7. Ab ore ad aurem

10. února 2011 v 22:47 | Lilly Evenová |  Animas fidelium

7



7. Ab ore ad aurem


,,Remus!"
Sirius ho zastavil na jednej z chodieb. Zdalo sa, že to ticho, ktoré sa okolo nich rozhostilo nik len tak ľahko neprelomí. No napriek tomu sa obaja usmievali. Remus začal prvý a Sirius sa k nemu pridal. Fungovalo to ako malý zázrak.
,,Takže sa nehneváš?"
,,Chodíš s ňou, čo môžem urobiť?
,,Chodím, ale..."
,,Ale?" Remus provokujúco zdvihol obočie ,,Je tu snáď niečo, čo by Patty mala vedieť?"
Sirius sa zasmial a hodil sa mu okolo krku. Jeho ruky ho vášnivo zovreli v náručí a jeho smiech neustával.
,,No je?" Remus sa nedal poraziť tak jednoducho, chytil jeho ruky a zložil ich zo svojich pliec.
,,Áno je, ale nepoviem jej to"
Remus sa naňho vážne zadíval, v tvári mal očividnú výčitku a Sirius to vedel. Chytil ho za ruku ,,Nechápeš, že je to úžasné krytie? Remus, ona nám vlastne robí službu!"
,,Bozkávate sa, Sirius..." povedal naštvane a jeho čelo sa zamračilo.
,,No a?"
,,Ona bude chcieť čoskoro oveľa viac!" dodal ešte vyčítavejšie.
,,Ja to uhrám, prisahám!" Sirius ho lišiacky pobozkal na nos.
,,Neuhráš, poznám ťa," Remus ho od seba dotknuto odtisol.
,,Prosím, Rem.." Siriusovi sa trochu ostro zlomil hlasu ,,Naozaj!"
,,A čo tie bozky?"
,,Ale veď-" Sirius očividne nevedel čo povedať. Sklopil hlavu k zemi, akoby jeho topánky boli presne to, čo bolo na celej tejto veci zaujímavé. Naštvane špičkou rýpal do kamennej podlahy: ,,Pochopím, ak povieš, že to nezvládneš Remus, ale prosím ťa, povedz mi to na rovinu!"
,,Nesnaž sa ma citovo vydierať, Tichošlap!" pohrozil mu tvrdo a oprel sa chrbtom o múr.
,,Čo sa to s tebou stalo, Moony, prečo si zrazu taký... praktický a... snáď ešte vážnejší ako si bol?"
Remus sa prudko nadýchol, cítil Siriusov pohľad na špičkách svojich topánok, ďalej sa asi tie ustrašené oči zájsť neodvážili.
,,Asi som trochu dospel, aj ty by si mal!" Remus skrčil čelo ,,Lebo veci nie sú tak jednoduché. Nemôžeš mať oficiálnu priateľku iba preto, aby si si kryl milenca!"
Sirius konečne zdvihol hlavu. Ich pohľady sa stretli. Boli to slzy, čo videl Remus?
,,Prečo to musí byť vždy tak komplikované?" spýtal sa smutne a Remus cítil, ako sa mu prudko chveje hlas. Bola to iba chvíľočka a už stál pri ňom, prudko ho objímal a hladil po vlasoch.
,,To je dobré, miláčik," šepol prekvapený sám sebou, kde vytiahol tak sentimentálne slovo a nechal sa bozkávať. Niekde akoby z diaľky počul školské zvonenie a vedel, že on má teraz voľnú hodinu. Sirius mal veštenie.
,,Ideme do klubovne?" spýtal sa Sirius smutne a pobozkal ho na bradu. Remus videl, ako teraz túži byť s ním niekde osamote. Najradšej by aj on vypadol z tohto sveta. Všetko sa zdalo tak komplikované, svet bol zrazu naruby a tie najbanálnejšie problémy sa v puberte stávali vážnymi, skoro smrteľnými.
Bol to taký kontrast a predsa to Sirius dokázal ustáť a on ho za to obdivoval. Asi už naozaj zabudol, aké je to byť dieťaťom.
Po ceste do klubovne obaja mlčali, Sirius zakopával o koberce a zdal sa naozaj zamyslený. Vlasy mu pri tom padali do čela a na tvári mal tak zvláštne príťažlivý výraz.
Remus ho v polovici cesty z čista-jasna chytil za ruku a tak spolu kráčali až ku klubovni, kde sa konečne pustili, keď vošli dnu.
Bolo tam iba málo žiakov, iba vyššie ročníky, väčšina vylihovala, niektorý spali s tvárami prikrytím knihou, iný sa usilovne snažili dokončiť domáce úlohy, alebo hrali jednu z početných čarodejníckych hier.
Remusov pohľad však upútalo dievča natiahnuté cez dve kreslá. Očividne si ich nevšimlo, dívalo sa do knihy a mračilo sa.
,,Rob čo musíš," šepol mu a nenápadne sa končekmi prstov obtrel o jeho ruku. Videl ešte, ako sa Sirius zachvel a pristúpil k dievčine. Remus si bol istý tým, že to preňho nebude problém, robil to už toľko krát!
Zašiel do izby a položil sa na posteľ. Nechápal, čo okolo toho Sirius robil také divadielko, veď sa skoro furt rozchádzal z dievčatami, no nie?
Nechápal to, kým si nespomenul
aké to bolo v ich veku. Každý rozchod bol veľká tragédia, zlomenie srdca. Na chvíľu ho zabolelo aj srdce a hanbil sa sám za seba, keď si uvedomil, že tento nepotrebný rozchod zapríčinil on. Ale bolo by lepšie, keby jej ďalej klamal?
Sirius sa vrátil do izby zničený, posadil sa na posteľ a zatiahol záves. Remusa zamrazilo, trochu ustráchane vstal a nakukol dnu.
,,Si v poriadku?"
Videl na Siriusovej tvári slzy. Vtisol sa k nemu na posteľ, Sirius sa okamžite pritúlil ako malé šteňa a skryl sa v jeho náručí.
,,Už je dobre," šepkal mu Remus do ucha a hladil ho po vlasoch. Sirius sa chvel: ,,Ja som jej zlomil srdce, Remus!"
,,Nemôžeme ale ľuďom klamať!"
Siriusove preľaknuté oči sa otočili k jeho tvári ,,Zbláznil si sa?! Máme im povedať, že sme spolu! Nikdy, to musí ostať tajomstvo!"
,,A sme vlastne spolu, Sirius? Teda ja myslím, že.. nikdy sme si nepovedali, že?"
,,Prosím?" ozval sa Sirius zhrozene ,,Kvôli tebe som sa rozišiel s Patty a pokazil si s ňou všetky priateľské vzťahy, ktoré kedy medzi nami boli a ty ma chceš iba tak.. odkopnúť?!"
,,Nie, ja iba, že... nikdy ani jeden z nás nedefinoval, či je toto iba úlet, alebo..." Remus radšej stíchol,
keď sa stretol s nepochopením v Siriusovej tvári.
,,Ja ťa milujem Remus Lupin, keby to tak nebolo, nikdy by som si nezačal s mužom!" Jeho tvár bola vážna a predsa tá reč vyznievala pre Remusa detsky. S mužom... veď oni boli ešte chlapci.
,,Si príliš praktický!" zapišťal Sirius zlostne a naštvane ho päsťou udrel do hrude ,,Kedy sa to stalo?! Prečo nie si proste môj... malý, bezbranný, sladký Remus? Buď, prosím..." Siriusove oči doslova žadonili. Remus sa pár krát trhane nadýchol. To sa naozaj tak od detstva zmenil?
,,Som stále Remus, Tichošlap, to nikto nezmení!"
,,Áno, ale zostarol si, ja chcem svojho Remusa!"
Vážne sa na seba zadívali. Remus sa pokúsil o ten úsmev, ktorý používal v detstve. Pokúsil sa menej myslieť, chcel viac konať. No dali sa zmeniť železné zásady?
Pritisol sa k Siriusovi. Dravo, živočíšne, hravo, nežne, vášnivo, zamilovane. Ich pery na seba skoro bolestivo narazili a splynuli. Pociťoval takú strašnú túžbu ho pomilovať a popritom vedel, že bude musieť ešte čakať. To, čo držal v náručí, bolo iba dieťa a deťom sa nesmie brať detstvo, lebo dopadnú v starobe zatrpknuto a smutne ako Remus Lupin dopadol na krku s večne uškriekanou ženou ako Nymfadora, bez priateľov, úplne sám s puknutým srdcom.
Stále si neuvedomoval, že je späť, že všetko bude iba lepšie, stále má trochu času užiť si svoje detstvo. Dostal druhú šancu, ale dokáže byť ešte dieťaťom?
Ich pery sa rozpojili a Sirius sa spokojne stúlil pri jeho uchu a zložil hlavu na jeho rameno. Cítil na tvári jeho horúci dych a jeho vlasy ho šteklili na uchu.
,,Asi ťa milujem," šepol mu do ucha dôverne a chytil ho za ruku. Ich prsty sa preplietli. Bolo to tak nedospelé, tak nesmelé a naivné ako prvá láska. Remus sa obrátil tak, aby aj on mohol šepkať Siriusovi do ucha: ,,Tiež ťa asi milujem, pejsku..."
Sirius sa naňho usmial, čo viac mohol Remus čakať? Bol to detský úsmev, no bolo v ňom všetko. Pochopenie, radosť, oddanosť, láska a prosba o to, aby s ním ostal navždy. A Remus bol odhodlaný ostať, nech sa už stane čokoľvek!
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Foxie Foxie | Web | 11. února 2011 v 14:09 | Reagovat

Lilly, je to tak krásne sladké, že keby som mala cukrovku, už by som  mohla voňať fialky odspodu. Tí dvaja majú nádherný vzťah, kiežby to tak mohlo zostať! (:

2 Chris Chris | Web | 12. února 2011 v 16:17 | Reagovat

krásne :-) Foxie povedala dobre naozaj krásne sladké

3 Zero Zero | 13. února 2011 v 19:21 | Reagovat

nádhera aj ked tak trochu pochybujem že by bol Sirius tak zničený po rozchode :D ale krásne sa im to vyvíja :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.