Škola hrôzy

28. února 2011 v 22:45 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
Opäť ďalšia Glee jednorázovka? Samozrejme, že áno! Som totiž chorá doma, nemám čo robiť a akosi som sa do toho zažrala :)
Odohráva sa niekde pred koncom epizódy 214, keď Blaine myslí, že by mohol byť s Rachel a Kurt sa preto cíti osamelý. Nájde sa niekto, kto ho uteší?

Škola hrôzy


Kurt sa opatrne plížil poloprázdnou chodbou od posluchárne, dávajúc si pozor, aby ho nik neprichytil. Vedel, že by tu nemal byť, nebolo to bezpečné, no jeho túžba prejsť sa po miestach, ktoré ešte prednedávnom preňho znamenali domov, prevýšila jeho vlastný rozum. Cítil sa tak sám v týchto dňoch, aj keď v ich dome to žilo viac, ako inokedy. Lenže na čo mu bol taký život? Finn sa s ním skoro nerozprával, často sa zatváral sám do izby a púšťal si nahrávky zo zboru, hlavne tie, kde spievala Quin. Kurt sa s ním aj pokúšal nadviazať komunikáciu, ale vždy zlyhala pri obvinení zo špionáže, alebo prosto hádkou. Jeho otec bol dokonale zamestnaný svojou novou ženou a vlastne sa s ním ani nerozprával od toho incidentu, keď našiel Blaina v jeho posteli. A Blaine? Úplne ho pohltilo jeho nové ja "nehomosexuálneho" Blaina a nebola s ním reč. Ešte stále nosil tie nemožné a príliš ružové okuliare, každé ráno strávil pred zrkadlom aspoň hodinu, než si upravil vlasy a objednával si sladkú vanilkovú kávu. Došlo by to aj hluchému a slepému .Blaine Anderson BOL homosexuál. Lenže čo mohol Kurt urobiť? Mohol iba dúfať, že objekt jeho márnych túžob na to čoskoro príde.
Prešiel jednou prázdnou chodbou popri skrinkách a modlil sa, aby ten kúsok k východu ubehol rýchlo. Bol vystrašený a mal nepríjemný pocit z prázdnej školy. Všetci boli preč, iba pár pracovitých učiteľov zotrvávalo v svojich kabinetoch. Dávno sa skončili aj tréningy futbalového a hokejového mužstva. Ticho na chodbách Kurta provokovalo. Cítil sa nechránený. Kedy sa McKinleyho stredná stala preňho školou hrôzy?
Drevene prešiel ešte pár krokov, než započul kroky. Ten hrôzostrašný zvuk ho prikoval na miesto a prinútil roztriasť sa. Nedokázal sa pohnúť, ozvena krokov sa odrážala od stien a končila v jeho ušiach.
,,Dobre, Dave, prinesiem ti to v pondelok, už si víkend!"
Počul vzdialený hlas, ktorý sa k nemu pomaly blížil z uličky, ktorá neomylne viedla do šatní futbalového mužstva. V poslednej sekunde sa skryl za rad skriniek, ktoré ho iba chabo mohli ochrániť pred prichádzajúcou pohromou. Počul dobre? Dave?! Dave Karofsky?! Srdce mu zbesilo tĺklo až kdesi v krku a začal sa báť, či netlčie príliš nahlas a neodhalia ho.
Videl, ako z chodby vyšiel vysoký, blonďaví chlapec, Kurt si ho pamätal z týmu, keď ešte hrával futbal, ale nevedel jeho meno. Za ním kráčal Dave Karofsky. Videl, ako si ešte čosi hovoria a lúčia sa, čo však tie slová znamenali, to sa stratilo v šume jeho spenenej krvi a tlkote jeho srdca. Kurt vystrašene zovrel roh skrinky, ktorá jediná ho chránila. Dave sa otočil a kráčal jeho smerom.
Blonďaví futbalista zmizol za rohom a Kurt sa ešte viac roztriasol, keď mohutná postava Karofského zastala iba pár centimetrov od neho a Dave si otvoril svoju skrinku, vyberajúc odtiaľ svoje veci. Kurt sa snažil nedýchať, aby ho sadistický futbalista neodhalil, no kolená sa mu triasli strachom a mal pocit, že sa za chvíľu rozplače.
Dave zabuchol skrinku. Kurt strachom nadskočil a udrel pritom jedným kovovým náramkom, ktorý mal dnes na ruke, o kovový roh skrinky. Davova tvár sa otočila neomylne jeho smerom.
Ich oči sa stretli. Kurt vystrašene prehltol a cúvol dozadu, kde narazil na stenu. Zakryl si rukami tvár.
,,Špehuješ tu, Hummel?" spýtal sa Karofsky svojím hrôzostrašným hlasom a Kurt sa roztriasol ako osika. Bol tak skamenelí, že nedokázal povedať ani slovo. Otvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo. Jeho veľké, vystrašené oči sa prosebne upreli na Davovu tvár.
,,Bojíš sa, že ťa zmlátim?" Dave sa nechutne uchechtol, no v jeho očiach bolo čosi iné. Díval sa na Kurta s čímsi, čo by sa pri troche dobrej vôle dalo nazvať aj ľútosť.
Kurt iba prikývol. Sledoval, ako Karofsky nervózne prestúpil, prehrabol si vlasy, akoby zvažoval, či mu vraziť, alebo ho opäť pobozkať a potom k nemu natiahol svoju veľkú dlaň.
Kurtom myklo, keď sa Davova ruka pohla jeho smerom, no prekvapene zamrkal, keď zastavila tesne vedľa neho, akoby ho Karofsky vyzýval, aby ho za ňu chytil.
,,Poď," uškrnul sa naňho kyslo. Kurt sa pokúsil spraviť krok, no bol zdrevenelí strachom. Opatrne sa vyhol Karofského ponúknutej dlane a odlepil sa od steny.
,,Ja ti neublížim, Kurt!" upozornil ho trocha podráždene. Kurt naňho uprel prekvapený zrak a dožadoval sa nejakého vysvetlenia.
,,Sľubujem!" zdeklamoval Karofsky a trocha ublížene stiahol ruku späť k sebe. Otvoril ešte skrinku, aby z nej čosi vzal, čo Kurt však už nevidel, pretože sa ponáhľal k východu.
,,Počkaj!" Dave ho chytil za plece a zastavil. Kurt sa pod tým dotykom roztriasol.
,,Vážne ti nechcem ublížiť!" Na Davovej tvári sa usadilo čosi, ako výraz zbitého šteniatka, ktoré práve ocikalo koberec. Možno by ho bolo Kurtovi aj ľúto, keby práve v tej chvíli nemal tak obrovský problém stáť na nohách. Cítil závrat a na malú chvíľu musel pevne zatvoriť oči, aby sa nezosypal k zemi. Kolená sa mu však aj napriek všetkému podlomili a on sa zošmykol na chladnú dlážku.
Ohromený Karofsky o krok cúvol v rozpakoch a díval sa na zlomeného Kurta, ktorý sa posadil na blízku lavičku pri skrinke a z dostatočnej vzdialenosti sa naňho díval.
,,Prosím, už sa ma nedotýkaj, bojím sa ťa!" Prechádzal si dlaňou po spánku, akoby tým mohol zmierniť strach, ktorý sa v ňom hromadil. Karofsky však nevyzeral, že by mu chcel ublížiť a tak sa rytmus jeho srdca dostával späť do normálu.
,,Ja... iba som ti chcel niečo dať!"
Kurt v očakávaní facky, buchnátu päsťou, alebo hocičoho podobného, zdvihol hlavu. Na jeho prekvapenie však Karofsky z vrecka vybral malú figúrku, ktorá bola Kurtovi viac ako povedomá a pár krokmi sa k nemu priblížil. Vložil mu figúrku zamilovaného páru zo svadobnej torty do rúk a sledoval, ako ju Kurt otáča v rukách, hľadá na nej známky poškodenia a nenachádza nič, okrem škrabanca, ktorý urobil ešte sám, keď mu figúrka omylom padla do mixéra pri pečení svadobných koláčov.
,,Myslel som, že si ju zničil," šepol neveriacky a pevne zovrel figúrku v ruke, až sa mu ostré hrany ženíchovho saka a nevestinho závoja zaryli do prstov.
,,To by som nikdy neurobil, je tvoja!" Karofsky zahanbene uhol pohľadom. Kurtove modré dúhovky sa doňho opreli.
,,Dávaš mi ju?"
,,Vraciam," opravil ho.
Kurt skryl figúrku v dlaniach a rozpačito sa díval do zeme. Stále sa triasol, no neodvážil sa odísť. Cítil, ako ho Davove oči túžobne pozorujú. Karofsky spravil pár krokov k nemu a zastavil sa tesne nad ním. Kurt k nemu zdvihol hlavu a jeho oči plné strachu a prosieb sa stretli s tými hnedými. Bolo v nich ospravedlnenie.
Dave natiahol ruku, akoby chcel Kurta zachytiť, pohladiť, utešiť... Opäť ju však spustil k telu a smutne vzdychol. Z Kurtových očí sa vykotúľalo pár zradných sĺz. Ešte nikdy sa tak nebál. Karofsky sa nad ním týčil, bol silnejší ako on, vyšší, väčší. Mohol mu kedykoľvek ublížiť. Ale neurobil to. Iba tam bezmocne stál, akoby chcel ešte niečo povedať. Nepovedal.
,,Je mi ľúto, že si odišiel!" ozval sa nakoniec Karofsky a jeho oči od Kurta bočili, prechádzali po strope a stenách, iba aby nevideli ten záblesk prekvapenia v nezábudkových hĺbkach.
,,Prinútil si ma!" vyhŕkol Kurt prekvapene.
,,Nie, to som nikdy nechcel" bránil sa Karofsky a konečne naňho pozrel. Jeho pohľad skĺzol na jeho pery.
,,Chcel si ma zabiť," pripomenul mu Kurt trpko a zlostne zovrel figúrku v prstoch. Zdala sa mu zrazu tak špinavá.
,,To by som neurobil, sám to vieš!"
Kurt vzdychol: ,,Nie, neviem. Pri tebe si nikto nemôže byť istý ničím."
,,Má to byť urážka?" spýtal sa Dave prudko, no veľmi rýchlo sa spamätal: ,,Prepáč, naozaj. Asi som to prehnal!"
,,Ty sa mi ospravedlňuješ?" Kurt nemohol uveriť svojím ušiam. Karofsky pred ním stál ako ranené zviera, díval sa do zeme a hanblivo prešľapoval.
,,Áno! Bolo to odo mňa hlúpe. Preháňal som to, nemal som ťa šikanovať, nemal som sa ti vyhrážať, nemal som ti nikdy ublížiť, Kurt. Ja ťa... vlastne ťa..." v panike sa odmlčal. Posadil sa vedľa neho na lavičku a Kurt bojoval s potrebou sa od neho odsunúť.
Nastalo napäté ticho. Kurt sa už akosi zmieroval s faktom, že tento krát vyjde bez ujmy na zdravý. Stále však bolestivo zvieral v rukách figúrku zo svadobnej torty a bojoval s potrebou sa rozplakať a utiecť.
Zrazu Davova ruka prekryla tie jeho a vzala mu figúrku. Kurt cítil hlboké zárezy jej ostrých hrán, ktoré pálili na koži. Davova dlaň ich pohladila a jemne ho stisla, akoby chcela dať najavo, že ho vylieči. Figúrka skončila na zemi so zvukom, ktorý sa v hrôzostrašnom tichu odrážal od stien prázdnej školy.
Kurt to už nevydržal a rozplakal sa. Cítil, ako ho Karofsky pevne objal a pritisol k sebe, hladil ho po vlasoch a šepkal: ,,No tak, pšt, ja ti nechcem ublížiť. Kurt, prosím, toto mi nerob, nemám rád tvoje slzy!"
,,Tak prečo ich potom spôsobuješ?!" Kurt bojovne zdvihol hlavu a snažil sa zastaviť príval sĺz, ktoré mu tiekli po lícach. Lenže zrazu to nešlo. To všetko okolo neho; Blaine, nová škola, Slávici, ktorý ho vôbec nerešpektovali, otec a Finn, Karofského šikana a Kurtov strach z vlastnej orientácie. To všetko bolo zrazu neskutočne ťažké.
,,Ja... som nevedel!"
,,To ťa neospravedlňuje, David." Kurt sa podvedome vytrhol z jeho náručia a posunul sa kus od neho. Bolo ťažké prekonať tú priepasť medzi nimi.
,,Veď... som sa ospravedlnil!"
,,Občas to nestačí," štekol po ňom Kurt a zlostne kopol do svadobnej figúrky, ktorá ležala na zemi. Dave sa za ňou smutne otočil.
,,Nerob mi to ešte ťažšie, prosím!" smutne sklopil hlavu. Kurt sa naňho prekvapene díval, nerozumejúc jeho slovám.
,,Čo ti sťažujem?" spýtal sa prekvapene. V tej istej sekunde Dave odhodlane zdvihol hlavu a uprene sa naňho zadíval.
,,Asi ťa milujem!" vyhŕkol znenazdajky a sám nemohol uveriť, že to vyslovil. Kurt šokovane primrzol na miesto a prikryl si ústa rukou. Takéto vyznanie nečakal. Aspoň nie od Dava Karofského! Keby mu čosi také povedal Blaine... bože, Blaine! Kurtova tvár sa skrivila potlačovaným plačom. Myšlienka na Blaina tak strašne bolela.
,,Myslím to vážne, milujem ťa!" trval na svojom Dave, keď Kurt nereagoval. Oči menšieho chlapca boli sklenené a jeho duša bola ďaleko, vo svojom vlastnom svete.
,,Nechcem, aby ti niekto ubližoval. Už nie!" dodal ešte, akoby to mohlo odčiniť všetko, čo urobil. Kurt sa naňho konečne odvážil pozrieť. Tvár mal skrivenú v bolestivej grimase.
,,Ty sám mi ubližuješ," povedal. Nedokázal si predstaviť, ako sa v tej sekunde Dave nenávidel. Kurt nevedel brať ohľad na cudzie pocity. Nie v čase, keď bolo jeho vlastné srdce zlomené.
,,Čím?"
,,Musel som odísť!" Kurtove čelo sa zvraštilo. Uprel na Dava vyčítavý pohľad: ,,Musel som opustiť všetko, čo som miloval. Musel som sa stať jedným z davu, miesto toho byť výnimočným. Musel som spoznať jeho!" Ani nevedel, že tú poslednú vetu vyslovil nahlas. Davove tmavé oči sa doňho opreli: ,,Koho?"
,,Blaina," priznal Kurt po chvíli a hlas sa mu pri vyslovení toho mena zachvel. Cítil zblúdilú slzu, ktorá si prerazila cestu cez zavreté viečka. Utrel si ju chrbtom ruky.
,,Ublížil ti?" spýtal sa Dave nechápavo. Kurt naňho uprel pochybovačný pohľad. Netušil, či mu to povedať.
,,Nie... dal mi pocit, že som niečo viac, že môžem bojovať, dal mi silu. Dal mi neskutočnú silu. Ale potom... ani neviem. Vždy som myslel, že on bude môj dokonalý hrdina. A zrazu prichádzam na to, že on ma nezachráni, môžem sa zachrániť iba sám!"
Netušil, či Dave pochopil jeho rozprávaniu. Keď však horúca dlaň zovrela tú jeho, pocítil neskutočnú úľavu. Ani nevedel, prečo mu to rozpráva. Proste to už potreboval niekomu povedať. V jeho okolí sa však nenašiel nik, kto by počúval. A potom prišiel Dave a miesto toho, aby ho opäť zarazil do skrinky a vystrašil k smrti, proste sa posadil vedľa neho a počúval.
,,Ten... Blaine. Je pre teba čosi ako ty pre mňa, nie?"
Toto tiché vyznanie Kurta šokovalo. Zovrel Davovu ruku trocha silnejšie a chvíľu premýšľal s odpoveďou.
,,Čo presne pre teba znamenám?" spýtal sa, keď nenachádzal vhodné slová, ktoré by popísali jeho šok. Musel si byť istý. Musel vedieť, že to Dave myslí vážne.
,,Ukázal si mi, ako dôležitý je byť sám sebou. Tak trochu k tebe vzhliadam, aj keď... pred chalanmi by som to nikdy nepriznal! Ty si môj hrdina, Kurt, pretože si dokázal ustáť všetky tie prekážky a zachovať si tvár. Si lepší, ako ten tvoj Blaine, lebo ty nezachraňuješ iba seba. Zachraňuješ všetkých naokolo a ani si to neuvedomuješ."
Kurt nenachádzal slov. Díval sa na Dava Karofského v nemom ohromení. Naozaj to počul od neho?
,,Ďa-kujem..." hlas sa mu zlomil. Cítil, ako sa mu nervózne potia dlane a túži niekoho objať. Potreboval utešiť. Naozaj nutne potreboval utešiť.
Akoby mu Dave v tej minúte čítal myšlienky, opatrne ho chytil okolo pleci a pritisol k sebe. Kurt odovzdane položil hlavu na jeho rameno a teraz sa už naozaj rozplakal.
Netušil, koľko tam tak vzlykal na pleci chlapca, ktorý bol ešte pred pár hodinami jeho najväčším postrachom. Dave ho upokojujúco hladil po chrbte a vdychoval vôňu jeho vlasov, ktorá jeho samého neskutočne upokojovala.
V nastolenom tichu sa ozvalo vyzváňanie telefónu a hlas Celine Dion sa rozozvučal chodbou. Kurt sa odtiahol a chrbtom ruky si zotrel zblúdilé slzy. Vybral z vrecka svoj telefón a zadíval sa na display. Bol to Blaine.
,,Asi by som mal ísť," povedal po chvíli a vstal. Dave Karofsky nasledoval jeho príklad a rozpačito sa postavil vedľa neho. Zohol sa ešte, aby zdvihol odhodenú figúrku zo svadobnej torty a vložil ju Kurtovi do rúk: ,,Vezmi si ju, je predsa tvoja!"
,,Nechaj si ju," vrátil mu ju Kurt s úsmevom: ,,Ako poďakovanie, nech ti ma naďalej pripomína."
Dave sa nežne, detsky usmial a zadíval sa do Kurtových jasných modrých očí. Kurt, akoby mu čítal myšlienky, pristúpil o krok bližšie, vstal si na špičky, aby dosiahol na vyššieho chlapca a venoval mu bozk na líce. Cítil, ako Dave pod dotykom jeho pier zapriadol blahom.
,,Uvidíme sa... možno," mrkol naňho ešte a rozbehol sa k východu, ešte stále zvierajúc vyzváňajúci telefón v ruke. Na rohu chodby sa však obzrel. Videl Dava, ktorý sa s láskou v očiach díval na figúrku v svojich rukách a hladil nevestu palcom po hlave. Kurt smutne vzdychol a zmizol za rohom. Bol si istý, že práve videl pravú tvár Davida Karofského.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 1. března 2011 v 10:33 | Reagovat

neviem či som to spomínala ale Kurta žeriem :D pekná jednorázovka :-)

2 Traja Loozri Traja Loozri | Web | 1. března 2011 v 21:59 | Reagovat

To bolo také pekné , ja som sa zamilovala do Glee a ešte viacej do týchto príbehov :-)

3 Dadushka Dadushka | E-mail | Web | 17. května 2011 v 8:31 | Reagovat

áááách nie, toto asi neviem oceniť, ja Dava nemám rada :D

Napísané to je ale dobre, zo začiatku som to s Kurtom dosť prežívala napr veta ako "čo však tie slová znamenali, to sa stratilo v šume jeho spenenej krvi a tlkote jeho srdca", to je vážne super, vieš tú atmsféru dobre nabudiť ;)

Keď bol ten diel tak som len kukala na obrazovku ako vyoraná myš :D ako, zo začiatku som sa bavila opitým Blainom a to, ako ho Burt našiel u Kurta v postely (nevieš si predstaviť, ako som sa vtedy smiala), ale potom to s tou Rachel... neviem bolo to také podivné :D

4 Dorea Dorea | Web | 10. června 2011 v 22:25 | Reagovat

tak tohle mohlo být klidně v seriálu, on Dave není zlej, teda je, ale spíš tápe a bojí se, myslím, že kdyby se přiznal doma, ulevilo by se mu, ta škola to je těžší, má tam vybudovanou pověst a okamžitě by o ni přišel... :-? tohle bylo ale moc moc krásné ;-)

5 Karin Karin | 8. února 2017 v 21:37 | Reagovat

Nádhera.************. :-P  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.