11. Amicus est tamquam alter idem

9. března 2011 v 17:20 | Lilly Evenová |  Animas fidelium
Prípadné komentáre vždy potešia :) 

11


11. Amicus est tamquam alter idem

Aké je to prebudiť sa ráno vedľa milovanej osoby? Remus to práve zisťoval, keď v to ráno otváral oči a stretol sa s úsmevom, ktorý ho vítal spolu s vôňou Vianoc a medovníkov. Chuť včerajšieho dňa s príchuťou zubnej pasty a Siriusových úst ho už úplne prebrala a nútila poddať sa vrúcnemu, rannému budíčku.
,,Veselé Vianoce," šepol Remus s úsmevom a posunul sa, aby svojmu priateľovi spravil miesto na svojej posteli. Sirius vliezol k nemu pod paplón a vďačne si ho pritiahol do náručia, tisnúc telo na telo, presne tak, ako to Remus miloval.
,,Dobré ránko," uškrnul sa Tichošlap a rukou blúdil po Remusovej nahej hrudi. Ich oči sa na seba potichu smiali.
Remus sa zrazu natiahol k svojmu nočnému stolíku a tápal po čomsi, čo sa nakoniec ukázalo ako malé zmuchlané klbko vianočného baliaceho papiera.
,,Prepáč," zapýril sa ,,Neviem baliť darčeky!"
Sirius sa usmial svojím povestným Blackovským úsmevom a jeho oči zažiarili: ,,Pre mňa?!"
,,Čo myslíš?" Remus ukradol ešte jeden bozk z tých úžasných, poddajných pier, než mu vložil guľôčku papiera do ruky. Sirius nedočkavo roztrhal zvyšky papiera, ktoré po Remusovom nemotornom balení ostali akýmsi zázrakom po hromade a do ruky mu vypadla malá, zlatá psia známka. Siriusove oči sa rozšírili prekvapením a líca sčervenali.
,,Ja... bál som sa, že sa urazíš, ale tomu sa prosto nedalo odolať!" Remus pretočil známku a odhalil tak vygravírovaný nápis TICHOŠLAP, ktorý nenápadne určoval majiteľa.
,,Nie, len je to..." Sirius sa usmial ,,Je to úžasné Remus, ale neupozorňuje to moc na..."
,,To nikomu nedopne!" Remus sa zasmial a vzal jemnú zlatú retiazku, na ktorej bola známka zavesená, odhŕňajúc Siriovi vlasy z krku.
Známka spočinula na jeho prsiach, akoby bola stvorená iba pre tohto roztomilého strážneho psa a všetky Siriusove zmiešané pocity sa rozplynuli. Dokonca sa mu páčila!
,,Ďakujem," Sirius sa k nemu naklonil a obdaroval ho mľaskavým bozkom na líce. Remus si vynútil ešte jeden nemotorný bozk, než sa obaja vyhrabali z postele pevne rozhodnutý prebudiť Jamesa. Keďže to bol ich posledný rok, ostali všetci traja spoločne po kope, iba Peťo musel domov kvôli rodičom, no Remusovi to vonkoncom neprekážalo. Peťova prítomnosť ho miestami desila a vadila mu. Tak sa bál, že príde o to krehké šťastie, ktoré nadobudol, že nedovolil Siriusovi ani Jamesovi byť s ním chvíľu osamote a stále ich sledoval ako stopár.
Teraz tu však boli iba v trojici, sediac v klubovni pod Vianočným stromčekom, do cesty sa im plietli žiaci nižších ročníkov a všade bolo počuť hlasnú vravu a smiech.
Po chvíli sa k ním pridala aj rozospatá Lily, no Patty sa držala od nich ďalej. Remus ju síce s úsmevom volal, no ona jeho pozvanie k ich zamilovanému kruhu odmietla a ďalej osamote rozbaľovala kopu darčekov, ktoré sa pred ňu nakopili. Sirius a Remus tiež prispeli do tej kopy spoločným darčekom a Sirius ešte veľkou Vianočnou kartou s ospravedlnením. Zdalo sa však, že Patty nemá vôbec chuť mu odpustiť.
Po vyčerpávajúcom brodení sa cez množstvo zbytočného baliaceho papiera a smiechu sa s náručím plným najnovších darčekov presunuli na raňajky. Pri fakultných stoloch to bublalo vzrušenou vravou a v ovzduší sa ozývali Vianočné pesničky. Trojica záškodníkov sa posadila za stôl aj s Lily, rozkladajúc naokolo svoje najnovšie úlovky, ktoré sa im najviac zapáčili. Lilyn prst zdobil nádherný, žiarivý prsteň s očkom, ktoré malo farbu jej vlasov a na ktorý musel James sto krát odprisahať, že nie je nič viac, iba nevinný darček a ani sa nehodlá stať niečím viac. Remus sa tešil z nového, zlatého puzdra na okuliare, ktoré dostal od Jamesa, z knižky o histórii magických bytostí od Lily a malého prstienku, ktorý mu Sirius nenápadne nastokol pri všetkom tom chaose a besnení pri stromčeku a šepotom mu prisľúbil, že toto istotne čosi znamená. Prsteň sa odrážal vo svite svietnikov a vychádzajúceho slnka a škeril sa na Remusa, akoby žil svoj vlastný život a práve s ním zdieľal túto úžasnú chvíľu sám od seba. Nemohol od neho odtrhnúť pohľad, keď si nakladal koláče a vianočné perníky, ktoré pre nich v toto špeciálne ráno škriatkovia pripravili a díval sa naňho aj potom, keď ho Sirius vzal pod stolom za ruku a prstienok sa zaleskol popri ich spojených dlaniach. Trvalo to všetko iba krátko, Remusova ruka opustila Siriuvu dlaň a pokračoval v raňajkách, akoby sa nič nestalo. Neskôr v to ráno, keď bola väčšina darčekov uložená na svojom mieste, papier z klubovne záhadne zmizol za pomoci škriatkov a ich rýchlych kúziel, sa štvorica v dobrej nálade navliekla do najhrubších šálov a rukavíc, aké v svojich skriniach našli a namierili si to na školské pozemky, rozhodnutý stavať snehuliaka.
Pôvodný zámer sa podaril, no keď James pomocou kúziel tú trojitú hrudu snehu špecialne upravil, aby sa podobala na Snapa a pričaroval mu šedé, spraté trenky
miesto hrnca na hlavu, Lily sa urazila a James mal čo robiť, aby ju dohnal po ceste do hradu a istotne strávil celé dopoludnie doprosovaním a následným odprosovaním. Sirius s Remusom sa však nechystali tak skoro vrátiť do vyhriatej klubovne a tak sa dlhé hodiny guľovali a naháňali v snehu, kým im neodmŕzala každučká časť tela a ešte aj potom sa hnali popri hladine zamrznutého jazera a dokonca aj po ňom a zhadzovali do snehu jeden druhého.

Remus obratne korčuľoval po jazere, ako sa to kedysi dávno naučil na jednom muklovskom klzisku a Sirius sa za ním trocha neobratne šmýkal, pričom pišťal a fňukal, že určite skončí na zadku.
,,Podaj mi ruku," Remus sa naňho žiarivo usmial a zastavil na klzkom ľade. Sirius v poslednej chvíli zachytil ponúknutú dlaň, inak by istotne skončil nosom zarazeným hlboko do ľadu.
,,Je to jednoduché, iba drž rovnováhu
a prenášaj ju z jednej nohy na druhú a rob, čo robím ja!" Remus položil jeho dlaň na svoj bok, aby sa ho pevne držal a vyrazil dopredu o čosi pomalšie ako predtým. Sirius ho nasledoval po maličkých, ustráchaných krôčikoch.
,,Trochu pokrč kolená, pôjde ti to ľahšie! Tak, výborne," Remus ho ostro sledoval v jeho počínaní, občas opravil jeho postoj, alebo ho upozornil, že nemá kolená dostatočne pokrčené, no po chvíli ho pustil, aby si to vyskúšal sám a iba okolo neho korčuľoval v pravidelných kruhoch.
,,Neboj sa, strážim ťa," povzbudivo sa naňho usmial a chytil ho za pás. Vznášal sa na hladine ľahučko, akoby obaja tancovali a viedol jeho kroky, sám korčuľujúc dozadu. Sirius pomaly naberal tempo a stabilitu, ktorú potreboval a za chvíľu jemnučko ovinul svoje ruky okolo jeho krku a pritisol sa k nemu bližšie. Obaja zastavili, šmýkajúc sa ešte chvíľu iba tak po ľade. Remus cítil chvenie, ktoré ho priťahovalo k jeho priateľovi a zatúžil ho pobozkať. Tu, pred všetkými. Okolo nich korčuľovali malí prváci a druháci, niektorí žiaci si spravili neďaleko drahú, po ktorej sa šmýkali a súťažili, ktorý doletí najďalej. A predsa akoby celé jazero patrilo iba im. V ich vlastnom svete sa zotmelo a reflektor mieril iba na nich dvoch, pár večera, o ktorom bola celá táto etuda.
,,Poďme dnu," šepol Remus a pomaly pustil Siriusove boky. Ani si neuvedomil, že sa dostali kamsi do stredu rybníka, kde bol ľad už tenší a nebezpečnejší. Remus pod svojimi nohami videl malé vzdušné bublinky, ktoré sa objavovali pod ľadom a čiernu temnotu. Cítil silné déja-vu, keď ťahal Siriusa k okraju rybníku a ten ťarbavo korčuľoval za ním, nechápajúc jeho strach.
Remus si vydýchol, až keď sa dostali za okraj a zvalili sa do mäkkého, chladivého snehu. Videl pred očami ten hrozný výjav akoby sa to dialo pred chvíľou. Temný a zlovestný záves a miesto, ktoré Sirius pohltilo ako hladina tmavého jazera. Vkĺzol dnu hladučko, akoby sa noril do vody a čierna temnota si ho vzala do svojich osídiel.
,,Si v poriadku?" Sirius mu priložil svoju chladnú dlaň na čelo. Remus prudko otvoril oči, akoby ho práve prebudili a zadíval sa hore na svojho milenca. Ustarostene sa naňho mračil a Remus v sebe nedokázal nájsť kúsok energie, aby ho utešil, že je všetko v poriadku. Nič nebolo v poriadku. Nebolo správne, že vedel o niečom, čo v tomto svete malo byť iba budúcnosťou.
Stále krehko dúfal, že raz príde na spôsob, ako ho zachrániť. Hoci nesmel zmeniť nič, no bol si istý, že cesta sa určite nájde.
Raz.
Nejako. Dovtedy musel chrániť to, čo mal, pretože keby Sirius opäť zomrel, zomrel by s ním. Opäť. Už po druhý krát v tomto živote. A tak sa bál. Sirius bol jeho druhé ja a život bez neho by nebol život. Bola by to Remusova ďalšia malá smrť.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 9. března 2011 v 18:23 | Reagovat

krásna kapitola :-) Remik dostal prsteň :D

2 Zuzana Zuzana | 9. března 2011 v 19:11 | Reagovat

Ospravedlňujem sa, že píšem sem, ale pred pár dňami som sa rozhodla, že sa začítam do kameňa a zistila som, že Ty si začala písať pokračovanie, ale na starom blogu som našla poslednú 106 kapitolu, ktorá bola vložená niekedy v máji 2010. Budeš ešte pokračovať? Dopíšeš tú nešťastnú poviedku, alebo jej osudom je nebyť dokončená? Ešte raz sa ospravedlňujem, že to píšem sem a ďakujem za prípadné info.

3 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 9. března 2011 v 19:18 | Reagovat

Zuzana: Jej osudom už asi naozaj bude, že ostane večne nedokončená. Problém vznikol v čase, keď bol celý príbeh napísaný, ale môj počítač sa rozhodol, že prestane fungovať a príbeh som už nikdy nedostala späť, preto ostáva nedopísaný. Naozaj nemám chuť prepisovať tak komplikovaný príbeh znova, s toľkými kapitolami, koľko mal v tej dobe. Ospravedlňujem sa tebe a aj zbytku fanúšičiek. Ale ak by si chcela, dám ti pár odporúčaní na dievčatá, ktoré svoje pokračovania dokončili :)

4 Achája Eressiel Achája Eressiel | Web | 10. března 2011 v 17:21 | Reagovat

Nádherné, prostě nádherné. Sdílím Remusovy obavy i naděje.

5 Zuzana Zuzana | 10. března 2011 v 18:24 | Reagovat

To je škoda :( ale ďakujem za odpoveď, viem o Sorakinej verzii, ale natrafila som na Tvoju verziu a bola vychválená tak som bola zvedavá. Nevadí, prežijem to len je to škoda. Keby si mala čas poslať mi tie linky tak: zsuzsana@centrum.sk, bola by som zvedavá aj na ostatné dokončené verzie môže to byť zaujímavé môcť si vybrať ten osud, ktorý sa mi bude páčiť najviac :) Obrovské ďakujem si milá.

6 Zero Zero | Web | 12. března 2011 v 21:35 | Reagovat

krásna kapitola páčisa mi ta psia známka :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.