14. Coming home for Christmas

21. ledna 2014 v 14:50 | Lilly Evenová |  This is my kingdom come
Vianočná kapitola s mesačným oneskorením. Sorry! Na moju obranu, písala som ju na Vianoce :) :D

14. Coming home for Christmas



Neprestajne snežilo. Začalo to večer, keď Merlin prišiel domov. Ťažké vločky pomaly klesali k zemi a jeho matka ho objímala na prahu dverí. Kým si zložil veci a konečne sa osprchoval, vonku už bolo nasnežené. Pokračovalo to aj na druhý deň. Merlin sa melancholicky díval z okna na ich malom domčeku na konci uličky. Hunith behala v kuchyni, v rýchlosti varila obed a štrngotala s panvicami a pokrievkami. Každý jej pohyb vytváral nezameniteľnú symfóniu domova. Jej malé nohy v papučiach, ťapkajúce po kachličkách, metodické nadvíhanie pokrievok a pokladanie ich zasa späť, piskot kanvice, ktorý ohlasoval, že voda na čaj už zovrela, dokonca aj pískanie vetra v komíne. Celý dom vydával známe zvuky a Merlin sa aj tak necítil ako predtým. Niečo dôležité chýbalo a on to vedel. Chýbal mu Freyin melodický smiech, cinkanie lyžičky o téglik jogurtu, Morganine ťukanie do mobilu, šerm, šum internátu a Arthur. Hoci to Merlin nepripúšťal, jeho telo cítilo, čo potrebuje najviac. Arthura, dotyk jeho prstov na zápästí, pocit blízkosti, keď pri sebe sedia na posteli a pozerajú film, teplo jeho dlane, keď sa ho nečakane dotkne.
Merlin pri tých myšlienkach rýchlo pokrútil hlavou, akoby sa ich snažil zahnať späť odkiaľ prichádzali. On a Arthur boli iba priatelia. Nič iné medzi nimi nikdy nemohlo byť. Arthur proste nemal záujem a Merlin nechcel prísť o to málo, čo mu bolo dané. Arthurova blízkosť, jeho neha, úsmev. Všetky tie drobné prejavy sympatií, ktoré sa mu dostávali. Muselo to stačiť. Arthur sa tak nesprával ku každému. Väčšinou sa v spoločnosti ľudí, ktorí ho nepoznali, choval ako povýšený idiot. S priateľmi bol iný. Nežnejší, otvorenejší, uvoľnený. Správal sa tak iba k pár ľuďom. Merlin mal tú česť zaradiť sa medzi nich.
A predsa, ako ťažké vločky dopadali na ešte ťažšie záveje snehu pred domom, Merlin sa neubránil myšlienkam na jeho oči, úsmev pery... všetko, čo mu na Arthurovi tak neskutočne chýbalo a čo v ňom od prvej chvíle prebúdzalo city. Hlavne jeho oči. Šedé s iskrami po smiechu, hlboké ako dno Avalonského jazera. Pripomínali mu hmlu nad Camelotom. Boli presne také, chladné a nebezpečné pre tých, čo ho nepoznali. Práve do tých sa v prvom momente tak zamiloval. Keď ich uvidel po prvýkrát, bol si istý, že ich pozná. Arthur mu bol známy od momentu ako zbadal tie oči. Mal pocit, že ich pozná stovky rokov a čakal iba na ne.
Ako sedel na tej stoličke a díval sa do prázdna, čosi ťažké si našlo cestu k jeho srdcu a usadilo sa na ňom. Keď sa Merlin snažil pocítiť aspoň záchvev radosti z prichádzajúcich Vianoc, začalo to zlomyseľne zatínať pazúry priamo do jeho pumpujúceho srdca. Nemohol si dovoliť myslieť naňho. Nie takto. Nie tak intenzívne, s toľkým citom. Arthur bol priateľ a to bolo viac, ako od neho mohol očakávať. Hlavne po tom nešťastnom štarte a ešte nepríjemnejšom pokračovaní. Vlastne by ho vôbec neprekvapilo, keby s ním Arthur už nechcel nikdy prehovoriť.
Ozvalo sa klopanie na vchodové dvere. Merlin sa strhol z letargie. Hunith si šikovne utrela ruky do zástery a ponáhľala sa pozrieť kto prišiel.
"Merlin, zlato, Will je tu!" počul ju nástojčivo kričať odo dvier. Rýchlo sa postavil, skoro prevrhujúc stoličku na ktorej sedel a rozbehol sa k dverám. Nevidel Willa niečo cez tri mesiace a samého ho prekvapilo uvedomenie ako veľmi mu chýbal.
Zvítali sa mocným objatím. Merlin mu prakticky skočil do náručia od prahu dvier a Will mal čo robiť, aby sa na šmykľavom prahu nenatiahol aj s Merlinom na zem.
"Rád ťa zasa vidím, kamarát," mrkol naňho Will a opatrne ho postavil späť na nohy.
"Aj ja teba. Rozprávaj, preháňaj, aké to tu bolo bezo mňa?" Merlin okolo neho pobehoval ako natešené šteniatko. Melanchólia bola razom preč.
"Vezmi si čižmy, šál, čiapku, rukavice a najteplejšiu bundu akú máš, porozprávame sa vonku!" prikázal mu Will rázne.
"Ty nejdeš dnu ani na čaj?" začudoval sa Merlin.
"Zbláznil si sa, keď je vonku tak krásne?" Merlina to asi nemalo prekvapovať. Will miloval sneh. Bleskurýchle teda vyhrabal zo skrine pri dverách svoje staré zimné veci, nasúkal sa do hrubej, čiernej bundy a nepremokavých čižiem a vyrazil za Willom. Sneh im bol miestami po kolená, no ani jeden z nich nezastavoval. Obaja vedeli kam idú.
Keď prešli k Willovmu domu, konečne sa zastavili. Ich dvoru dominoval altánok, kde sa dal rozložiť oheň. Človek tak bol zároveň skrytý pred zimou a snehom, no mohol sa ním kochať navôkol. To miesto milovali už ako deti. Keď boli na strednej, Will tam chodil tajne fajčiť, aby ho rodičia nevideli a Merlin mu práve tam prvýkrát oznámil, že je gay. Bolo to ich miesto od malička.
"Tak už mi konečne povieš ako si sa mal?" nástojil Merlin, keď sa Will snažil rozdúchať oheň vo vnútri krbu.
"Našiel som si prácu!" oznámil Will pyšne. Merlin obdivne prikývol. Will sa rozhodol, že nebude ďalej študovať, kým si na to sám nezarobí. Jeho rodina, podobne ako Merlin sám, nemala toľko peňazí a Will vedel, že nemá šancu dostať štipendium. Nebol totiž ukážkový študent ako Merlin.
"Som iba asistent v jednej firme, ktorá vyrába športové potreby no aj to je niečo, nie? A k tomu dobre platia. Je to v Glasgowe, no preplatia mi aj dopravu a je to naozaj super."
Merlin bol naňho pyšný. Will bol vždy tým problematickým dieťaťom, nikdy nešiel príkladom svojej mladšej sestre, trápil svoju matku a párkrát skoro vyletel zo školy. Ako sa zdalo, teraz si dával svoj život do poriadku.
"A čo ty, Merlin, nejaký chlap na obzore? Ako to nakoniec dopadlo s tým... tým... nafúkancom, čo si mi o ňom písal?"
"Myslíš Arthura?" spýtal sa Merlin a jeho líca očerveneli. Bol rád, že to môže pripísať zime.
"Hej ten, čo si ho pozval opitý na rande!" Will sa škodoradostne rozrehotal.
"To už bolo dávno, teraz sme priatelia," mávol nad tým Merlin rukou.
"Tak priatelia, čo?" Will pozdvihol obočie a veľavýznamne ho študoval očami. Nepovedal však ani slovo.
"Hej. Vlaste s ním, rytiermi a jeho sestrou budem tráviť Silvester na chate v Glenshee."
"Nie je to náhodou lyžiarske stredisko?" Will priložil do krbu ešte jedno veľké poleno. To zapraskalo a stratilo sa v plameňoch.
"Hej, je. Bude to katastrofa. Ale tá chata patrí Morganinej frajerke Morgause a chodia tam každý rok. Presvedčili ma, že nemusím lyžovať, keď nechcem. Ale ako poznám Arthura..."
"Bože, kamerujte to niekto potom," uškrnul sa Will škodoradostne.
"Veľmi vtipné!" Merlin sa vyšvihol na voľnú kamennú plochu pri krbe, ktorá sa začala pomaly zahrievať. Will sa obkročmo posadil na jednu zo zamrznutých drevených stoličiek. Merlin sa striasol pri predstave, aká zima mu musí byť.
Chvíľu sa ešte oduševnene rozprávali. Merlin mu živo popisoval rytierske zážitky, prednášky, Gwaina a jeho výstrelky a Arthura. Vlastne viac rozprával o Arthurovi, ako o hocičom inom. Cítil sa uvoľnenejšie, keď sa mohol zdôveriť niekomu, kto Arthura nepoznal.
Will mu rozprával o svojej novej práci, svojej sestre a krčmových príhodách, ktoré sa udiali, kým bol preč.
"Zmenil si sa, Merlin Emrys," povedal napokon Will, keď už hodnú chvíľu sedeli v altánku a Merlin začal zo snehu okolo stavať miniatúrneho snehuliaka priamo uprostred stola.
"A to je zlé?"
Will iba pokrčil ramená: "Asi nie. Vyzeráš šťastnejší."
"Možno," prikývol Merlin a hlboko si povzdychol. Potom snehuliakovi na hlavu nasadil miniatúrnu, snehovú korunku.

~*~
Štedrý večer trávil Merlin so svojou matkou u Willa. Pozvali ich k sebe ako to robili každý rok od smrti Merlinovho otca. Stalo sa to takou malou tradíciou, ktorá ani jednej z rodín nevadila. Willova matka spoločne s Hunith od rána varila, piekla a pripravovala štedrovečerný stôl. Willov otec sa približne na obed vytratil do krčmy a nikto ho nevidel do večere. Merlin, Will a Willova malá sestra Angeline stavali na ich záhrade snehuliaka. Angie sa Merlina neustále vypytovala ako je na Camelote a vravela, že keď bude veľká, tiež pôjde študovať na rytiersku školu. Merlin sa jej pokúšal vysvetliť, že to nie je rytierska škola. Že sa tam učí šermovať ako koníček, no Angie stále trvala na svojom. Will sa na nich hlasno zabával a občas do nich hodil guľu. Nakoniec si všetci traja sadli do altánku, premočení na kosť a zohrievali sa pri rozohriatom krbe. Hunith im doniesla čaj a Merlin sa cítil opäť ako doma. Keď však odvrátil hlavu a zahľadel sa na zapadajúce slnko a hustú hmlu, ktorá sa držala na vrcholkoch hôr okolo Ealdoru, jeho myseľ bola opäť pri Arthurovi. Nemohol si pomôcť a premýšľať nad tým, čo asi tak robí.
Štedrá večera prebehla v pokoji a pohode, ako mala. Dokonca aj Willov otec bol príjemnejší ako obvykle, čo bola vítaná zmena, lebo normálne prišiel pripitý domov a na všetko hundral. Angie veselo trkotala o tom, aké dostane ráno darčeky a Will s Merlinom na seba hádzali veľavýznamné pohľady.
Neskôr Merlin ležal natiahnutý krížom cez Willovu posteľ a pozoroval, ako hrá krvavú strielačku na svojom počítači. Musel priznať, že sa trocha nudil, no po štedrovečernom jedle nemal chuť sa ani hýbať.
Aspoň tak bolo do okamžiku, ako mu začal zvoniť telefón a Merlin vyskočil, keď uvidel meno volajúceho. Will sa pri tom prudko pohybe zvedavo otočil.
Merlin zdvihol s tichým a nádejným: "Áno?"
"Ahoj," ozval sa mäkký hlas na druhom konci. V pozadí bolo počuť hluk a hudbu, no jeho slová boli dostatočne zrozumiteľné.
"Ahoj, Arthur," Merlin sa sám pre seba usmial do šera izby. Will si zložil ruky na prsia a zvedavo zazeral na Merlina, ktorý si ľahol na brucho, nohy vo vzduchu a veselo nimi mykal.
"Tak ako to ide?" spýtal sa Arthur a hluk za ním sa pomaly zoslaboval.
"Výborne. Kde si? Je tam strašný rámus!"
"Na otcovom Vianočnom večierku, ale mierim na balkón," Merlin počul, ako hluk úplne ustal a Arthur za sebou zavrel balkónové dvere.
"Neblbni, zamrzneš," uškrnul sa Merlin. Will pozdvihol obočie, no inak to nekomentoval.
"Na tom večierku sa už nedalo dýchať," vyhováral sa Arthur.
"Kvôli teplu alebo dusnej atmosfére?"
"Povedzme, že oboje."
"Takže ťa mám zabaviť, aby si vyzeral zaneprázdnene a nemusel sa tam vrátiť, hej?"
"Uhm..." Arthur na druhom konci vydal iba akýsi neidentifikovateľný zvuk súhlasu. Merlin sa zvonivo zasmial a začal prstom kresliť do vankúša krúžky.
"V Londýne začína snežiť," prehodil Arthur akoby mimochodom.
"Tu sneží už dva dni v kuse, keď sa vrátim domov, nechcem sneh ani vidieť!"
Will sa skoro prevrátil na stoličke, keď počul, ako Merlin označil svoju školu za svoj domov. Snažil sa zachovať pokojnú tvár, no nedarilo sa mu to. Merlin si ho však nevšímal.
"Keď sa vrátiš domov, tak ti postavím snehuliaka rovno pred dvere!" pokračoval Arthur.
"To by si mi neurobil," obraňoval sa Merlin.
"Máš pravdu. A aj tak tam ten sneh dlho nevydrží. Ako tu v Londýne, do zajtra to bude roztopené," vzdychol si Arthur smutne.
"Tak to aby si ho využil naplno, kým ešte je. Nezabudni za mňa zguľovať Morganu."
"Vieš ako to neznáša."
"No práve," zasmial sa Merlin.
"A k tomu, Morgana trávi tento večer u Morgause a jej rodičov."
"Och," zháčil sa Merlin: "Takže si úplne sám?"
"No... ak nerátaš môjho otca a tristo jeho najbližších priateľov a hostí."
"To sa neráta Arthur, ráta sa rodina," Merlin prestal trepotať nohami vo vzduchu a smutne ich spustil dole.
"Mám tu teba."
"Máš ma zhruba 400 kilometrov severne."
"Ale rozprávaš sa so mnou"
"A vždy budem," Merlin sa prekotúľal na bok, možno, aby mu Will nevidel do tváre, na ktorej sa teraz rozprestrel široký, nekontrolovateľný úsmev.
"Teším sa na Silvestra," zašepkal Arthur zrazu. Merlin ho skoro nepočul cez pískanie vetra v telefóne.
"Aj ja," odpovedal späť a pritisol si jednu ruku k hrudi. Silvester. Už iba prežiť tých niekoľko dní a bude zasa pri nich. Pri Morgane, Gwainovi, Lancelotovi... ale hlavne pri Arthurovi.
"Nemyslel som si, že sa tak budem tešiť späť do školy, ale tu je to hrozné," priznal Arthur.
"Tu je to fajn, ale aj tak..." Merlin svoju myšlienku nevyslovil. To prosté, jednoduché, chýbaš mi tu ty. Neodvážil sa.
"Áno, aj tak," prisvedčil Arthur zvláštnym tónom. Nastalo ticho. Merlin počul iba Arthurove uzimené dýchanie a drkotanie zubami na druhej strane linky.
"Choď dnu, lebo zmrzneš."
"Nechce sa mi."
"Choď, zavolám ti zajtra."
Arthur sa znova odmlčal.
"Dobre," povedal po hodnej chvíli.
"Dobre," prisvedčil Merlin, akoby to bola akási tajná šifra.
"Veselé Vianoce, Merlin."
"Veselé Vianoce, Arthur."
"Zavolám ti zajtra."
"Ja viem."
"Uži si to tam."
Merlin chcel povedať aj ty, ale potom sa zháčil. Skôr, ako stihol vymyslieť nejakú odpoveď, Arthur zložil.
Merlin ešte dlho blúdil očami po izbe, než sa odvážil pozrieť na Willa. Sedel tam na stoličke, s rukami preloženými cez prsia a ustaraným výrazom na tvári.
"Toto bolo čo, dopekla?" prehovoril po chvíli.
"Volal mi kamarát," mávol rukou Merlin.
"Áno, počul som. Kamarát..." Will si posmešne odfrkol.
"Sme blízky priatelia, čo je na tom zlé?" spýtal sa Merlin trochu podráždenejšie ako zamýšľal.
"Arthur, je tak? Vlastne odkedy si prišiel nepočúvam nič iné iba Arthur toto a Arthur hento!"
Merlin prekvapene zamrkal: "Žiarliš snáď?"
"Mal by som?" spýtal sa Will. "Vieš, tento Arthur ma vlastne nijako neohrozuje. Ja som tvoj najlepší kamarát. To si iba ty nevidíš na špičku nosa." Will naňho agresívne namieril prst.
"Obaja ste moji priatelia," prehodil Merlin nechápavo.
"Si si istý, že je to to, čo vravíš? Priatelia?"
Merlin pokrútil hlavou, akoby nechcel viesť túto diskusiu: "Vravel som ti, páčil sa mi, ale už ma to prešlo. Som za tým a sme iba priatelia. Aj tak som nemal šancu." Vravel to mdlým, nesvojským hlasom. Akoby sa on sám tomu zdráhal uveriť.
"Vieš iste, že to je pravda?" spýtal sa Will prísne.
Merlin si povzdychol a predstieral, že niečo ťuká do mobilu.
"Pozri, ja nechcem spochybňovať tvoj zdraví úsudok, no z toho, čo si mi vravel to neznelo ako kamarátstvo."
"Čo z toho ti neznelo ako kamarátstvo?! Čo iné by sme sakra mohli byť?!" oboril sa naňho Merlin.
"No tak po prvé, nosí ti rannú kávu," začal Will vyratúvať na prstoch
"Hej, lebo občas si chodí ráno zabehať," oponoval Merlin.
"Spávaš v jeho posteli."
"Aj u teba občas spím, keď prídeme opitý!"
"Hej, Merlin. V inej izbe, na GAUČI!"
"Arthur nemá gauč. A zatiaľ ani inú izbu."
"Ty bývaš hneď oproti."
"Vieš, že opitý zaspím hockde!"
"Povedz mi, túlite sa k sebe v noci?" spýtal sa Will posmešne.
Merlin sa zarazil a jeho líca nechcene sčervenali. Bola pravda, že občas sa zobudil v Arthurovom objatí s jeho tvárou pritisnutou do ohybu svojho krku.
"Och môj bože, nehovor mi, že to fakt robíte! Ja som to myslel ako žart!" vybuchol Will. Merlin naňho naštvane zazeral.
"Fajn a za tretie... volal ti na Štedrý večer. Prečo ti vlastne volal?"
"Nudil sa," Merlin pokrčil plecia.
"Si si istý?"
Merlin sa zhlboka nadýchol. Neznášal Willa a jeho potrebu ho vždy vyviesť z omylu. Najradšej by ho práve uškvaril dole v krbe.
"Čo myslíš, koľkým ľuďom takto počas večera volá?" pokračoval Will.
"Pravdepodobne všetkým. Minimálne Morgane."
"Ach, ani sám tomu neveríš," mávol nad ním Will rukou: "A Morgana je jeho sestra, nie? To sa neráta!"
Merlin pokrútil hlavou a naštvane sa na posteli schúlil do guľôčky.
"Trucovanie ti nepomôže. Vieš, že mám pravdu," zazubil sa naňho Will a vrátil sa späť k hre. Merlin ešte chvíľu naštvane zazeral na jeho zátylok, než si cez hlavu pretiahol vankúš a snažil sa zhlboka dýchať. Celá hradba, ktorá držala jeho city k Arthurovi, sa teraz rúcala. Musel si to priznať. Nebolo cesty späť. Stále k nemu niečo cítil.
Nie, nie niečo.
Chýbal mu. Šialene. Akoby mal zrazu v hrudi úplne prázdno, keď bol Arthur tak ďaleko. Na nič iné nedokázal myslieť, iba na to, ako ho chce mať opäť blízko, hneď vedľa seba, aby sa ho mohol dotknúť, objať ho, rozprávať sa s ním a vidieť ten jeho nafúkaný úsmev.
Merlin bol, ako si musel v tej chvíli priznať, úplne, šialene, pateticky zamilovaný do Arthura Pendragona, panovačného hlupáka a rozmaznaného synáčika.

~*~

Arthur ešte hodnú chvíľu stál na balkóne s mobilom v ruke aj po tom, čo Merlinovi položil. Sledoval mesto pod sebou, ako sa leskne v žiare drobných snehových vločiek, ktoré dopadali na chodníky, chvíľu sa držali a potom sa roztápali do obrovských, neforemných kaluží. Na zábradlí balkóna sa tiež usádzala jemná vrstva snehu, ktorá napočudovanie vydržala. Arthur do nej mimovoľne začal prstom kresliť veľké, ozdobné M. Keď bol zo svojím výtvorom konečne spokojný, zotrel ho chrbtom dlane. Sneh sa mu topil na pokožke a mráz sa mu prehrýzal cez tenký formálny oblek. Ešte chvíľu stál a sledoval svetlá pod sebou. Z firemného mrakodrapu v centre Londýna vyzeralo všetko tak malé a nádherné. Všetky tie vysvietené prázdne ulice, tiché svetlá v panelákoch, kde sa ľudia pomaly pripravovali na spánok po Štedrom večeri a blikajúce vianočné stromčeky za oknami. Prial si zažiť aspoň jedny také idylické Vianoce. S rodinou a priateľmi, plné nehy a porozumenia. Nie formálnu party na oslavu otcovho ega. Iba raz.
Jeho predstavivosť sa rozbehla naplno, zatiaľ čo mimovoľne rukou kreslil ďalšie tvary do zasneženého zábradlia. Premýšľal o tom, čo robí Merlin. Či jeho matka pripravila domáce koláče a tradičné jedlo. Či spolu ozdobili stromček a potom sa smiali pri pozeraní stupídnych vianočných programov v televízii. A možno, aké by to bolo, keby tam bol tiež. Tú myšlienku si však dovolil iba na chvíľu a hneď ju zavrhol.
Keď sa potom pozrel dolu na svoj výtvor v snehu, kútiky jeho úst sa mimovoľne zdvihli. Vytiahol mobilný telefón a spravil jednu fotku, než tú prostú pravdu napísanú bruškami prstov na zasneženom zábradlí zmietol rukou.

~*~
Merlin pocítil, ako mobil na matraci zavibroval. Vykukol spod vankúša, aby ho našiel. Bola to správa od Arthura. Zdvihol hlavu a keď zistil, že Will si ho už nevšíma a naplno sa ponoril do svojej hry, odvážil sa ju otvoriť. Na jeho tvári sa usadil nezmazateľný úsmev.
Arthur mu poslal fotku zasneženého, modrého zábradlia na ktorom boli prstom napísané tri jednoduché slová a za nimi smajlík.
I MISS U :)
Odložil telefón na posteľ a siahol po svojej taške, kde mal veci na prespatie a na vrchu malý, veľmi precízne zabalený darček v červenom papieri s mašličkou. Vedel, že by mal počkať do rána, no aj tak potiahol za mašľu a balík šikovne rozbalil. Dnu bol plastový, tmavomodrý obal, ktorý vyzeral ako krabička na šperk. Ibaže bol oveľa väčší. Merlin ním prekvapene zahrkal a potom ho váhavo otvoril.
Na čiernom zamatovom vankúšiku dnu ležali hodinky. Neboli to klasické náramkové hodinky, no zlaté, pravdepodobne starožitné vreckové hodinky na starej, ošúchanej retiazke. Ciferník sa im otváral stlačením poistky na vrchu, číslice boli označené rímskymi číslami. Keď ich Merlin otočil zo zadnej strany, našiel v ornamentoch vryté aj latinské slová. Stálo tam: Dum spīrō, spērō.
"Will?" ozval sa Merlin roztraseným hlasom do šera izby.
"Hmm?" odpovedal mu Will lenivo.
"Budem potrebovať Google. Hneď teraz!"
~*~

Merlin začal Arthurovi posielať správy pri tých najnáhodnejších príležitostiach. Prvá, ktorá mu prišla, bola vo Vianočné ráno. Merlin mu poslal fotku svojich nôh s každou ponožkou inou. Jediné, čo mali spoločné bol vianočný motív. Na jednej boli Santovia a tá druhá mala na sebe natlačeného soba. Vysvetlenie k nim nebolo pripojené, ale vyzeralo to tak, že Merlin ich iba teraz rozbalil spod vianočného stromčeka.
Bol to príjemný liek na rannú rozospatosť.
Arthur mu o dve hodiny na to poslal fotku toho najhlúpejšieho vianočného svetra, ktorý mu poslala príbuzná, ktorú v živote nestretli, k Vianociam. Merlin sa na nej kráľovsky bavil.
Ďalšia správa prišla večer. Merlin cvakol krivého snehuliaka, ktorého postavili decká kúsok od ich domu a pripojil k nemu správu: Mal by si upraviť svoj postoj voči svetu. Arthur správu dostal práve pri súkromnej večeri so svojím otcom a za svoj výbuch smiechu si vyslúžil nesúhlasný pohľad a upomienky, že by sa mohol začať správať ako dospelý. Aj napriek tomuto malému debaklu sa však cítil lepšie ako za celý čas, čo bol doma.
Na druhý deň záplava obrázkov pokračovala. Merlin odfotil svoje raňajky, potom zdokumentoval svoje výherné skóre nad Willom v Mario Carte a dokonca aj sám seba v Santovskom obleku, ktorý si na seba natiahol počas návštevy Willovej mladšej sesternice, ktorá milovala Santu.
Arthur mu na oplátku poslal svoj obed: šálku najlepšie vyzerajúcej kávy, ktorú si dal v jednej z drahých kaviarní na Picadilly Circus a neskôr fotku Morgany v ďalšom z ohyzdných vianočných svetrov, ktorý aj ona dostala od tej istej príbuznej, ktorú odteraz s Arthurom kolektívne neznášali.
Merlin odpovedal obrázkom veveričky na snehu, ktorá sa zmätene obzerala okolo seba. Arthur odfotil Morganinho kocúra Aithusu ako vyliezol na vrchol vianočného stromčeka a teraz sa bojí zliezť s textom: asi sa rozhodol, že odteraz je hviezdou na vrchole. Merlin sa na tom obrázku tak strašne bavil, že mu horúca čokoláda, ktorú s Willom práve sŕkali, vystrekla nosom.
"Ty nie si normálny!" opakoval mu Will zakaždým, keď Merlin zbesilo fotil všetko okolo seba. Ani to ho nezastavilo v ich malej hre. Jeho dni v Ealdore sa chýlili ku koncu. Posledná správa od Arthura prišla v ráno, deň pred odchodom. Bola to obyčajná fotografia dvoch zbalených kufrov, postavených na sivo-bielych kachličkách. Nebol k nim nijaký popis, no Merlin mu plne rozumel. Čoskoro sa uvidia.

Na správu už neodpísal. Will naňho bol naštvaný, že stále visí na telefóne a on s ním chcel pred svojím odchodom stráviť ešte jeden deň a pokúsiť sa ho podplatiť vianočným pečivom a šálkou dobrej kávy. Pred odchodom z domu však ešte skontroloval svoju tašku, ktorá bola tak tiež zbalená a pripravená na odchod. A zajtra ráno môže vyraziť!
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 B. B. | 21. ledna 2014 v 15:45 | Reagovat

Na dnešní příšerný úterek jsem se opravdu těšila jen kvůli novému dílu povídky. A přestože naše oblíbená parta (a dvojice:)) nejsou pospolu, kapitola mě opravdu bavila a já se zase musela rozplývat nad těma dvěma. Úplně si živě představuju ty fotky, co si vzájemně posílají :D
A snad už potřetí, či po kolikáté, nezapomenu dodat. Strašně se těším na Silvestra! :)

2 Mr.Grey Mr.Grey | 21. ledna 2014 v 16:35 | Reagovat

Dneska som sa sem kukal už 5-krát a dúfal,že to tu už bude :-D  :-D Nádhera,nádhera :-) teším sa na Silvestra

3 samba samba | 21. ledna 2014 v 19:57 | Reagovat

Pro mě je tahle povídka potěšení - milá tajemná ,lechtivá plná očekávání a legrace .A hlavně celá ta banda mi přirostla k srdci. Ano také se těším na silvestra :-D

4 Lucy Lucy | 23. ledna 2014 v 0:08 | Reagovat

Ja si viem úúúúplne reálne predstaviť tie ich SMS :D K Willowi sa nevyjadrujem, príliš do Merlina rýpe a nepochopím ako môže niekto zbožňovať sneh a zimu, br :D
Arthur je tak neznesiteľne sladký a hlavne nenápadný, že to je fakt skoro ako v seriály :D Verím, že na Silvestra padne Novoročná pusa :3 :)

5 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 23. ledna 2014 v 0:21 | Reagovat

ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEEEEEEEM... bože, ja tu mám vždy taký malý záchvat šťastia s týchto komentárov (Lucy vám to potvrdí, väčšinou je ich svedkom)

Lucy: ..wait, ja som ti to ešte neposlala? U r so gonna hate me, I'm so sorry darling! Also.. yep, smsky O:)

6 Lucy Lucy | 23. ledna 2014 v 21:26 | Reagovat

*cough* Z týchto komentárov! Z! *cough*
Nope, neposlala... :D And yep... I will kill you! :D

7 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 23. ledna 2014 v 23:01 | Reagovat

Dámy a páni, presne pre toto mám beta-read. A je to najlepší betaread na svete, lebo sa serie s mojou hroznou gramatikou :D :D
L: A prečo ma zas zabiješ?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.