. Merlin ho opatrne odtiahol, aby sa mu mohol pozrieť do očí.
"Nebola to tvoja vina," povedal vážne, stále sa dívajúc na Arthurove červené, uplakané oči.
"Keby ma nestretol, nikdy by sa to nestalo," zachripel Arthur pridusene.
"Stalo. Jedného dňa by sa to všetko stalo. Nemôžeš si stále vyčítať chybu niekoho iného," vysvetľoval Merlin zmierlivo.
"Ja... viem," vyjachtal Arthur medzi vzlykmi, ktoré nechceli odísť, "Ja iba nechcem, aby... aby sa to stalo ešte niekomu inému."
Merlin sa naňho uprene zadíval. Arthur si vymanil jednu ruku z jeho zovretia a pohladil ho po tvári.
"Iba ti nechcem ublížiť, Merlin."
"Neublížiš mi," ubezpečil ho Merlin.
"Ale áno. Ja nakoniec každému ublížim," trval na svojom Arthur. Hlas mal chrapľavý a tichý.
"Ja som silnejší ako vyzerám, Arthur," ubezpečil ho Merlin sebavedome a opäť si ho pritiahol do náručia. Kolísal ho ako malé dieťa, hladil po vlasoch a upokojoval.
"Už vieš prečo mám strach?" ozval sa Arthur zrazu a chytil Merlina za ruku, aby si s ním mohol prepliesť prsty. Druhou rukou ho Merlin hladil po vlasoch a plač sa pomaly vytrácal.
"Pretože ti bolo ublížené. Ty nie si zlý človek, iba si mal okolo seba nesprávnych ľudí. Nemôžeš napraviť každé zlo na tomto svete. Nemôžeš si to ani brať osobne, ak sa ti to nepodarí."
"Skoro kvôli mne niekto zomrel. Niekto sa snažil zabiť kvôli tomu, že ma mal rád!"
"Arthur," povedal Merlin pevne a otočil si jeho tvár na sebe. Arthur na ňom ležal celou váhou s očami opuchnutými od plaču a tvárou plnou bolesti. Merlin trpel, keď ho tam videl. Časť jeho duše chcela vyskočiť z jeho tela a vrátiť sa v čase, aby napravila každú krivdu, ktorú Arthur zažil, kým tam nebol, aby ho chránil. Lebo to bola jeho úloha. Chrániť Arthura a nikdy nedovoliť, aby jeho srdce malo tak hlboké rany.
"Teraz ma dobre počúvaj, pretože to potrebuješ počuť: NEBOLA TO TVOJA VINA! Rozumieš? Nebola. A ja ťa neopustím, ani keby ma to malo stáť pár modrín a niekoľko nadávok. Sám som si tým prešiel v škole, keď som sa prvýkrát priznal, že som gay. Prešiel som si všeličím. A som tu, som tu s tebou a vždy budem, dobre?"
"Ako vieš, že vždy?"
"Pretože ty a ja, Arthur... my sme dve strany jednej mince," povedal Merlin s jemným úsmevom na perách a zdvihol jednu jeho ruku k svojím ústam. Najprv ju jemne pobozkal a potom si preplietol svoje prsty s Arthurovými. "Nech sa stane čokoľvek, nech sa stratíš kamkoľvek, ja ťa vždy nájdem. Ty si môj osud, Arthur Pendragon."
Arthur naprázdno prehltol. Díval sa na Merlina uprene, akoby hľadal náznak lži. Jeho tvár však bola plná odhodlania a viery.
Potom sa sklonil. Prekonal tých pár centimetrov, čo ich delilo a konečne ho správne pobozkal. Nežne, pomaly, skúšobne. Akoby sa bál, že mu Merlin bozk neopätuje.
"Robíš zo mňa lepšieho človeka, Merlin Emrys," šepol Arthur, keď sa od neho odtiahol.
"Ja viem, na to som tu," usmial sa naňho Merlin mäkko.
Arthur si ľahol vedľa neho. Ich ramená sa dotýkali, prsty boli stále prepletené. Obaja ležali na chrbte a dívali sa na saténový preves nad Arthurovou posteľou. Ticho im tĺklo na spánky, trhalo ich ušné bubienky na kúsky a predsa sa ani jeden z nich neodvážil prehovoriť. Nebolo to ticho plné otázok, aké sa nad nimi vznášalo celý deň. Ani previnilé ticho, ktorým Arthur mlčal pred chvíľou. Bolo príjemné, harmonické. Merlin otočil hlavu a sledoval, ako sa Arthurove dýchanie pomaly upokojuje. Stále plakal. Už nie hystericky. Potichu.
Arthur pozoroval, ako po ňom Merlin ustarane prechádza pohľadom a na malú chvíľu uveril, že má pri sebe niekoho, kto ho bude bezmedzne milovať. Možno bolo hlúpe veriť v dvadsiatom prvom storočí na pravú lásku. Lenže oni obaja boli staré duše hľadajúce sa stovky rokov. Arthur to nemusel vedieť. Mohol to iba v kútiku duše tušiť a cítiť to vždy, keď Merlina pobozkal s tou naliehavosťou, ktorá vychádzala z najhlbšej priepasti jeho duše, kde sa nachádzali spomienky dávno zabudnuté.
"Milujem ťa, Merlin," pošepkal Arthur napokon. V ústach cítil slzy. Merlin ho skoro prepočul.
"Iba... mi daj čas, dobre? Ak ťa mám milovať, chcem to urobiť správne," šepkal Arthur ďalej.
"Máš všetok čas na svete," povedal mu Merlin nežne a pobozkal ho na čelo. Arthur zavrel viečka a neotvoril ich ani keď sa od neho Merlin odtiahol. Po prvýkrát v živote sa cítil milovaný. Ozajstne milovaný. Práve Merlinom, zo všetkých ľudí. Chudým, šľachovitým Merlinom, ktorý vyzeral, že sa prelomí na polovicu, keď ho Arthur stisne silnejšie. A predsa sa Merlin ukázal ako ten najsilnejší a najvľúdnejší človek, akého Arthur poznal. To poznanie prišlo nečakane a Arhur mal pocit, že to vlastne vedel celý život. Akoby od prvého momentu, čo prišiel na svet, čakal na tento moment. Na dve duše, ktoré sa mali stretnúť, zamilovať a pomôcť si rásť. Merlin bol jeho druhá polovica. Lepšia polovica. Možno mal aj tú moc vyliečiť v Arthurovi tú pomyselnú ranu, ktorá ho pomaly ničila a zabíjala. Merlin myslel na to isté. A tiež na fakt, že tentokrát to už musí urobiť správne.

Arthur sa nakoniec preplakal do nepokojného spánku. Merlin pri ňom ostal celú noc.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | Web | 22. března 2014 v 11:32 | Reagovat

oh, kráaasne :3 :3

2 Mr.Grey Mr.Grey | Web | 23. března 2014 v 13:53 | Reagovat

užasne :)

3 Lucy Lucy | 1. dubna 2014 v 11:31 | Reagovat

No konečne sa uvedomili a bozkávajú sa normálne! Ach! Koľko sme na to museli čakať? Ja viem, nie dlho... iba 18 kapitol! Ale opäť raz skvelá poviedka <3
Pekne si rozpísala ten Arthurov príbeh... eh ale mohla si ma radšej zabiť lebo toto ma fakt zabilo. Vyzerala som dosť podivne a keď človek plače, veľmi sa mu nedá čítať :-(
Teším sa na ďalšiu kapitolu :-)

4 Fat doll Fat doll | Web | 14. července 2014 v 11:30 | Reagovat

Si tu?

5 SiSsi SiSsi | 23. srpna 2014 v 9:05 | Reagovat

OMG ty si naprosto uzasna, tenhle pribeh je naprosto uzasnej, uz se nemuzu dockat pokracovani :-D ;-)

6 Lucy Lucy | 3. září 2015 v 1:36 | Reagovat

Ja stále čakám na ďalšiu kapitolu :-?

7 Caroline Caroline | 12. prosince 2015 v 23:10 | Reagovat

Bude prosím další kapitola? :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.