Rozprávka pre malé vĺčatá

1. listopadu 2013 v 22:47 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
Ahojte, drahí čitatelia,
v prvom rade sa chcem ospravedlniť, že nie je nová kapitola TIMKC, pretože naozaj nestíham popri škole, časopisových uzávierkách a iných dôležitých veciach. Snáď si na písanie nájdem čas po najbliźších bláznivých dvoch týždňoch, ktoré ma čakajú. Zatiaľ, na utešenie a spestrenie dňa iba taká malá, po-halloweenska/dušičkovská rozprávka okorenená trochou Teen Wolfa :)

Rozprávka pre malé vĺčatá



Kde bolo tam bolo, možno ani nikdy nebolo, na okraji tmavého lesa bolo mestečko, v strede toho mestečka bol dom a v tom dome žili otec so synom. Jedného dňa otec vstal z pohovky s pohárom zlatistého moku v ruke a povedal synovi: "Stiles, ja viem, že je neskoro, ale myslím, že by si mal ísť položiť kyticu na hrob svojej mame."
Stiles nenamietal, keďže bol poslušný syn a jeho otcovi sa nedalo odporovať keď bol opitý a utápal sa v smútku. Zobral teda kvetiny, ktoré chcel odniesť na hrob zajtra ráno a svoju obľúbenú červenú mikinu a rozbehol sa ku dverám.
"Ale nie že pôjdeš zasa cez les, Stiles. Mohlo by sa ti tam niečo stať! Číhajú tam kriminálnici a iné nebezpečné stvorenia!" zakričal za ním ešte otec. Stiles ho už však nepočul, pretože bežal po príjazdovej ceste, priamo smerom k lesu.
Bol už hlboko v lese, keď sa mu zazdalo, že niečo počuje.
"Haló?" zvolal do temnoty lesa. Odpoveďou mu bola iba ozvena jeho vlastného hlasu. Zmätene pokrútil hlavou a pokračoval v ceste.
Prešiel opäť hodný kus cesty, než to znova započul. Tiché šuchotanie listov.
"Je tam niekto?" zvolal znova. Žiadna odpoveď. Opäť sa dal do kroku, no tento krát kráčal rýchlejšie.
Za ním sa ozvalo šušťanie. Tiché kroky, ktoré by inak nepočul, keby nebolo lístia spadnutého na zemi. Prudko sa otočil.
Nikto za ním nestál.
"Ukáž svoju tvár," prehovoril Stiles pevným hlasom.
"Ale Karkulka, Karkulka, nebuď tak nedočkavá," odval sa tichý šepot spoza stromov.
"Môj otec je šerif a určite si ťa nájde ak mi ublížiš!" varoval ho Stiles, hoci sa celý triasol strachom.
"Nechcem ti ublížiť Karkulka, neboj sa!"
"A čo odo mňa potom chceš?" spýtal sa prekvapený chlapec.
"Vidím, že nesieš ruže v košíčku," zašepkal medový, mužský hlas.
Stiles sa zmätene pozrel na kyticu dvanástich červených ruží, ktoré niesol. Boli zabalené v béžovom papieri a určite neboli v košíčku. Ako mohol vedieť, čo nesie?
"Cítim ich až sem, lákajú ma," šepkala postava z tieňu, akoby mu čítala myšlienky.
"Ukáž sa, zbabelec," zopakoval Stiles znova. Ozvalo sa zašušťanie lístia a skôr, než Stiles mrkol, niekto stál pred ním.
To čo sa nad ním týčilo bol muž. Vyzeral úplne obyčajne. Dve ruky, dve nohy, ústa, nos a bijúce srdce. Boli to jeho oči, ktoré Stilesa vystrašili. Boli jasne červené.
"Kto si a čo odo mňa chceš?!" spýtal sa s posledným kúskom odvahy, ktorú v sebe našiel.
"Prevediem ťa lesom až k cintorínu," povedal vlk potichu.
"Prečo? A ako vieš, že idem k cintorínu?" spýtal sa Stiles prekvapene.
"Nejako veľa otázok na ľudské šteňa, nemyslíš? Občas ťa vídavam sa tu prechádzať. Vždy mieriš k cintorínu a potom späť. Nosíš tam kvety," odpovedal vlk a už kráčal dopredu.
"Takže ma špehuješ?" Stiles neisto kráčal za ním.
"Nie, dávam na teba pozor, Karkulka," odpovedal mu vlk s úsmevom.
"Volám sa Stiles!" opravil ho chlapec podráždene.
"Ako povieš, Karkulka," usmial sa vlk. Stiles zvyšok cesty nepovedal ani slovo, iba kráčal za vlkom a snažil sa nepotknúť na vytŕčajúcich konároch.
"Tak a sme tu," povedal vlk, keď vyšli z lesa a prešli krátku cestičku k vrátkam od cintorínu. Vlk Stilesovi galantne podržal mosadzné dvierka, aby mohol prejsť. Stiles však zaváhal pri vstupe.
"Prečo si išiel so mnou?"
Vlk sa ošil a očami zavadil o ruže v Stilesovom náručí.
"Už dlho som necítil kvetinovú vôňu. Vždy sú to iba vône lesa a húb. A spáleného mäsa. V mojich snoch..."
Stiles párkrát prekvapene zamrkal. Potom odvážne pristúpil k vlkovi, vytiahol jednu ružu z kytice a vložil mu ju opatrne medzi prsty. Akurát tak, aby sa neporanil na tŕňoch.
"Ďakujem, ale to... nemôžem prijať," povedal vlk rozpačito a chcel mu ružu vrátiť. Stiles ho chytil za zápästie.
"Nedávam ti ju zadarmo. Chcem niečo na oplátku!"
Zdalo sa, že vlk pookrial pri tých slovách a ruku s ružou opäť stiahol k sebe.
"Čo to bude?"
"Tvoje meno," povedal Stiles prosto a pousmial sa.
"Ja... volám sa... Derek," akoby mu to meno nešlo cez pery. Akoby ho nevyslovil už dlhý čas.
"Rád som ťa spoznal, Derek," šepol Stiles, postavil sa na špičky a pobozkal vlka na líce.

"Aj ja teba, Kark... Stiles," Derekova tvár sa zjemnila a teraz na nej pohrával jemný úsmev. Odprevadil Stilesa až k hrobu jeho mamy a potom s ním sedel na trávnatej zemi pri náhrobnom kameni a mlčal, pretáčajúc jednu jedinú červenú ružu medzi jeho prstami. Keď slnko svitlo, Stiles sa zdvihol, poprial Derekovi dobré ráno a pobral sa domov. Tento krát však nie cez les. A Derek tam ostal sedieť, díval sa na nebo, ktoré sa pomaly sfarbovalo do odtieňov ruží a usmieval sa. Vlkovi sa podarilo uloviť Karkulku.
 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Scudl007 Scudl007 | 2. listopadu 2013 v 12:02 | Reagovat

Oh sladké :* víc takých povídek i na teen wolf :D díky za zlepšení nálady :)

2 šárka šárka | 2. listopadu 2013 v 16:59 | Reagovat

nádhera, zase další pěkná povídka na teen wolf, těch nemám nikdy dost a ty tvoje se mi moc líbí :-)

3 Catherine Catherine | 3. listopadu 2013 v 11:00 | Reagovat

Wow! To je tak pěkné :-D  :-D

4 L. L. | 23. listopadu 2013 v 16:47 | Reagovat

Krásné. Takové roztomilé. Málem jsem se rozesmála, když Stiles řekl, že je jeho otec šerif :)

5 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 19. srpna 2015 v 0:41 | Reagovat

podarené :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.