Prvý

4. března 2013 v 17:55 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
VAROVANIE: Broňa, toto nečítaj!
Pre vás ostatných... tiež to nečítajte! Potrebovala som si niekde vybiť svoju túžbu zabiť obľúbenú postavu po tom, čo som zmenila koniec TIGH a podarilo sa mi toto. Teen Wolf poviedka, 15+ a samozrejme smrť hlavnej postavy. Takže nie, nechcete to čítať...

Prvý



Ako prvá ho prišla navštíviť Lydia. Ochýlila dvere nemocničnej izby a jej krásna, medovo-vlasá hlava nakukla dnu.
"Smiem?" spýtala sa, no v skutočnosti nečakala na povolenie. Vošla dnu, v rukách objímala plyšového medvedíka, akoby to bola jej jediná záchytná kotva a prešla k jeho posteli.
"Pokojne sa posaď, je tu dosť miesta," povedal jej Stiles zachrípnutým, tichým hlasom a hlavou pokynul k rohu postele. Lydia si ho premerala od hlavy po päty, ktoré mal skryté pod páchnucou, nemocničnou prikrývkou. Jeho hlavu zdobili jedna-dve modriny, kruhy pod očami a hadičky, ktoré mu viedli cez nos von a umožňovali dýchať. V očiach sa jej zaleskli slzy.
"Len prosím neplač, nemám rád, keď plačeš," povedal jej tichúčko.
"Máš pravdu," Lydia si rukávom svetra bojovne utrela niekoľko zblúdilích sĺz a prisadla si na kraj jeho postele. Položila plyšového macka priamo k jeho ruke a Stiles zaboril prsty do jeho mäkkej kožušiny.
,,Ďakujem," povedal prosto.
"Pšt," Lydia mu pritisla prst na pery a následne ho chytila za ruku. Držala ho pevne, kreslila srdiečka do jeho dlane, no zdvihnúť k nemu hlavu sa neodvážila.
"Je mi to ľúto," ozvala sa zrazu a po jej tvári sa opäť spustili slzy.
"Čo ti je ľúto?" spýtal sa Stiles jemne a stisol jej ruku. Zdvihla k nemu uslzenú tvár. Jej úsmev bol skrivený do čudného uhla, maskara sa jej rozmazala po lícach a vyzerala teraz ako strašiak v obilnom poli. Dokonca aj jej kučery boli zrazu akési spľasnuté a mdlé. Alebo možno mal Stiles v sebe iba priveľa liekov proti bolesti.
,,Ja... nechcem, aby si išiel," šepla ticho.
"Teraz nikam nejdem," povedal jej s polámaným úsmevom.
"Vieš ako to myslím," odvetila mu a rukávom si zbesilo utierala slzy. Docielila iba toho, že si maskaru ešte viac rozmazala po lícach a Stilesovi sa zdala ešte nepríťažlivejšia.
"Neplač, to bude v poriadku," palcom ju pohladil po chrbte ruky, pretože na viac sa nezmohol.
,,Mám ťa rada, Stiles," šepla zlomene.
"Aj ja teba, Lydia..." zachrapčal Stiles. Začínalo ho to zmáhať a chcelo sa mu spať.
"Budeš mi chýbať," povedala, pohladila ho po vlasoch a odišla, aby ho nechala odpočívať. Stiles zaspal takmer okamžite.


Ako druhý prišli Scott s Allison. Scott mu priniesol kartičku s prianím skorého uzdravenia a Allison ho pobozkala na líce. Nezdržali sa dlho. Snažili sa ho rozveseliť, na čo Stiles naozaj nemal náladu. Scott pobehoval po izbe ako neposedné šteňa, Allison ho držala za ruku a nepovedala ani slovo. Jej oči hovorili za ňu. Neplakala ako Lydia, bola silná, no dávala mu zbohom. Ona to vedela. Možno to nepovedala Scottovi, lebo ho nechcela raniť, možno by ju aj tak nepočúval, no ona vedela, že sa vidia naposledy. Rozlúčila sa s ním dôstojným tichom. Scott sa nerozlúčil. Pri odchode síce zakričal: "Tak zajtra, kamoš!" ale to bolo všetko. Stiles si z toho veľkú hlavu nerobil. Asi to tak bolo lepšie.

Koho však vôbec nečakal, že by k nemu prišiel, bola Erica, Isaac, Boyd a Jackson. Stáli zarazene okolo jeho postele a vyzerali stratene. Stiles sa im to snažil uľahčiť a snažil sa trocha žartovať. Iba toľko, koľko mu to sily dovolili. Nesmiali sa. Stiles si bol istý, že to cítia. Určite sa to už vznášalo vo vzduchu okolo neho. Smrť.

Jeho otec prišiel podvečer. Mal červené, napuchnuté oči od plaču, no pred ním neplakal. Aspoň zo začiatku nie. Chvíľu sa rozprávali, akoby sa nič nestalo, Stiles sa pýtal na prácu, šerif mu odpovedal a všetko vyzeralo normálne. Potom Stiles začal mať bolesti a museli zavolať sestričku. Pol hodinu vykašliaval krv na biele prikrývky, než bol konečne schopný opäť rozprávať. Sestričky mu vymenili povlečenie a napojili ďalšiu infúziu s liekmi. Tieto uspávali.
Keď odchádzali z jeho izby, počul jednu z nich vravieť jeho otcovi, že už dlho nevydrží. Šerifovi sa potom začali triasť ruky a Stiles by bol najradšej, keby ho mohol poslať domov.
"Už som v poriadku," povedal mu, keď sestričky za sebou zavreli dvere. Jeho hlas bol zasa o niečo tichší. Akoby sa strácal spoločne so zapadajúcim slnkom.
"Áno, už si v poriadku, môj maličký," šerifove oči sa zaliali slzami a opäť sa posadil na okraj jeho postele. Hladil ho po vlasoch, rozprával mu hlúpe príbehy a pri tom plakal. Stiles nakoniec zaspal, ukolísaný hlasom jeho otca.

Derek sa do jeho izby priplížil po polnoci otvoreným oknom. Stiles by sa to nikdy nedozvedel, keby ho nadránom nezobudil záchvat kašľa. Keď sa konečne upokojil a s bolesťou sa opäť nadýchol, pri jeho posteli stála temná postava a pozerala priamo naňho.
,,Ahoj, Derek," zachrapčal z posledných síl. Bol si istý, že keby Derek nemal lepšie vyvinutý sluch, ani by ho nepočul.
"A-hoj," povedal Derek váhavo.
"Čo ťa sem privádza?" Stiles sa snažil usmiať. Nedarilo sa mu to. Jeho tvár sa skrúcala bolesťou.
"Nie si vtipný, vieš to?" zavrčal naňho Derek naštvane a prisadol si k nemu na posteľ. Teplo jeho tela bolo Stilesovi príjemné, zahrievalo mu nohy, pri ktorých sedel.
"Je mi to ľúto," ozval sa po hodnej chvíli Derek. Sedel na jeho posteli ako temná socha, ani sa nepohol.
"Nie je to tvoja vina," šepol Stiles s námahou.
"Samozrejme, že je, keby nebolo mňa, nikdy by tie príšery do Beacon Hills nič nepriťahovalo."
"Nemôžeš si všetko dávať za vinu, Derek. Spadol som na kus kovu na stavbe a prepichol si pľúca, nie je to tvoja vina," bránil ho Stiles.
"Stopädesiat kilový vlkolak ťa odchodil na ten kov a na tej stavbe si bol hlavne kvôli mne, Stiles, takže áno, je!" zavrčal Derek zlostne.
Stiles vydal čosi, čo by sa mohlo považovať za povzdych a natiahol ruku. Prekonal tých pár centimetrov, čo ich delilo a prstami sa dotkol Derekovho malíčka. Ten prekvapene sklonil hlavu a vzal Stilesovu ruku do dlaní.
"Je mi to tak ľúto, Stiles," zavyl, zdvihol si jeho bezvládnu ruku k perám a pobozkal ju. Stiles by prisahal, že sa červená, ak má nejakú krv ešte v tvári.
"Nehnevám sa, vieš?" povedal mu po chvíli váhania.
"Mal by si sa," odpovedal Derek.
"Nebola to tvoja vina," zopakoval Stiles znova.
Derek pevne tisol jeho dlaň v svojej. Stiles naňho poriadne nevidel, keďže ich oboch osvetľovala iba žiara mesiaca, ale zdalo sa mu, že sa snaží prekonať slzy.
"Bojíš sa?" ozval sa Derek do ticha.
"Áno," povedal Stiles prosto. Bola to pravda. Bol vystrašený.
"Existuje jedna vec, ktorú by som mohol urobiť, ty to vieš..." šepol Derek ponuro.
"Nedovolím ti to," Stiles odmietavo pokrútil hlavou.
"Prečo?"
"Nechcem mať život ako ty, Derek. Radšej zomriem, než do smrti utekať," odpovedal mu Stiles, pevne rozhodnutý.
"Nemuseli by sme utekať, Stiles. Našli by sme si nejaké pekné miesto a ostali tam navždy, usadili by sme sa. Ja, ty, Erica, Boyd, Jackson, Isaac..."
"Nie," prerušil ho Stiles rázne: "To nechcem!"
"Zachránilo by ti to život," povedal Derek ticho.
"A zmenilo by ma to. Tak, ako to zmenilo Scotta a Ericu a ostatných. Nechcem sa meniť, chcem zomrieť ako Stiles Stilinski."
"Dobre," povedal Derek prosto a bolestivo zavrel oči.
"Sľubuješ mi to?" spýtal sa Stiles prísne.
"Sľubujem," pokýval Derek hlavou.
"Takže neurobíš žiadnu blbosť, kým budem spať?" spýtal sa Stiles.
Derek pokrútil hlavou a ďalej nehovoril. Mal zatvorené oči a tento krát si bol Stiles istý, že bojuje so slzami. Pozbieral zvyšky svojich síl a stisol jeho ruku v svojej.
"Vieš, keď som bol malý, vždy som si predstavoval smrť ako dlhý spánok," začal Derek zrazu: "Ľudia proste jedného dňa zatvoria oči a už sa nezobudia. Spia naveky a pokojne, snívajú a sú šťastný..."
"To je pekná predstava," šepol Stiles a jeho oči začali znova klipkať.
"Potom zomreli moji rodičia a ja som videl ako kričia v ohni. Vôbec to nebolo ako pokojné zaspávanie..."
"Prečo mi to vravíš?" spýtal sa Stiles so strachom.
"Neviem," pripustil Derek.
"Mám im niečo odkázať, keď budem hore?" spýtal sa.
Derek pokrčil ramená. Díval sa na Stilesa a jeho veľké oči v tme svietili.
"Hlavne najdi svoju mamu a poďakuj jej za mňa," povedal po chvíli.
"Za čo?" spýtal sa Stiles prekvapene.
"Že si bol vďaka nej na svete. Urobíš to pre mňa, Stiles?" spýtal sa Derek s naliehavosťou v hlase.
Stiles iba prikývol. Po prvý krát za tento deň plakal už aj on. Studené slzy sa kotúľali po jeho lícach a Derek sa načiahol, aby mu ich bruškami prstov jemne zotrel.
"Neplač, budem tu," šepkal Derek naliehavo a opatrne sa k nemu naklonil, aby ho objal. Stiles si vychutnával blízkosť jeho tela. Zavrel pevne oči a nechal sa tým pocitom unášať. Slzy ešte stále stekali po jeho lícach, no zrazu sa cítil lepšie. V bezpečí.
Potom sa Derek odtiahol a znova ho chytil za ruku. Stiles sa cítil prázdne. Slzy ustali. Díval sa do tmy a zrazu nemal chuť na rozhovor. Cítil ako sa mu začína točiť hlava.
"Vieš čo ma najviac serie?" ozval sa po chvíli, aby prelomil to ťaživé ticho.
"Okrem toho, že som premárnil tvoj život a mal by si ma nenávidieť?" spýtal sa Derek ostrejšie ako chcel. Stiles stisol jeho ruku, aspoň sa o to aspoň snažil. Derek vyzeral naozaj naštvane. Na seba.
"Prestaň. Nie, to nie. Najviac ma štve jedna vec. Nikdy, ale nikdy za môj krátky život ma nikto nechcel pozobkať. Nikdy!" Stiles bol naštvaný tiež. Na seba.
"Počkaj, teba nikdy nikto..."
"Nie,"
Derek sklopil pohľad. Študoval dlážku.
"Ani len Lydia?" ozval sa po chvíli.
"Hlavne nie Lydia! Samozrejme, boli tu priateľské pusy na líce a tak, ale nikdy ma nikto nepozobkal. Nie ozajstne, nie tak, aby sa to počítalo..." Stiles netušil prečo mu to vlastne rozpráva. Možno za to mohli tie lieky.
"Fajn, tak zavri oči," prikázal mu Derek.
"Zbláznil si sa? Nie je to vtipné!" ohradil sa Stiles.
"Ja nežartujem, iba zavri oči," prikázal mu Derek. Stiles sa naňho nedôverčivo pozeral.
"Ja to myslím vážne, Stiles. Ja ťa chcem pobozkať, takže zavri oči, nech sa to počíta!"
Stiles poslušne zavrel viečka. Derek sa k nemu nahol, najprv ho jemne pohladil po líci a potom chytil jeho tvár do dlaní. Pritisol svoje pery proti tým jeho. Boli chladné, skoro bez života. Aj napriek tomu Derek cítil, ako sa oproti tým jeho hladne pohli. Derek sa ho snažil jemne bozkávať, aby si to Stiles čo najviac vychutnal. Stiles mu jeho bozk oplácal trocha náruživejšie, dokonca sa snažil dnu prebiť aj jazykom. Derek ho pustil, ale iba na maličkú chvíľku a potom znova prebral kontrolu.
Po chvíli cítil, ako Stilesove bozky pomaly upadajú. Ešte chvíľu sa mu ich snažil vracať, hýbal perami proti tým jeho a potom prosto ochabol v Derekovom náručí. Derek posledný krát pritlačil svoje pery proti tým Stilesovým a niekoľko jeho sĺz dopadlo na Stilesove bledé líca. Potom sa odtiahol a pomaly položil Stilesovu hlavu späť na vankúš. Vyzeral tak pokojný, akoby spal. Pery mal trochu ružovšie z bozkov, viečka zavreté a nedýchal. Iba tam ležal, ako bábika v perinách, osvetlený iba mesačným svitom, ktorý naňho dopadal z okna a Derek až teraz videl jeho krásu. To, čo mal vidieť tak dávno. Čo mal ochrániť.
Na perách cítil ešte stopy bozkov, ktoré sa miešali so slanými slzami. Dlho neplakal, od smrti svojich rodičov. Možno si to ani neuvedomoval, že plakal, pretože sa skláňal nad Stilesom, kamenný ako socha a ani nedýchal. Jeho srdce aj mozog sa na chvíľu zastavili a kým nabehli, Derek sám zomrel v svojom vnútri. Nebolo to prvý krát a ani posledný.
"Spi sladko," zašepkal do ticha, ako sa nahol nad Stilesa a pobozkal ho na čelo. Dotýkal sa perami jeho čela o čosi dlhšie, akoby mal, zavrel oči a myslel na ich prvý a posledný bozk. Keď sa od neho konečne odtiahol, zmizol otvoreným oknom späť do čiernej noci. To bolo posledný krát, čo ho niekto živí videl v Beacon Hills. Zľahla sa po ňom zem. Iba mŕtvy, pochovaný na neďalekom cintoríne, by mohli hovoriť o tmavej postave, ktorá sa raz do roka, vždy na výročie toho dňa, zakráda pomedzi hroby a pokladá biele ruže na hrob chlapca, ktorého zabil.
A Stiles Stilinski spal spánkom odvážnych malých chlapcov, ktorý dostali svoj prvý bozk. Sníval o ňom už navždy.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 rachel22 rachel22 | Web | 4. března 2013 v 19:41 | Reagovat

ale neee... jako kdybych dneska už tak dost nebrečela :( Povídka je super :) těch posledních pár vět mě zabíjí...

2 Aniš Aniš | 5. března 2013 v 12:22 | Reagovat

:xxxxxx

3 Bulinek Bulinek | 5. března 2013 v 21:35 | Reagovat

Zmysluplný koment prichádza...
ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA ZABIJEM ŤA!
Aj tak furt verím, že by ho Derek premenim aj napriek jeho vôli!

4 Lilly Even Lilly Even | 5. března 2013 v 21:45 | Reagovat

Broň: Ale on to nestihol, proste to pochop a zmier sa s tým a prestaň asdfhjkljhgfsdasdsfgnhjkjhfsda.... I just made myself sad again. Hate u.

5 Nicole Damita Nicole Damita | 5. března 2013 v 23:55 | Reagovat

Ach bože :-( tobola krása aj som si poplakala

6 Lucy Lucy | 18. března 2013 v 20:46 | Reagovat

Akože, Lills netuším čo všetko si chcela spáchať Blainemu a Kurtovi ale čo malo toto byť? :-( ja mám chuť revať a nikdy sa nezastaviť... Prosím varovania píš konkrétne mne lebo potom ho neberiem vážne :-(

7 zosnula-rockerka zosnula-rockerka | Web | 19. ledna 2014 v 11:57 | Reagovat

Stilinski je nesmrteľný, nikdy nesmie zomrieť! :-(
(chvalabohu, že ho už najmenej dve baby pobozkali :D)

8 kakin kakin | E-mail | 25. ledna 2014 v 23:42 | Reagovat

Ahoj, kdyz jsem si precetl varovani, tak jsem si myslel, ze to zvladnu. Seredne jsem se zmylil...uz v polovine jsem brecel jako zelva. A kdyz se tam pak objevil Derek, uz jsem neprestal. Tu druhou polovinu jsem cetl asi patnact minut, protoze kazdou druhou vetu me chytil takovy brecici amok...takhle jsem snad nebrecel ani na pohrbu. Mozna je to tim, ze Stiles je moje nejoblibenejsi postava a Dylana proste miluju, je v te roli neprekonatelny.
Timhle komentarem ti skladam moji velkou  poklonu

9 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 29. ledna 2014 v 14:15 | Reagovat

*HUG FOR READERS* Ale no tak, guys. Neplačte! Kúpim vám lízatká a napíšem nejaký fluff :)

10 Hance Hance | 3. července 2014 v 23:45 | Reagovat

Bože... to je nádhera, brečím u toho jak želva :-(

11 Hance Hance | 3. července 2014 v 23:45 | Reagovat

Bože... to je nádhera, brečím u toho jak želva :-(

12 kakin kakin | 30. listopadu 2014 v 14:19 | Reagovat

ctu to uz popaty a stejne brecim pokazde stejne...genialne napsane

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.