17. You got your hell together, you know it could be worse + Epilogue

27. února 2013 v 13:18 | Lilly Evenová |  This is gonna hurt

Ha, to ste nečakali, čo? Povedala som si, źe vás už nebudem trápiť, tak som tu aj s poslednou kapitolou TIGH. Nebudem vás naťahovať, zhrnutie som napísala na koniec. Takže pustite sa do toho :)


You got your hell together
You know it could be worse
A self-inflicted murder
Maybe maybe
You say it's all a crisis
You say it's all a blur
There comes a time you've gotta face it face it
Hey hey hell is what you make make
Rise against your fate fate
Nothing's gonna keep you down
Even if it's killing you
Because you know the truth




Keď sa Kurt v to ráno prebudil na zvonenie budíka na nočnom stolíku a siahol po mobile, svietil tam jeden neprečítaný e-mail. Nahlas si zívol, posadil sa na posteli a otvoril e-mail, rozmýšľajúc, kto môže tak skoro ráno písať. Keď však uvidel odosielateľa, ruka sa mu roztriasla a telefón mu skoro vypadol z ruky. Rýchlo klikol na ikonku čítať a zahmlilo sa mu pred očami.

Milujem ťa. Príď do nemocnice ASAP -Blaine

Na nohách bol skôr, ako by ktokoľvek čakal. Nezapodieval sa sprchou, ktorú pôvodne plánoval, nestaral sa o to, či jeho vlasy vyzerajú ako po výbuchu, obliekol si prvé veci, ktoré mu padli pod ruku, vzal kľúče od auta a trielil k dverám. Neexistovalo nič, čo by ho mohlo zastaviť.
Aspoň si to myslel, kým sa neocitol na recepcii nemocnice s veľmi nesympatickou a podráždenou dámou za pultom, ktorá ho odmietala pustiť ďalej.
,,Vravím vám, keď nie ste príbuzný alebo napísaný na tomto liste, nemôžete ďalej tými schodmi!" mávala mu pred tvárou akýmsi papierom, ktorý sa Kurtovi rozmazával pred očami.
,,Ja ho musím vidieť!" vrčal Kurt.
,,Pán Anderson nemôže prijímať žiadne nepovolené návštevy. Ak ste fanúšik, môžete mu tu nechať darček alebo odkaz a bude mu odovzdaný po prebudení jeho asistentkou.
,,Ale on už nie je v kóme! Ako by som to vedel, keby som bol iba fanúšik? Je tam hore a čaká na mňa a vy mi musíte prezradiť kde!" Kurt na ňu teraz hystericky vrieskal a staršia dáma vyzerala, že ju vôbec nezaujíma jeho nervové zrútenie. Čosi si zapisovala do papierov na stole a už sa k nemu neunúvala zdvihnúť oči.
,,Neodídem odtiaľto, kým ma tam nepustíte. Aj keby som tu mal stráviť celý deň a noc!" vyprskol na ňu nakoniec kyslo a odpochodoval posadiť sa na jedno z kresiel pri výťahoch v hale. Nemocnica páchla dezinfekciou a Kurt cítil, ako ho ten nepríjemný zápach šteklí v nose. Pokúšal sa sedieť na mieste, no po chvíli začal pochodovať po chodbe a premýšľať ako prekĺznuť na jedno z poschodí, keďže ho tá stará bosorka z recepcie stále pozorovala.
,,Vy ste Kurt Hummel?" ozvalo sa za ním zrazu a Kurt sa poplašene otočil. Stál tam obrovský černoch vo formálnom obleku s vysielačkou pripevnenou k pásu.
,,Eh.. áno," odpovedal nakoniec.
,,Poďte so mnou!" poručil mu chlap, ktorý pravdepodobne patril k Blainovej SBS. Kurt si bol istý, že sa ho hodlá vyhodiť z nemocnice až do momentu, keď obrovský chlapík privolal výťah. Kurt ho vystrašene nasledoval do výťahu, nechal sa vyviesť až na najvyššie poschodie a po dlhej chodbe až k dverám na konci pri ktorých stáli dvaja ďalší veľký chlapi a ani sa nepohli.
,,Choďte do vnútra," poručil mu chlapík nakoniec a Kurt ho poslúchol. Stlačil kľučku a prestrašene vkĺzol dnu.
Obraz toho, čo videl bol ešte horší, než čakal. Blaine ležal na posteli, bledý ako stena, skoro splývajúci s bielymi posteľnými obliečkami a jediné, čo ho rozlišovalo, boli modriny a škrabance rôznych veľkostí a sfarbenia po celej jeho tvári a zvyšku odhalenej pokožky. Bol napojený na množstvo hadičiek a prístrojov, ktoré potichu čosi zaznamenávali.
,,Blaine?" Kurt k nemu pomaly prešiel a opatrne ho chytil za ruku.
,,Hej..." Blaine otvoril oči a Kurt v tej chvíli myslel, že sa rozplače. Zakusol si do svojej spodnej pery a snažil sa zastaviť príval sĺz.
,,Hej," oplatil mu pozdrav a sklonil sa k nemu nižšie.
,,Chýbal si mi," šepkal Blaine ďalej.
,,Aj ty mne," Kurt stisol jeho ruku silnejšie. Blaine sykol bolesťou.
,,Och, prepáč, preboha, prepáč! Si v poriadku?"
,,To je dobré, iba to bolí," usmial sa Blaine jemne. Kurt sa posadil na stoličku vedľa jeho postele, nespúšťajúc z neho oči.
,,Čítal som všetky tvoje e-maily," prelomil ticho po chvíli Blaine a snažil sa posadiť na posteli. Kurt sa mu pokúsil pomôcť, podložil mu krk vankúšom a opäť sa vrátil na svoju stoličku.
,,Prepáč, možno som to s nimi prehnal," povedal po chvíli a nevedel sa donútiť pozrieť priamo na Blaina. Miesto toho blúdil očami po miestnosti a snažil sa vymyslieť dostatočné ospravedlnenie za svoju patetickosť.
,,Nie, to je v poriadku. Párkrát sa ti však podarilo ma rozplakať. Je mi ľúto, že som ti všetko toto spôsobil. Som neskutočný idiot!"
,,Nie si," zahriakol ho Kurt dotknuto.
,,Som! Riadiť opitý, čo mi to len napadlo?! Hlavne, keď sa veci s tebou konečne vyvíjali správnym smerom..."
,,Myslíš, že to bol správny smer?"
Blaine sa iba usmial a načiahol sa po Kurtovej ruke. Ich prsty sa opatrne preplietli.
,,Milujem ťa," vykĺzlo Kurtovi práve v tej chvíli. Ich oči sa prekvapene stretli.
,,Myslím... myslím, že aj ja ťa milujem. Ešte stále ťa milujem!" vykoktal zo seba Blaine a stisol Kurtovu dlaň vo svojej. Kurt sa teraz široko usmieval a slzy si predsa len našli cestičku po jeho tvári.
,,Takže...mám odpustené?" vyhŕkol Kurt.
,,No, to ešte uvidíme. Záleží od toho, ako rýchlo mi sem dokážeš doniesť decentnú kávu!" zasmial sa Blaine. Kurt ho pohladil po vlasoch a nemohol sa prestať usmievať.
,,Budeš v poriadku?"
,,Budem v poriadku. Sľubujem! Možno trochu pochrámaný, s modrinami a sadrou, ale budem v poriadku," prikývol Blaine.
,,Som rád," usmial sa naňho Kurt opäť.
,,A teraz sa konečne nakloň a daj mi pusu, ty idiot, než to spravím ja a potrhám si všetky stehy!"
Kurt naňho prekvapene a pobavene pozrel, no naklonil sa a konečne ho pobozkal. Blaine, aj napriek faktu, že sa nemohol priveľmi hýbať, bozk nadšene vracal a stále viac sa k nemu tisol.
,,Fajn, stačilo, naozaj si potrháš stehy," prerušil Kurt rýchlo ich divoké bozkávanie, pretože vedel, že keby pokračovali, neudržal by sa a určite by mu tak ublížil.
Blaine sa zatváril ako zranené šteňa.
,,To na mňa neskúšaj!" pohrozil mu Kurt prstom, no ešte raz ho rýchlo pobozkal.
,,Milujem ťa," usmial sa Blaine a opäť sa uvelebil na svojom vankúši, držiac Kurta za ruku.
,,Aj ja teba," Kurt nemohol uveriť vlastným ušiam.
,,Prekvapuje ma, že to nebola prvá vec, keď si vošiel do miestnosti, naozaj..." uškrnul sa Blaine.
,,Čo?"
,,Ten dokonalý bozk," Blaine sa nemohol prestať usmievať od ucha k uchu a Kurt mu to nemohol mať za zlé. Sám nebol nikdy šťastnejší.
,,Musím si držať štatút gentlemana! Čo by som to bol za chlapa, keby som sa hneď vrhal na svoju korisť?"
,,Uvidíme, kto z nás bude najbližšie za chlapa, zlatíčko!" prehlásil Blaine a lascívne si oblizol pery. V tej chvíli Kurt už na sto percent vedel, že sa ocitol v pekle. Bol v miestnosti s najkrajším chlapom planéty podľa časopisu Times, no ten bol momentálne pripútaný na posteli a za dverami číhala SBSka.
,,Nenávidím ťa!" šepol mu do ucha a pobozkal ho na líce.
,,Bláznivo ma miluješ, netvár sa. Mimochodom, budem chcieť ten gauč!"
,,Nie, ten je môj!"
,,Hej, sľúbil si polovicu kráľovstva a svoj gauč za prebudenie princeznej. Tu som, takže si prosím gauč!"
,,Môžem ťa urobiť na gauči, ale myslím, že to nie je tak uspokojujúce ako vlastniť ho," uškrnul sa Kurt.
,,Nie, myslím, že to mi bude stačiť," mrkol naňho Blaine, chytil ho pod krkom za tričko a drsne k sebe pritiahol. Ich pery sa tento krát spojili ešte naliehavejšie a zdalo sa, že ich od seba nič tak skoro nerozdelí.

Epilogue


Sú veci, ktoré vás prinútia uvedomiť si, kde je vaše miesto v živote. Blaine Anderson prežil jednu z týchto zmien pár rokov dozadu. Vlastne sa nič nezmenilo, iba sa jeho život vrátil do starých koľají, do časov dávno predtým, ako bol slávny. Iste, teraz tu stále boli interview, fanúšikovia, spev, turné a publicita, no život bol opäť skoro rovnaký a Blaine bol znova tým chlapcom, ktorého Kurt spoznal keď chodil na strednú a ktorý mu pomohol stať sa lepším človekom.
Obaja teraz ležali na záhrade ich spoločného domu a pozorovali ich deti -dievčatko a chlapca- ako sa naháňajú po tráve. Za nimi skackalo šteňa, krásny zlatý retriever, potkýnajúce sa o svoje obrovské laby, s vystrčeným jazykom a veselo štekalo. Kurt sa túlil k Blainovmu horúceho telu, bozkával ho na krk a s úsmevom sledoval ich deti, ako sa hrajú kúsok od nich.
,,No nie je život perfektný?" spýtal sa Blaine z ničoho nič a vrátil pohár so šampanským späť do piknikového koša, aby ho náhodou nerozliali.
,,Život s tebou bol vždy perfektný," odpovedal mu Kurt a pobozkal ho. Blaine ho stiahol na deku a prekotúlil pod seba, snažiac sa uväzniť ho pod svojím telom.
,,Deti sa pozerajú," zasmial sa Kurt oproti Blainovým perám.
,,Deti si už zvykli. Milujem ťa..."
,,Aj ja teba."
A život bol perfektný. Perfektne neperfektný ako môže byť. Ale bol to život a Blaine dostal druhú šancu prežiť ho až do konca po Kurtovom boku. Až kým ich smrť nerozdelí.


A/N: Dobre, prichádza priznanie. Táto poviedka mala pôvodne napísaný iný koniec. Áno, neplánovala som happy-end. Moja drahá Aniš ma však presvedčila, aby som ho predsa len napísala (a jej argumentom sa nedá odporovať, haha), takže môžte poďakovať jej. Aj za koniec aj za beta-read k celej poviedke. Nečakala som, že túto poviedku budem písať tak dlho, no strávila som s ňou dlhú dobu a teraz sa mi s ňou ťažko ľúči. Mám však na pláne pár vecí, takže nezúfajte, istotne tu nebude prázdno. Takže jedna otázočka na záver: Kto má rád Merlina? :)
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nicole Damita Nicole Damita | 27. února 2013 v 18:30 | Reagovat

Ach bože usmievam sa tu ako idiot a nemám slov bolo to dokonalé :-D som rada že ťa Aniš presvedčila takže jej ďakujem zato a tebe dakujem zato že si napísala takú super poviedku :-) a chcem sa spýtať Sterek poviedku dáku neplánuješ??

2 Lilly Even Lilly Even | 27. února 2013 v 18:34 | Reagovat

Nicole: Niečo mám rozpísané. Momentálne jednu jednorázovku a potom aj kapitolovku, ale či sa k tej dokopem ju niekedy dokonćiť, tak to je vážne vo hviezdach :D

3 Aniš Aniš | 27. února 2013 v 23:17 | Reagovat

Som na seba hrdá, že som ťa presvedčia :D *anjelik*
Supermegafoxyawesomehot poviedka :-*

4 Arya Flowerny Turner Arya Flowerny Turner | E-mail | 28. února 2013 v 21:48 | Reagovat

Ok, takže naskôr: Aniš, momentálne si na mojom zozname top ľudí vo svete slashu number one :3 ak by to nemalo hepáč, tak by som dnes plakala 4x a to je moc aj na mňa xD

No a k poviedke: úžasná. ÁNo, polku času som sa obávala, že to neskončí dobre, ale skončilo to dokonale :) to o gauči... whoa! :D

5 Lilly Even Lilly Even | 1. března 2013 v 11:11 | Reagovat

haha, no keď uź toto skončilo dobre, tak sa nemusíte báť, ja som si svoje vražedné chute voči obľúbeným postavám vybila v inej poviedke :P

6 Wera Wera | 18. března 2013 v 13:28 | Reagovat

Ach, po dlhej dobe som sem zavítala, tak som zhltala všetky kapitoly tejto poviedky s dokonalým koncom ^-^ Bolo to úžasne sladké :3 A chcem sa spýtať, či plánuješ zverejniť aj ten alternatívny koniec?

7 Lilly Even Lilly Even | 18. března 2013 v 18:49 | Reagovat

Wera: Asi nie, kedže som ho nikdy naozaj nedopísala, ostal prevažne v mojej hlave. Ale keby ste veľmi chceli mať depresiu, tak ho dopíšem :D

8 Christy Christy | Web | 6. dubna 2013 v 19:14 | Reagovat

Strašně pěkné a jsem tak smutná, že tahle povídka skončila, protože jsem ji měla strašně ráda a děkuji za Happy-end...:-D Nemám ráda depresivní věci, protože vždycky brečím...jinak ten konec, kdy leží na zahradě, pijí šampáňo a koukají na své děti a štěně...ouu...krása :-) :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.