Moje teplé leto

22. února 2011 v 22:22 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
Poviedka, písaná iným štýlom, než ten, na ktorý ste u mňa zvyknutý. Vlastne je to už stará poviedka, písaná do súťaže "Poviedky o nevere", kde sa bohužiaľ neumiestnila. Prednedávnom som si uvedomila, že ju nemám na blogu, tak vám ju sem vkladám pre tých, ktorý ju ešte nečítali.

Moje teplé leto


Náš príbeh začal úplne obyčajne. Teda mňa a môjho manžela. Boli sme zamilovaný pár už na škole, vedeli o nás spolužiaci, učitelia, rodičia, deti nižších ročníkov. Vídali nás spolu cez prestávky, na obede, po škole. Ako dvojčatá, nerozlučný. Vtedy sme sa ešte držali za ruky, keď sme prechádzali po ulici a on hrdo držal hlavu v oblakoch, že sa mnou môže pýšiť.


Potom prišla vysoká a my sme skonštatovali, že by to chcelo pauzu. Päť rokov sme sa vídali na oslavách našich kamarátov, v meste, na jednom sídlisku, kde sme bývali už od detstva a bočili od seba pohľadmi.
Zmenilo sa to po dokončení školy. On ako manažér, ja učiteľka.
A boli sme opäť spolu, šťastný. Vtedy som nevedela, čo ho viedlo k tomu opäť mi zavolať a pozvať ma na kávu, no bolo mi to jedno. Mala som svojho Michala, čo viac som si mohla priať? Neprekážalo mi, že už ma viac nevodil za ruku, málo krát sme si vymenili naozaj zamilovaný bozk. Myslel si, že sme už na to starí!
Alebo to bolo v čomsi inom?
Nechcel si ma vziať, vedela som to. Poznala som ho od strednej školy, mali sme spoločných priateľov aj nepriateľov, poznala som na jeho tvári, keď sa mu niečo nepozdávalo. Ale nedávali sme si pozor a iná cesta neexistovala. Vlastne nás do svadby natlačili naši rodičia. Tí jeho sa asi nemohli dočkať, kedy vypadne z domu a moji ma chceli vidieť v bielych šatách a nevedeli si predstaviť, že by dieťa, ktoré čakám, prišlo na svet kým by sme s Michalom neboli oficiálne spolu. Zo svadby si veľa nepamätám, je to iba taká krásna, zahmlená spomienka z tých čias. To boli ešte pekné časy, dni keď som sa vládala usmievať.
Dni ubiehali a na svet prišiel malý Lukáš. Dni ubiehali a ja som sa ocitla zavretá doma, s dieťaťom, manžela som mala v práci, každým týždňom sa vracal neskôr a neskôr, nechával ma dlho do noci doma, nebral ma už von, nechytil ma za ruku, ani sa ma nedotkol. Každé ráno mi vtisol nútený bozk na pery, keď odchádzal z domu, vzal si svoj notebook z kresla a odišiel, večer prišiel, ak som ešte nespala pohladil ma po vlasoch, pritisol pery chladne na spánok a šiel do sprchy. Dni sa takto opakovali, čas, ktorý sme trávili oddelene sa pomaly predlžoval.
Občas, keď boli hviezdy snáď v správnej konštelácii, tak mi priniesol večer kvety, alebo neskôr zavolal svokre, aby postrážila Lukáška a vzal ma na večeru. Vracala som sa domov unavená a úplne vyčerpaná, padla som do postele a spala. Milovala som ho, nikdy by ma nenapadlo, že niečo nesedí, niečo je úplne zle. Ale tak to vždy začína, že?

Môj život plynul podozrivo rýchlo, zložený z kočíkovania vonku, z výletov s kamarátkami, hrania sa s Lukáškom, smiechu so svokrovcami a mojou mamou. Michal však akoby sa z tohto sveta vytrácal. Bol dlho v práci, nemával voľné dni dokonca ani cez víkend (aspoň tak mi to tvrdil a ja naivná som mu verila) a keď sa náhodou nejaký našiel, išli sme pozrieť jeho rodičov, alebo na celodenný výlet. Bol ako stroj, nedal sa zastaviť. Pokojnú chvíľu doma s mojím Michalom som nezažila od svadby. Niečo bolo zle! Ale akoby som to nechcela vidieť. Nemilovali sme sa odkedy sa malý Lukáško narodil. Nikdy! Teraz mi to došlo. Nikdy sa ma už nedotkol. Akoby som sa mu hnusila. Bolo to tým dieťaťom? Pribrala som snáď od tehotenstva, niečo sa na mne zmenilo? Mala som iba väčšie prsia, no kilá sa mi podarilo úspešne zhodiť, všetko bolo tak, ako by malo.
Lukáško nastúpil do škôlky. Bol to skoro štvrtý rok nášho spolunažívania. Teda iba môjho a Lukášovho, Michala som doma nevidela už poriadne dlho. Iba ráno sme sa občas minuli, ja ešte so zalepenými očami som sa tackala do kúpeľne a on práve trieskal dverami nášho bytu. Bol to práve ten rok, keď som absolútne prepadla svojmu zúfalstvu. Na raňajky slzy, potom zobudiť Lukáška, obliecť ho, dať mu raňajky, odniesť ho do škôlky, cesta autom domov, znova slzy, zastavenie pred domom, vyplakanie sa, upratanie, obed s kamarátkami, cesta pre Lukáška, opäť domov a potom samota. Uvedomila som si, že mám príliš veľa času, nevedela som čo s ním. Chodila som na časté obedy s kamarátkami, začala som si hľadať prácu, dúfala som, že sa niečo zmení.
Nezmenilo, iba spomalilo. Čas ubiehal pomalšie, doma som rátala hodiny, kým sa Michal vráti domov, prsty mi klopkali o kuchynskú linku, chystala som večeru. Plná nádeje, chcela som ho prekvapiť.
Prišiel. O štyri hodiny neskôr, ako sľúbil, ale prišiel. S úsmevom, ťažkými viečkami a v pokrčenej košeli.
"Aký si mal deň?"
"Ťažký," odbil ma kruto.
"Čo ste robili tak dlho?"
"V Amerike je akurát poobedie!" Sladko sa pousmial nad mojou nevedomosťou a pery veľmi rýchlo pritisol na moje čelo. V očiach som mu čítala paniku. Nečakal, že budem ešte hore.
"Urobila som ti večeru!"
"Nie ďakujem, nie som hladný, ale unavený, pôjdem spať," usmial sa na mňa, položil notebook na kreslo v obývačke a mieril do sprchy. Išla som za ním ako psík, rozhodnutá využiť moju príležitosť. Videla som, ako si zvliekol košeľu a okamžite ju skryl v bielizni pripravenej k praniu. Nohavice prehodil cez práčku, mobil položil na poličku nad umývadlom. Boxerky a ponožky ostali ležať v kúpeľni na malom koberčeku.
Počula som pustenie vody. Chvatne som sa vyzliekla, všetko nechala ležať pred dverami kúpeľne a vstúpila dnu. Môj manžel stál v sprche, záves za ním zatiahnutý. Vkĺzla som k nemu.
"Kika!" prekvapene sa otočil.
"Ahoj," usmiala som sa naňho a vzala mu hubku z ruky "Pomôžem ti?"
Pokrčil plecia a otočil sa. Jemne som ho mydlila, moje ruky kĺzali po jeho chrbte a následne hrudi. Pevne som ho zozadu objala a dovolila si rukou skĺznuť trochu nižšie.
"Kika, nie! Som unavený," odtiahol moju ruku zo svojho lona a rýchlo sa osprchoval. Sklamane som sledovala, ako vychádza zo sprchy, rýchlo sa utrie do uteráka, berie svoje veci a odchádza z kúpeľne. Demonštratívne za sebou tresol dvermi, aby dal najavo moju porážku. Nie, určite to tak nebolo, ale v tej chvíli som ten pocit mala. A sprcha zmyla moje slzy potupy.
To bola posledná kvapka. Od tej noci som sa nepokúšala už o nič, prešla ma chuť naháňať Michala. Nechcel ma, mala som to čierna na bielom. Viem, že nikdy nezabudnem na tón v jeho hlase, keď mi v sprche vravel, že je unavený. Bol v tom taký chlad, ani som s ním nepohla. Čo sa stalo?
Bola som mladá a naivná a asi som videla primálo filmov. Proste som si myslela, že už ho nepriťahujem. Dnes viem, že som mala pátrať, no vtedy som to nechala tak. Proste sme sa obchádzali, chodili sme okolo seba ako dvaja úplný cudzinci.

Zamestnala som sa ako učiteľka na jednom gymnáziu. Kým bol Lukáško v škôlke, ja som učila úplne inú generáciu chémiu a fyziku. Doma sme potom spoločne opravovali testy. Ja som ich kontrolovala a on mi podával perá a ceruzky. Boli sme silná dvojica, len Michal stále chýbal.
Prešiel rok, škola sa skončila a ja som zrazu opäť nemala čo na práci. Nadišlo horúce leto, oblečenie na mojich kamarátkach ubúdalo, prichádzalo stále viac pozvánok na party a k vode. Lukáška som nechávala v škôlke a išla si užívať. Občas mi ho postrážila svokra a ja som sa mohla zdržať dlhšie, dokonca si aj vyraziť na celú noc. Točili sa okolo mňa chlapi, prechádzali okolo, kupovali mi drinky, pozývali ma na kávu a ja som vždy odpovedala rovnako: "Sorry, som vydatá!"
No ich záujem neustupoval, nerozumela som tomu. Nie, pokým sa do toho nezamiešali aj moje kamarátky.
"Veď tomu Michalovi zahni, aj tak si vravela, že to nie je žiadna sláva!" navrhla raz Sandra.
"To som nepovedala!" ohradila som sa. Naozaj si nespomínam, že by som niečo také vravela. Nehovorila som im také veci, radšej som bola tá, čo počúva ich šialené dobrodružstvá.
"Ale áno, povedala si: No... je to fajn!"
"A?"
"Kika, to je jasná predpoveď pohromy!"
"Fakt!"
"Choď do toho, uži si!"
"Prečo by sme aj my nemohli raz, keď nás naši manželíčkovia aj tak ustavične podvádzajú?"
"To že robia?" spýtala som sa ako hlúpa hus.
"Ty si asi naozaj učiteľka!" vysmiali ma a kúpili mi ďalší drink. Ostala som pri svojom, ignorovala som doterných gentlemanov, ktorý ma s obľubou naháňali. Začala som však pátrať!
Snorila som, keď sa môj manžel vrátil z roboty, kontrolovala som mu vrecká, prezerala oblečenie, či nenájdem stopy po rúži, alebo ženský parfum. Bola som ako nejaký detektívny pes, cítila som sa hlúpo. A ešte hlúpejšie to bolo, keď som nič nenašla.
Raz v noci, keď spal, som mu zobrala telefón. Bola to iba náhoda, pretože som sa zobudila na to, že som smädná. Prešla som do kuchyne po pohár vody a vracala sa do spálne, keď som uvidela jeho mobil, ležiaci na nočnom stolíku. Michal tvrdo spal. Vzala som ho, neviem čo som očakávala. Preklikávala som sa životom môjho muža, pozerala sa na telefonáty, no neopakovalo sa v ňom výrazne ženské meno, iba pár mužských, väčšinou dokonca napísané s menom a priezviskom, asi pracovné telefonáty. A potom istý Juraj, ktorý ma absolútne netrápil. Zašla som na osobné fotografie, iba pár fotiek z kolegami. Nejaká opekačka, firemný večierok, fotka s mužom, s ktorým sa Michal držal okolo pása a obaja sa neodbytne cerili do foťáka, fotka tej istej partii chlapov pri mori, pamätala som sa, keď Michal vravel, že idú do Talianska kvôli nejakej neodkladnej firemnej veci. Rutina. Stlačila som tlačidlo späť, ktoré ma zaviedlo do menu. Klikla som na správy. Otvorila som tie prijaté: Prázdne! Nič, vymazané. Odoslané? To isté.
Vystrašene som položila telefón. Bolo to čudné, kto si už len vymazáva správy? Netušila som prečo, ale brala som to ako dôkaz.
Po tom incidente s vymazanými esemeskami som znásobila svoje snaženie. Dokonca som sa prehrabovala aj v jeho taške, notebook som sa však otvoriť neodvážila. Zlyhávala som, bol dômyselný. Alebo ja som tie chyby nechcela vidieť? Už som si začínala myslieť, že som paranoidná, že si to všetko iba namýšľam, keď jedného dňa prišiel domov, unavený ako zvyčajne, ľahol si do postele a okamžite zaspal.
Mobil ostal ležať na kuchynskom stole.
Lukáško okolo mňa behal s plastovým lietadielkom v ruke a napodobňoval jeho zvuky, kým som spratávala po večeri. Môj manžel sa jedla skoro nedotkol. Lukáša som poslala spať, na stole zavibroval telefón, tanier, ktorý som umývala, mi skoro vypadol z ruky strachom.
Nechala som všetko tak a vypla vodu. Ruky som utrela do starých teplákov a chytila manželov telefón do trasúcich sa dlaní.
Písalo neznáme číslo, nemal ho uložené.
Stlačila som čítať správu.

Dnes to bolo perfektne, uz teraz mi chybas! MT -J.

So slzami v očiach som si uvedomila, čo tá správa znamená. Dívala som sa na slová esemesky ako očarovaná a tie sa na svietiacom display rozkladali najprv na písmenká, ktoré sa rozmazávali do čiernych machulí. Cítila som, ako sa mi oči zaliali slzami.
On ma podvádza! -hučalo mi hlavou. Naozaj ma podvádza!
Nedokázala som sa zrazu pohnúť, neprinútila som sa položiť mobilný telefón späť na kuchynský stôl a zatiaľ sa tváriť, akoby sa nič nestalo, ako to robila každá moja kamarátka.
Vošla som do správ, boli prázdne, svietila tam iba táto jedna. Pozrela som si volané čísla, na neuložené číslo od ktorého pochádzala správa môj manžel volal každý deň aspoň raz! Zapla som fotografie. Boli vymazané.
Viac som nepotrebovala, položila som telefón pokojne späť na stôl a mierila do kúpeľne. Napustila som si plnú vaňu vody, uložila sa do nej a pokúšala sa v hlave vykonštelovať riešenie.
Neprichádzalo.
Vyliezla som, obliekla sa do nočnej košele, otvorila ešte v izbe okno, pretože bolo naozaj horúce leto a iba s odporom si priľahla k vlastnému manželovi.
Treštila mi hlava. Akoby v nej chodila dookola stovka kankánových tanečníc, dupala a skákala a stále dookola spievala: Podvádza ťa, podvádza ťa... Zaspala som až nad ránom. Na lícach ma chladili slzy.

Bolo to asi týždeň po mojom veľkom odhalení, odišla som s Lukáškom na prázdniny k moru. S kamarátkami sme si spravili menší výlet, striedali sa v šoférovaní, rozhodnuté stráviť pár pekných dní v malom domčeku v Chorvátsku. Javil by sa do ako dobrý nápad, keby som celý ten čas nemusela myslieť na Michala a jeho tajomnú slečnu "J". Po rozume mi chodili rôzne mená, ako by sa táto cundra mohla volať. Hej, nazývala som ju vo vlastnej hlave rôznymi nechutnými prívlastkami, ktoré by som pred kamarátkami nikdy nevyslovila. Vlastne tým som nepovedala ani slovo. Všetko ostávalo v mojej hlave a v mojom srdci. A vždy, keď som si na to spomenula, potrebovala som sa zhlboka nadýchnuť morského vzduchu, aby som dokázala existovať ďalej. Existovať pre Lukáška.
Museli sme sa z dovolenky vrátiť skôr, Sandrina dcéra dostala osýpky. Sledovala som ju, ako zničene šoféruje domov rozhorúčenou diaľnicou a posledných pár nočných kilometrov som odriadila ja. Bola úplne zničená, vyhodila ma pred domov. Rozlúčili sme sa, dali si dva symbolické bozky na tvár, vzala som kufor a spiaceho Lukáška z auta a ponáhľala sa do bytu.
Aké prekvapenie ma však čakalo, keď som doma našla rozsvietené. Na kuchynskom stole stáli dva taniera, dva poháre, fľaša vína. Prekvapene som zastala. Položila som Lukáša na sedačku v obývačke a mierila do spálne. Cítila som, ako sa chvejem, moje nohy akoby protestovali. Nechcela som to vidieť, moje telo sa bránilo. Primrzla som pred dverami. Počula som vzdychy.
Vzala som kľučku do ruky a stisla.
Na výjav, ktorý sa mi rozprestrel pred očami nikdy nezabudnem.
Ležal tam môj manžel, pretočený na bruchu. Videla som jeho slastne privreté viečka, ktoré sa v minúte otvorili strachom. Ležal tam nahý a na jeho telo sa tisol... iný muž!
Viem, že som sa v tej chvíli nedokázala pohnúť, nevedela som odtrhnúť oči od scenérie dvoch nahých, mužských tiel. Od tela vlastného manžela, ktorý sa nechával šukať iným chlapom!
Z môjho hrdla sa vydral výkrik. Pritisla som si dlaň na pery a ustupovala dozadu. Neznámy chlap sa odvalil z môjho muža a vystrašene sa prikryl mojou perinou.
Cúvla som ešte o krok. Svet sa začal zlievať do jednej veľkej, tmavej šmuhy.
"Kika!" počula som výkrik môjho manžela. Otočila som sa utekala.
"Kristína!" skríkol hlasnejšie a súkal sa do nohavíc. Vzala som na ruky Lukáša, ktorý sa pri tom prudkom trhnutí prebudil.
"Veď čakaj!" dobehol ma pri dverách, na sebe mal iba boxerky. Prekvapene som zamrkala. Neuvedomila som si, že revem, kým som nepotrebovala naňho zaostriť.
"Čo... to malo znamenať?!" spýtala som sa prekvapene. Mlčal.
"Nebudeme to rozoberať pred Lukášom, dobre?" povedal zmierlivo.
"Máš pravdu, nebudeme to rozoberať radšej vôbec!"
Naštvane som za sebou tresla dverami a zbehla tri poschodia dole. Zavolala som si taxík.
Kým som naň čakala, vyčerpane som sa oprela o múr našej bytovky. Lukáško sa rozplakal, nepáčilo sa mu, ako sme kričali.
Húpala som ho v náručí, snažila som sa ho upokojiť a popritom plakala s ním. Čo sa to dialo? Kto bol ten muž? Naplo ma pri spomienke na tú scénu. On preťahoval môjho manžela! Neverila som zrazu tomu, čo som videla. Nechcela som si to pripustiť, minútu som si myslela, že sa to nestalo, že to bol omyl. Nebol. Viem, že nie. Bola som však príliš slepá, aby som ho z niečoho takého obviňovala. Chodil však domov občas v cudzej košeli, oblečenie mu smrdeli inou pánskou voňavkou, príliš sa staral o svoj vzhľad. Lenže koho by to napadlo?
Malo to mňa, dnes to už viem. Už vtedy, keď sa odmietol so mnou prvý krát milovať, keď som v telefóne našla fotky samých kolegov, keď večer zapípala sms, hoci nevoňal po inej žene.
Bolo mi z toho na vracanie. Taxík ma odviezol k mojej mame. Bola som zrazu taká sama, opustená, zranená a zhodená. Môj manžel spával s iným mužom!
Zrazu som si zbožne priala, aby to bola žena, aby sme boli ako každý iný manželský pár, kde obaja podvádzajú a vedia o tom, s úsmevom to prehliadajú a nechajú sa klamať sladkými rečičkami.
Neboli sme. Ja som bola naivná, hlúpa hus, ktorá verila v lásku svojho manžela a on bol obyčajný buzerant.
Chcelo sa mi revať. A vracať!

Rozviedla som sa.
Súhlasil.
Bolo to rýchle.
Našla som si milenca.
Aj to bolo rýchle.
Život ide ďalej.
Lenže v mojej hlave, pred mojimi očami stále vidím jeho, ako sa miluje s ním v našej posteli. Ten obraz tam ostane dlho, veľmi dlho. Vedela som, že na toto príliš teplé leto nikdy nezabudnem.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.