Nová kapitla, enjoy!
Milý Blaine,
Píšem ti tento e-mail, aj keď viem, že si ho neprečítaš. Ale pevne verím, že RAZ si ho prečítaš. A raz mi odpíšeš a všetko bude v poriadku, budeme spolu sedieť na káve v tých úžasne pohodlných kreslách, aké mávajú vo všetkých tých klasických kaviarničkách, ktoré tak zbožňuješ, budeme sa smiať na nejakej hlúposti a ty budeš v poriadku. A nevieš prečo som sa práve rozplakal? Pretože ja úprimne netuším, ale slzím nad svojou klávesnicou a nedokážem to udržať.
Včera si mal nehodu. Dozvedel som sa to v dopravnej zápche po ceste domov a kvôli tebe som nabúral do auta stojaceho priamo predo mnou. Takže sme dvaja, čo roztrieskali auto. Aj keď ja iba predný nárazník a ľavé svetlo. Dnes som videl tvoje auto. Prechádzal som okolo toho miesta do práce. Nie je to cesta, ktorou normálne chodím, no nemohol som si pomôcť. A ono tam naozaj bolo, aj po toľkých hodinách, úplne zdemolované, ohraničené policajnou páskou a okolo sa potulovalo množstvo fotografov. Nerozumiem, čo sa stalo, že si tam zničil svoje auto. Prečo si to spravil? Čo ti to auto spravilo? Čo som ti spravil, že ma tu nechávaš samého?
V správach vraveli, že ťa dostali z kritického stavu, ale musia ťa udržovať v umelom spánku. A že tú nehodu pravdepodobne spôsobil alkohol v krvi. Ale prečo, Blaine?! Prečo si musel piť a sadať za volant?! Prečo si proste nepoprosil niekoho, aby ťa odviezol, prečo si sedel v tom aute sám a opitý sa prevážal ulicami New Yorku, keď vieš aké je toto mesto? Zradné, pohltí ťa a keď si nedáš pozor, keď budeš príliš zraniteľný, zlomí ťa. A zlomí tvoje srdce. Alebo nedáš prednosť, vbehneš pred nákladiak a úplne ti rozdrtí auto. Aj to je možné! Ale prečo si v tom poondiatom aute musel sedieť práve ty?! Vysvetli mi to, môj mozog to nedokáže pochopiť a moje srdce to už vzdalo. Všetko bolo perfektné, všetko bolo dokonalé a potom sa stane niečo, čo obráti celý svet naruby. Všetko sa to vymkne kontrole, všetko naokolo sa zblázni. A ty nabúraš svojím autom tesne pred tým, než sa ti môžem znova pozrieť do očí a povedať ti, že je mi to ľúto! To nie je fér, Blaine. Nie je to fér, mal som dostať svoju šancu ospravedlniť sa, mal som ťa vidieť, povedať ti, čo cítim a všetko, čo som ti nestihol povedať alebo nechcel povedať cez e-maily. Pretože niektoré veci sa majú vravieť do očí. A ja som ti ich naozaj chcel povedať. Povedať ti, že som na teba nikdy neprestal myslieť, že som ťa asi vždy miloval a urobil som kedysi obrovskú chybu, ktorú mám šancu teraz napraviť. Ale miesto toho, aby som ti to všetko povedal, tu sedím a píšem to. A dúfam, že toto raz budeš čítať, že sa raz stretneme a ja ti to poviem aj do očí. Aj keby to malo byť posledný krát, čo sa s tebou budem rozprávať. Len mi daj ešte jednu šancu vidieť ťa. Poslednú. A potom môžeš odísť a žiť si svoj život. Len ho prosím ži. Neumieraj v New Yorku, to nie je to správne mesto na smrť.
Všetko toto som ti chcel povedať. Dnes, keď som šiel za tebou do nemocnice. Ale cez fanúšikov a tvoju ochranku som sa nedostal. Bol som pre nich nikto. Iba ďalší fanúšik, ďalší trápny obdivovateľ, ktorý ťa slepo uctieva. Nevedeli, že ja taký nie som. Nevedia, kto som. Možno to už neviem ani ja sám. Sedím tu aj s fľaškou prepychového vína od mojej šéfovej a obom nám chýbaš. Teda mne chýbaš, predpokladám, že tej fľaške je úplne jedno, kto ju vypije, ale pomohlo by, keby som ju nemusel dopiť sám. Rachel je na ceste sem, pretože som dnes zdrhol z práce. Nemohol som to tam vydržať. Rozprávali sa o tebe! O tebe Blaine! A o tom, že možno zomrieš a aká škoda by bola tvojho talentu. A ja som mlčal a snažil sa držať slzy, kým som zašíval ornamenty na lem sukne. A našil som ich krivo, to sa mi nestalo už roky. Zajtra, keď to zistia, budú mať otázky. A ja na ne nebudem pripravený odpovedať. Nie som pripravený povedať im, že nedokážem našiť ani blbý lem kvôli tomu, že Blaine Anderson mal nehodu a náhodou je to ten chlap, s ktorým som si tak vášnivo dopisoval počas pracovnej doby. Nedokážem im to povedať, pretože by z toho bola iba ďalšia klebeta a každý by ma ľutoval. Alebo by mi neverili, neviem. Každopádne ťa tu potrebujem. Aby si všetko vyriešil. Bez teba to nezvládnem. Prosím, nenechávaj ma v tom samého. Viem, že som spravil množstvo chýb, možno ma niekto chce vytrestať. Vieš, že som nikdy neveril v Boha, no dnes som sa pristihol ako sa modlím. Modlil som sa k akejsi bližšie nedefinovanej vyššej sile, aby mi ťa zoslala späť, aby si bol v poriadku. Nesmie sa ti nič stať. Ty musíš žiť. Dobrovoľne by som si s tebou vymenil miesto, keby mi to zaručilo, že budeš v poriadku. Blaine, prosím...
Som zúfalý. Včera ráno som sa s tebou ešte dohodoval o kaviarni a dnes tu sedím a revem nad klávesnicou. A nemôžem si pomôcť. Chýbaš mi. Vždy si mi chýbal, vždy budeš. Rachel tu bude každú chvíľu a bude sa mi snažiť dávať rady do života. Ja však viem, že jediné, na čo budem myslieť, budeš ty. Pretože ja ťa potrebujem, Blaine. Prosím, nenechávaj ma v tom samého.
S láskou, Kurt.
Jamie-Emm Criss | 7. října 2012 v 13:06 | 
Ďakujem :)
Á, tohle nééé *brečí nad klávasnicí jako malé dítě*
Prosím, prosím, prosím! Prosím, ať neumírá! Tohle je tak strašně nefér!
Ale naprosto úžasně a dokonale napsané, musím poznamenat.
A co mě nejvíc děsí je to, že musím čekat na další kapitolu další měsíc.
Bééé... :¨(
Chudák Kurtsie...