17. Warlock's quickening

18. února 2014 v 19:11 | Lilly Evenová |  This is my kingdom come
Niečo na zlepšenie (alebo zhoršenie?) nálady pri tom otrasnom hokeji. Ide do tuhého! A nie, naozaj nehovorím o Sochi...
Enjoy :) A nechajte komentár, čo si myslíte, že sa stane ;)

17. Warlock's quickening

Merlin sníval o podivných veciach. O rytieroch, vojnách a mágoch. O hrade v srdci anglickej prírody a jeho poddaných, o čarodejniciach a drakoch, o strašných legendách a veciach, ktoré z tohto sveta dávno vymizli. A o Arthurovi. O rozmaznanom princovi, šľachetnom dedičovi trónu a udatnom kráľovi.
Najprv tie sny pripisoval stresu zo skúšok a času strávenému nad učebnicami dejepisu. Ale potom skúškové pominulo a on sa opäť na pár dní vrátil do Ealdoru. Jeho sny pokračovali. Budil sa z nich spotený a zmätený s krikom alebo šepkaním dávnych slov na perách. Boli volaním minulosti, pripomienka dávnych životov. Merlin cítil, ako mu prenikajú do mozgu a usadzujú sa tam ako spomienky. Vždy si svoje sny pamätal. Bolo to naozaj neobyčajné, pretože zvyčajne sny zabúdal na samom pokraji prebudenia a nech sa snažil akokoľvek, už si na ne nespomenul. Tieto sny však pretrvávali v jeho mysli, nech robil čokoľvek. Nikdy sa neopakovali, vždy to bol nový výjav z minulosti, no stále s tým istým motívom. Bol ním Arthur a jeho levia chrabrosť, spravodlivosť a čestnosť.
O to bolestivejšia bola Merlinova realita, keď Arthura vídaval vo svojich snoch. Prvé týždne po tom incidente na streche okolo seba chodili po špičkách. Arthur sa vyhýbal jeho spoločnosti a Merlin sa príliš bál, že keď naňho zatlačí, stratí ho navždy.
S ťažkým srdcom sa vracal späť do školy na sklonku januára, keď sa semester nezadržateľne blížil. Lancelot ho vyzdvihol na stanici. Bolo to od neho milé, no Merlin sa aj tak nevedel donútiť usmiať. Niečo v jeho vnútri bolelo a lámalo sa a on si bol takmer istý, že je to jeho srdce. Bolo ťažké nechať Arthura ísť po tom všetkom. Gwen mu nespočetnekrát radila, nech mu zavolá. Freya tvrdila, že ho má nechať rozdýchať to, Morgana sa vyhrážala, že ho nakope do zadku (nie, toto neboli presné slová, ktoré použila, tie boli o pár odtieňov farbistejšie) a Gwaine sa ho snažil rozveseliť obrázkami mačičiek, ktoré mu posielal v každej voľnej chvíli. Merlin sedel a ticho trpel, snažiac sa nedať svojmu okoliu najavo svoje skutočné pocity.
Do začiatku školy ostávalo zopár dní. Všade naokolo sa oslavovalo. Gwaine ho jeden večer vzal do baru zapiť ich prvý semester, ktorý zvládli. Po ich ceste k absolvovaniu týchto skúšok bolo síce zopár komplikácii, nevydarených lások, zle načasovaných vtipov a hádok, no bolo to za nimi.
Na jednu noc Merlin zabudol na Arthura a dokázal sa aspoň na chvíľu odviazať. Jeho myseľ sa druhé ráno išla rozskočiť a podobne aj jeho hlava. Ležal na posteli, díval sa do stropu a bol si istý, že ak sa pokúsi pohnúť, bude zvracať. Jeho absolútne ticho rušilo tiché tik-tak, ktoré sa ozývalo kdesi naľavo, v bezprostrednej blízkosti vankúša.
Merlin, s vypätím všetkých síl otočil hlavu a siahol na nočný stolík. Jeho ruka nahmatala chladnú retiazku. Potiahol ju a do dlane mu spadli Arthurove strieborné hodinky.
Tikanie mu prenikalo do hlavy ako klince. Merlin cítil, ako sa mu roztriasla spodná pera, no bolestivo si ju skusol v snahe zadržať plač.
"Hej," matrac pod ním sa zhupol, ako sa Gwaine posadil opatrne vedľa neho na posteľ. Mal strapaté vlasy a rozospaté oči s temnými kruhmi. Na sebe mal tričko z minulej noci, ktoré smrdelo cigaretami a alkoholom. Merlin si bol istý, že sám nevyzerá lepšie.
"Hej maličký, poď sem," Gwaine ho vytiahol do sedu a objal. Merlin sa k nemu pritisol, hodinky stále v jednej ruke a na chvíľu ďakoval, že Gwaine je jeho spolubývajúci. Gwaine, bláznivý Gwaine, ktorý včera flirtoval s čašníkom len preto, že to Merlina zabávalo a čašníka desilo. Gwaine, ktorý za ich prvý semester balil polovičku internátu a nakoniec skončil s Freyou a nerobil z toho veľkú vedu. Ten istý Gwaine, ktorý žil iba na mliečnych produktoch a tabaku. Merlin ho v tej chvíli neskutočne miloval za jeho dobré srdce, ktoré sa tak všemožne snažil skryť za hlúpymi vtipmi a vulgárnym slovníkom.
"Mám mu rozbiť hubu? Pretože vieš, určite by som to zvládol!" ozval sa Gwaine po chvíli. Merlin vyprskol smiechom do jeho trička pri tej predstave a zlá nálada bola na chvíľu zažehnaná.

~*~

V jednu z nocí sa prebudil prudko a nečakane v strede sna. Posadil sa na posteli a díval sa do prázdna. Sníval opäť o starých časoch. Kempovali s Arthurom niekde uprostred temných lesov, v chladnom a nehostinnom hrade.
Vyrútilo sa to z tmy. Nebol to duch, Merlin to akosi tušil. Možno niečo temné z najhlbších kútov pekla. Mierilo to na Arthura. Rýchle a zákerné. Merlin neváhal a vrhol sa dopredu. Neznáma sila ho zasiahla do hrude.
A potom sa prebudil.
Zrýchlene dýchal a dezorientovane sa obzeral v tme. Bol celý spotený a v ústach mal sucho. Postavil sa, že sa ide napiť vody. V poslednej sekunde si to však rozmyslel a zamieril ku dverám. Obul si tenisky a vyšiel na chodbu. Jeho nohy ho niesli samé, nevedel kam. Akoby ešte stále spal.
Zišiel internátne schodisko a zamieril von. Stretol zopár študentov, ktorý sa vracali z krčiem. Inak bolo všade ticho a pokoj. Zima mu prenikala pod tenké tričko a pyžamové nohavice. Stále však kráčal.
Prešiel školský areál a namiesto toho, aby kráčal smerom do mesta, ku všetkému tomu životu a hurhaju, zamieril opačným smerom.
Našiel známu, prašnú cestičku, ktorá bola teraz skrytá pod kopou snehu. Cesta k jazeru bola však stále vyšliapaná. Merlin ňou kráčal aj napriek tme, ktorá ho obklopovala. Svetlá mesta nechal za sebou a jediná vec, ktorá mu svietila na cestu, bol mobil. Aspoň, že mu napadlo vziať si ho so sebou.
Cesta sa pri jazere strácala. Merlin chvíľu stál na brehu a sledoval zamrznutú hladinu. Bola ako zrkadlo, odrážala niekoľko hviezd a cípik Mesiaca, ktorý na ňu svietil a leskla sa snehovými vločkami. Merlin bojoval s túžbou prejsť po tej ľadovej hladine až na ostrov, ktorý bol v prostriedku jazera. Čosi ho tam ťahalo. Niekde tam, uprostred tých hlbín boli jeho odpovede. Zasvietil do tmy, no ostrovček bol príliš ďaleko a Merlin mal pred sebou iba čierne prázdno.
Nakoniec pokračoval v ceste. Vydal sa smerom k temným stromom. Ako v tranze kráčal po čerstvom snehu a ten mu škrípal pod nohami. Jeho stopy za ním ostávali ako jediný dôkaz, že toto nie je ďalší z jeho snov. Ľadový vietor mu narážal na tvár, no on zrazu necítil zimu ani strach. Kráčal k známemu miestu, na ktoré si však nespomínal. Jeho nohy automaticky preskakovali korene stromov skryté pod snehom. Akoby podvedome vedel, kde sú.
Prišiel k vyvrátenému stromu, ktorý skrýval vchod do jaskyne. Kamene okolo neho boli pokryté snehom. Voda bola dávno zamrznutá a vytvárala nebezpečne ostré cencúle rovno nad vchodom. Merlin sa skrčil a vošiel dnu.
Bola tam zima a vlhko. Šmýkal sa na ľade pod sebou. Opatrne našľapoval iba pri svetle z mobilu.
A potom jeho telefón párkrát nebezpečne zablikal a zhasol. Merlin sa ho pokúšal znova zapnúť, no nereagoval. Bol si však istý, že batéria bola takmer plná.
Tma okolo sa mu tlačila do očí. Chabo mrkal do tmy a postupoval dopredu, pridržiavajúc sa steny.
V diaľke niečo zablikalo. Drobné, tyrkysové svetlo. Bliklo trikrát a potom zhaslo.
Merlin si pretrel oči. Nebol si istý, či sa mu to iba nezdalo. Jemná, tyrkysová žiara sa však vrátila. Rozlievala sa v temnote a lákala ho k sebe. Vykročil dopredu, opatrne postupujúc hlbšie do jaskyne. Bolo to tam, v prostriedku rozľahlej plochy. Merlin pokľakol ku zdroju svetla. Bol to kryštál. Taký istý, aké vídal vo svojich snoch. Alebo to neboli sny?
Zmätene natiahol ruku. Dotkol sa ho iba bruškami prstov, než ho niečo trhlo dopredu. Neznáma sila ho vytrhla z jednej reality a preniesla do druhej.
Stál na brehu jazera. Toho istého jazera, okolo ktorého prechádzal pred pár chvíľami. Ibaže tu vyzeralo inak. Divšie. Breh nebol plný kamienkov a voda bola priezračnejšia. Z každej strany ho obklopoval les. Ostrovček sa zdal ešte ďalej, skrytý v hmle. Na jeho horizonte sa črtala jedna osamelá vežička.
Na hladine jazera sa plavil drevený čln. Merlin k nemu zdvihol ruky, vyslovil akési slová a čln zbĺkol jasným plameňom. Merlin ho pozoroval a cítil, ako mu po lícach tečú slzy. Zdvihol si ruku k tvári a prekvapene si ich dotkol. Nebol si istý, prečo plače. V ruke držal ťažký, ozdobný meč. Zdvihol ho proti slnku a zadíval sa naňho. Poznal ho. Excalibur.
A potom v nepríjemnom poznaní zdvihol hlavu a zadíval sa na čln, ktorý sa pomaly potápal niekde uprostred jazera. Neubránil sa vzlyku. Spomienky sa k nemu vracali a zasypávali ho vinou a smútkom. Nohy mu vypovedali službu a on klesol na rozbahnený breh. Slzy mu rozmazali posledný pohľad na horiaci čln, než zmizol pod hladinou jazera. Merlin sedel v bahne a nohy mu obmývala voda. Smútok sa mu usadil na hrudi ako závažie. Nedokázal sa nadýchať. Meč si tisol k prsiam.
Potom sa odhodlane postavil a rukávom si otrel líca. Trasúcimi sa rukami zovrel meč, napriahol sa a hodil ho. Pomohol si kúzlom, aby doletel čo najďalej. Sledoval, ako spravil oblúk a mieri k hladine.
Dopadnúť ho už nevidel.
S trhnutím sa objavil v realite. Jaskyňa bola tmavá a látka na kolenách mu nasiakla vodou v ktorej kľačal. Cítil, ako ho striaslo. V hlave mu vírili spomienky, obťažkávali mu mozog a bojovali s jeho prirodzenosťou, s každou myšlienkou, ktorú doteraz mal. Realita s minulosťou do seba narážali ako voda a olej a nechceli sa spojiť.
Najprv to boli iba spomienky na Arthura, na úsmevy a bitky, na všetky tie víťazstvá a prehry, ktoré spolu zažili. Na jeho korunovanie, na jeho smrť a na ten žiaľ potom. Na výraz Gwen, keď jej oznámil, že kráľ je mŕtvy. A na bolesť. Neskutočnú, stále prítomnú bolesť v jeho hrudi. Merlin si zlomil vlastné srdce. Vlastnú vieru v seba a svoju moc. Nedokázal zachrániť to jediné, na čom mu záležalo. Aspoň tak si to pamätal.
Pocit viny mu prenikal ako ostré tŕne do srdca a zapúšťal tam svoje korene. Vtedy sa jeho spomienky začali spájať. Bolelo to a pálilo, ničilo ho to zvnútra. Už to neboli iba príbehy niekoho iného. Boli jeho, prenikali do jeho mozgu, znovu prežíval každú emóciu, ktorú si pamätal. Bolesť a smútok, zmätok, osamelosť, neistotu.
Prvá zomrela Gwen. Merlin si pamätal jej tvár, keď ležala na posteli, kde ju našli. Vlasy mala šedivé a oči zavreté. Akoby spala. Leon zomrel hneď po nej na zlomené srdce. Tí dvaja mali syna, ktorý prevzal trón. Merlin mu chvíľu pomáhal vládnuť a potom sa vydal do sveta. Blúdil ním stovky rokov, než sa znova vrátil do Anglicka. Všetko sa to zdalo tak dávno.
V tej starobe si už nevedel spomenúť na zvuk Leonovho hlasu alebo farbu Gweniných očí. Možno ju v svojich príbehoch, vykreslil oveľa krajšie, ako v skutočnosti bola. Nevedel si spomenúť na Morganinu tvár, ani na Gwainov úsmev. Jediná vec, ktorú si pamätal presne, bol Arthur. Do posledného detailu, do poslednej pehy. Arthur a jeho sivasté oči, ktoré Merlina prenasledovali v snoch.
A tak pokľakol pri jazere Avalon a prosil posledné kúsky mágie, ktoré v ňom ostali, aby sa nad ním zľutovali a vzali si ho. Aby ho vyslobodili a jeho mágiu vrátili prírode, odkiaľ vzišla.
Jeho prosby boli vypočuté a jeho starecké telo bolo uložené na večný spánok do plytkého hrobu na brehu jazera. Tak, aby sa ho mohli voda aj zem dotýkať na jednom mieste.
Jeho duša sa rozletela do prírody, dávala jej silu, pomáhala jej rásť a čakala na svoj čas.
Všetky tieto spomienky sa k Merlinovi vracali naraz. Zahltili celú jeho myseľ. Vplietali sa do povedomia, vracali sa na svoje pôvodné miesta a Merlin zrazu pochopil. Jeho city sa pred ním rozprestreli ako koberec, farebný a zložitý. Merlin pochopil svoju slepú oddanosť a vieru v Arthura. Pochopil, že cit, ktorý nikdy nemal prerásť v lásku, bola ozvena osudu. Búšil na jeho vráta, dožadoval sa pozornosti. No viera sa prevtelila do dôverností a oddanosť sa stala láskou. To, s čím jeho predchádzajúce ja nikdy nemohlo počítať. Mladícka pochabosť a slabosť ho zviedla tou cestou. Arthur Pendragon bol magnetom, ktorý ho k sebe priťahoval a teraz ho zhltol celého. Chuť jeho úst, vôňa jeho vlasov, pocit tepla, ktoré jeho pokožka vyžarovala oproti Merlinovej. To všetko v ňom prebudilo čosi staré a zabudnuté. Zvyšky mágie, ktorá už skoro neexistovala na tomto svete. Objavovali sa iba vzácne a splietala osudy, vytvárala život a dávala nádej. Iskra sily, ktorú Merlin vytvoril spojením jeho pier s Arthurovými mu vrátil spomienky. Každú jednu z nich. Aj tie, na ktoré chcel už navždy zabudnú.
,,Vitaj späť, mladý čarodejník," ozval sa za ním známy hlas a on sa prudko mykol.
,,Kilgara?" zvolal Merlin prekvapene do tmy. Obrys postavy pred ním sa pomaly zhmotňoval do podoby vysokého muža.
,,Áno, mladý čarodejník, som to znova ja," Merlin si bol istý, že na jeho tvári postrehol jemný úsmev.
,,Čo tu robíš?"
,,Uisťujem sa, že budúcnosť Albionu je v správnych rukách," odpovedal Kilgara.
,,Ako to myslíš, budúcnosť Albionu. Albion je dávno preč, nie?"
,,Albion žije, hoci teraz skôr prežíva."
"Kde?" spýtal sa Merlin s nádejou.
"Je v bytostiach ako ja a ty. Si posledná nádej, Merlin. Ty a Arthur môžete zachrániť Albion a vrátiť do tohto sveta mágiu. Zapálil si iskru, ktorá môže rozpútať oheň, iba do nej musíš začať fúkať."
,,Zasa hádanky?" zvolal Merlin zlostne: "Nerozumiem ti, čo mám spraviť? Predtým si mi povedal, že mágia v tomto svete je mŕtva."
,,Myslel som si to. Ale potom si prišiel ty, mladý čarodejník. Ešte nie je neskoro, môžeš ju zachrániť. Arthur je kľúč."
,,Ale ako?"
Kilgara kývol hlavou smerom k jeho rukám. Merlin na ne prekvapene pozrel, spojil ich, akoby sa chcel modliť a vyriekol čarodejné slová.
,, Gewyrc an lif!" Jeho oči sa sfarbili do zlatistej farby a v dlaniach zacítil jemné šteklenie, akoby sa o ne čosi otieralo. Povolil zovretie rúk a pomedzi prsty sa mu predral malý, tyrkysový motýlik, žiariaci v tmavej jaskyni. Zatrepotal krídlami, zakrúžil nad Merlinovou hlavou a vyletel do temnoty. Ako letel, jeho modrastá žiara dopadala na kryštály, ktoré sa jeden po druhom začali rozsvecovať. Najprv iba blikotali v tme, než sa po jednom začali zažínať ako tyrkysové ohne. Osvetľovali teraz celú jaskyňu, aj vysokú postavu, ktorá stála nad Merlinom a podávala mu pomocnú ruku.
Merlinovi sa na tvári zjavil jemný úsmev. Načiahol sa a ruku prijal. Díval sa do očí svojho profesora, ktorý zrazu vyzeral ešte povedomejšie a familiárnejšie.
,,Vidíš, mladý čarodejník, nádej má ešte stále krídla."
Merlin sa naňho zadíval, neisto a zmätene. V hlave mu pulzovali spomienky, názory a pocity, ktoré hľadali svoje miesto. Minulosť a prítomnosť sa v ňom prerývali a všetko sa zdalo nejasnejšie než predtým.
Bola tam však jedna myšlienka, ktorá žiarila pomedzi ostatné. Arthur. Spomienka, či už minulá alebo terajšia. To on ho viedol cez ten chaos, ktorý mal zrazu v mysli. Pomáhal mu upratať veci minulé a skĺbiť ich s prítomnosťou. Bol jeho svetlom v temnej noci. Nie tyrkysovým a magickým. Arthur žiaril na zlato, ako jeho úsmev, ako slnko, keď sa priplietlo do jeho vlasov. Vyžarovalo z neho teplo a pocit domova. Merlin zavrel oči, ktoré sa mu od bolesti zalievali slzami a snažil sa ho nasledovať. Veril mu, že ho vyvedie z jeho minulosti späť k prítomnosti.
"Som naozaj prekvapený, že si to zvládol. Že ťa ten nával spomienok nezabil. Prežil si toho viac ako ktokoľvek z nás. Neviem si ani predstaviť akou bolesťou teraz prechádzaš," doľahol k nemu Kilgarov hlas. Merlin otvoril oči.
"Nebol si preč dlhú dobu, mladý čarodejník, no napriek tomu, veľa v tomto svete sa zmenilo. Všetci, ktorých si poznal, nemajú tušenia kto si. Ocitli sme sa znova na začiatku, kruh sa uzatvoril."
,,Takže oni... im sa pamäť nevrátila. Nepamätajú si ma?" spýtal sa Merlin, ešte stále bojujúc s vlastným vedomím.
,,Nemajú si čo pamätať, ty si ich vytiahol zo smrti a ich duše sa zrodili znova. Ich minulý život nie je ich prítomnosť, nie ako tvoj alebo Arthurov. Všetko sa začína odznova."
,,Ani Morgana?" spýtal sa Merlin opatrne.
,,Hlavne nie Morgana. Čarodejnica si nikdy nesmie spomenúť na svoj predošlí život. Nikdy. Inak Arthur bude znova stratený a zabudnutá história sa bude opakovať. Nik z nich si nesmie spomenúť!" Kilgarov hlas sa varovne odrážal od stien jaskyne.
,,Dobre, nemusíš tak dramatizovať. Pochopil som, nesmú si spomenúť. Je tu však jeden problém, Arthur ma neznáša!"
,,Tak v tom milý Merlin, sa mýliš asi najviac," Merlin si teraz bol istý, že na Kilgarovej tvári postrehol úsmev. Sledoval, ako jeho silueta mizne v tme a vetre, až ostal v jaskyni úplne sám. Oblečenie mal nasiaknuté ľadovou vodou a odkiaľsi zrazu fučal vietor. Objal si telo rukami. Celý svet sa s ním točil a potom padal hlboko do priepasti. Jeho hlava dopadla na tvrdý kameň jaskyne s ozvenou úderu.

~*~

Prebudil sa v neznámej miestnosti. Cítil ako mu celé telo horí. Bolo na ňom navrstvených niekoľko prikrývok a z jeho ruky viedla tenká hadička. Druhú ruku čosi zvieralo. Čosi mäkké a horúce.
Merlin sa prinútil otvoriť oči. Miestnosť bola ponorená v šere, no aj napriek tomu rozpoznal typickú neosobnosť nemocničnej izby. Všade okolo neho boli prístroje a jeho ľavá ruka bola napojená na infúziu.
S bolesťou v krku, spánkoch a vlastne celom tele sa prinútil otočiť hlavu. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, na jeho perách vykúzlil krivý úsmev.
Arthur sedel na stoličke pri ňom, s hlavou zloženou na posteli pri tej jeho a tvrdo spal. Rukou pevne zvieral jeho dlaň tesne pri svojich perách.
"Hej," ozval sa Merlin šepotom: "Arthur, zobuď sa."
Stisol mu ruku. Zdalo sa, že to ho prebralo. Chvíľu dezorientovane mrkal do tmy, než si jeho oči privykli. Potom sa zadíval priamo na Merlina. Na jeho tvári sa rozliala viditeľná úľava.
"Si v poriadku!" vydýchol Arthur a jeho hlas sa na konci zlomil. Vyzeral ako vystrašené dieťa.
"Prečo by som nemal byť?" spýtal sa Merlin dezorientovane.
Arthur sa naňho prekvapene pozrel: "Ty si to nepamätáš?"
Merlin záporne pokrútil hlavou. Pamätal si jaskyňu, spomienky a Kilgaru. A potom už iba tmu.
"Našli sme ťa nadránom na brehu jazera. Bol si premrznutý na kosť. Museli sme zavolať sanitku a dostať ťa do nemocnice. Nikto netuší, kam si sa vlastne vybral, ani Gwaine."
Arthur ho hladil po vlasoch. Merlin pri tom dotyku blažene privieral oči. Prečo sa mu tak veľmi chcelo spať?
"Ako ste ma našli?"
"GPS na mobile. Gwaine ma zobudil okolo štvrtej ráno, že si zmizol a nevie ťa nájsť. Tak strašne sa o teba bál. A ja... ja som sa tak strašne bál!" Arthur sa k nemu nahol a pevne ho objal. Merlin cítil, ako ho všetko bolí, no Arthurov dotyk neodmietol. Párkrát sykol, keď ho stisol na bolestivom mieste, až sa nakoniec Arthur odtiahol a starostlivo sa naňho zadíval.
"Ublížil som ti?"
"Nie," zaklamal Merlin a vtisol svoju ruku späť do Arthurovej. Potreboval ho cítiť. Jeho blízkosť, jeho dotyk. Uveriť, že je to naozaj skutočné a opäť sú spolu.
"Ty raz budeš moja smrť, Merlin Emrys," prehlásil Arthur s povzdychom a posadil sa späť na stoličku vedľa postele.
"Alebo ty moja," usmial sa Merlin úprimne. Arthur sa trhane nadýchol a stisol Merlinovu ruku silnejšie. Zrazu sa zdal ustarostený a smutný. Merlin si to predtým neuvedomoval, no teraz to postrehol. Ten smútok v Arthurových očiach. Bol tam väčšinu času. Všadeprítomný, neodchádzajúci smútok. Potvrdzovala ho vráska na Arthurovom čele, ktorá tam kedysi nebývala. Aj svetlá v jeho očiach žiarili o niečo menej. Merlin ho pozorne študoval pohľadom. Bol to stále ten istý Arthur. Skoro nič sa na ňom nezmenilo od tých dávnych čias. Iba jeho oči bývali rozosmiatejšie a pribudla mu dlhá, nenápadná vráska na čele.
"Poď sem," šepol Merlin po chvíli ticha. Arthur sa naňho neisto zadíval, no sklonil sa k jeho tvári. Merlin natiahol ruku, aby mu prešiel po čele. Presne po tej ryhe, ktorú cez jeho blonďavé pramene skoro nebolo vidno. Teraz mal však vlasy rozcuchané a odstávali mu na všetky strany. Merlin do nich zaboril prsty a zaťahal za ne. Najprv skúšobne, so srdcom hlasno bijúcim až v hrdle. Keď Arthur neprotestoval, potiahol ho silnejšie. Drsne si ho stiahol k perám a vášnivo pobozkal. Až pri dotyku Arthurových horúcich pier proti tým jeho si uvedomil, ako musí byť primrznutý.
"Si ľadový," zasmial sa Arthur proti jeho perám. Horúci dych ho šteklil na koži.
"Zahrej ma," pousmial sa Merlin a opäť si ho stiahol k sebe. Arthur bol proti jeho dotyku poddajný, jeho vlasy mu kĺzali pomedzi prsty a Merlin na malú chvíľu uveril, že možno bude tento život lepší ako ten predchádzajúci.
Potom sa Arthur odtiahol. Prudko a prekvapivo. Díval sa naňho s rozšírenými zreničkami, hrýzol si spodnú peru a vráska na jeho čele sa prehĺbila.
"Prepáč," pípol Merlin a odvrátil tvár. Pohľad mu padol na infúziu, ktorá bola stále zavedená do jeho ľavej ruky. Tá ležala bezvládne na posteli vedľa neho. Cítil sa zlomený a pokazený.
"Nie, nie," Arthur chytil jeho tvár opatrne do svojich dlaní a otočil si ho na seba: "Prosím, nebuď smutný!"
Merlin sa pokúsil pousmiať. Bol to krivý, zlámaný úsmev. Arthur sa nahol a venoval mu ešte motýlí bozk na pery.
"Začínam byť tebou naozaj zmätený," prehlásil Merlin.
"Raz... raz ti to vysvetlím, dobre?"
Prerušilo ich klopanie na dvere a odkašlanie. Arthur sa rýchlo vzpriamil.
"Neruším?" spýtal sa Gwaine odo dvier a premeral si ich oboch pohľadom.
"Nie," zaklamal Arthur a odstúpil od postele. Merlin sa za ním smutne obzrel. Zrazu sa cítil ešte horšie, než pred pár minútami. Arthur tam iba tak stál, pri konci jeho postele a tváril sa previnilo. Akoby ich vzájomné city boli akýsi zločin.
Gwaine dokvitol aj s veľkým plyšovým medveďom a položil ho Merlinovi na brucho. Ten do jeho mäkkej, plyšovej srsti zaboril roztrasené prsty a pritisol si ho k hrudi, snažiac sa utešiť.
"Už je ti lepšie?" spýtal sa Gwaine starostlivo a priložil mu ruku na čelo.
"Bolí ma v krku, asi mám riadnu horúčku a nemôžem dýchať. Ale ak sa pýtaš na to, či som stále zmrznutý na kosť a v bezvedomí, tak ako vidíš nie," odrapotal Merlin rýchlo. Ruka na jeho čele ho upokojovala. Gwaine ho začal nežne hladiť po vlasoch.
"Pekne si ma vystrašil, maličký," povedal mu Gwaine karhavo, no usmieval sa pri tom. Merlin úskokom pozrel na Arthura, ktorý stál na opačnom konci postele. Ruky mal preložené cez prsia a mračil sa.
"Budem v poriadku," ubezpečil ich Merlin.
"Ako si sa tam vôbec dostal?" zaujímal sa Gwaine.
"Myslím, že som bol proste námesačný," zaklamal. Gwaine sa naňho podozrivo zadíval, no nepovedal ani slovo. Ďalej mu prehraboval vlasy, ktoré museli byť neskutočne spotené a špinavé. Ako sa zdalo, nevadilo mu to.
"Ak sa chceš ísť vyspať, Arthur, môžeš. Ostanem s ním zvyšok dňa," ponúkol sa Gwaine. Arthur chvíľu stál ako zarazený. Merlin zadržal dych. Nebol si istý, čo odpovie.
"Nie, ostanem tu s ním," vyhŕkol Arthur a klesol na koniec jeho postele. Posadil sa mu pri nohách a zo srandy ho začal ťahať za chodidlá a štekliť cez termo deku. Merlin sa snažil skryť úsmev a Gwaine ho žartovne štuchal do ramena a veľavýznamne naňho mrkal.
Obaja s ním ostali, až kým ich sestrička nevyhnala a neprinútila Merlina odpočívať.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lucy Lucy | 20. února 2014 v 1:45 | Reagovat

Jéééj! Konečne vidno celý text! :D Ale nie, toto si určite nechcela čítať... Takže, čo povedať ku kapitolke. Pekné milé zlaté... ale môžu to už trošku urýchliť? :D ja viem, ja viem, romantika a tak... Ale hej! Merthur! frustrácia vám niečo hovorí? Síce keď to čítam... tak asi hej :D Gwaine aký starostlivý ??? no ale veď dobre, tak to má byť. Dúfam, že sa už konečne Arthur uvedomí, aj Merlin a konečne pochopia ako veľmi sa milujú pretože Merlin and Arthur sitting in a tree, slowly K-I-S-S-I-N-G! 8-)

2 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 21. února 2014 v 1:42 | Reagovat

L: Yeah, I should probably mention tht SLOWLY is the key word in this... there's just a bunch of stuff to work around before they can be together, ok? (plz dnt hate me) O_O

3 Clair Delune (B.) Clair Delune (B.) | Web | 23. února 2014 v 17:53 | Reagovat

Proboha, já Gwaina fakt miluju, a toho velkého plyšového medvěda chci :D
Kapitola se mi jinak líbila, z Arthura jsem stále trochu zmatená, ale hádám, že to se vyjasní. Musím ale přiznat že ta věc se vzpomínáním na minulost asi není úplně můj šálek kávy, tak nějak by se mi povídka asi líbila, kdyby opravdu šlo o jen ten život v přítomnosti, na vysoké a tak. Ale ne můj názor koneckonců vůbec nekoukej, žádný spisovatel nemůže uspokojit každého čtenáře :) A já tvé povídky budu číst, i když na nich třeba najdu něco, co mě jako čtenáři moc nesedí, protože jsi naprosto skvělá spisovatelka :)

4 Clair Delune Clair Delune | Web | 15. března 2014 v 13:15 | Reagovat

Where is my TIMKC? :(

5 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 16. března 2014 v 22:45 | Reagovat

In beta-read! Zdržala ma práca, škola a moja vlastná insecurity. Sorry! :-(

6 Clair Delune Clair Delune | Web | 17. března 2014 v 16:53 | Reagovat

[5]: Opravdu? Hurá, tak to se jí určitě brzy dočkáme :)
Nemáš se samozřejmě za co omlouvat, jen mi tvá povídka chybí :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.