18. Robove Vianoce

9. září 2010 v 17:02 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Ďaľšia kapitola pribudne, keď sa mi tu objaví 5 komentárov od rôznych osôb. Zatiaľ si ju užite! :) 

18


18. Robove Vianoce


,,Robbie, prosím ťa podaj mi tú misu! A trochu tamtoho korenia... a prosím ťa choď si prezliecť tú pyžamu, sedíš tu v nej celý deň!"
Rob znechutene zliezol zo stola, na ktorom sedel a prstom jazdil v majonézovom šaláte. Pomaly sa odšuchtal do izby a zavrel za sebou dvere, pričom ich zamkol. Zvalil sa na posteľ a zaboril tvár do vankúša. Zdalo sa to nekonečné, tento deň. A to ešte neboli ani v polovici! Za chvíľu sa dovalí celá jeho rodina! Znechutene siahol po mobile a kontroloval prijaté Vianočné smsky. Dorina ho rozosmiala, Vikina dojala a Erikova vyčarila taký zvláštny pocit šťastia a tepla v hrudi, že na svete nie je sám.
A potom tu svietil jeden zmeškaný hovor. Rob zatajil dych. Prekvapene sa díval na červeno blikajúce meno na displeji. Cítil, že sa mu trasie ruka.
A vraj Vianoce... znechutene si odfrkol. Ako ich nenávidel!
Zavolal naspäť. Po pár zvoneniach sa ozval ten dôverne známy hlas. Znel znudene a zaspato.
,Haló?"
,,Ahoj, volal si mi?"
,,Hmm..." chvíľu bolo ticho. Zvuky v pozadí ustali. Televízia plná Vianočných reklám sa vypla ,,Vlastne som ti volal ráno, či nemáš čas. Teraz ťa nebudem vyrušovať, istotne tráviš Vianoce s rodinou a..."
,,Mám čas," prerušil ho Rob pošepky. Akoby ani nechcel, aby to počul.
,,Máš?" v hlase zažiarila nádej. Rob cítil, ako mu srdce prudko búši ,,A čo rodina? Ako oslavujete Vianoce?"
,,Neznášam Vianoce," precedil Rob pomedzi zuby ,,Príď po mňa..."
,,Môžem? Nebudú sa hnevať, alebo-"
,,Zachráň ma prosím, príď po mňa!"
,,Dobre, budem tam čo najskôr, maximálne pol hodinu!"
,,Dohodnuté..." Rob sa odmlčal, hoci jasne počul, že ešte ani jeden z nich nepoložil. Zhlboka sa nadýchol ,,A... Dag, Veselé Vianoce!"
Počul smiech a potom sa spojenie prerušilo. Prekvapene sa díval na mobil. Čo to urobil? Môže iba tak zdrhnúť?
Vrhol sa ku skrini. Musí sa obliecť! A pripraviť? Ale čo si oblečie, stíha to?

~

Dag cítil, ako sa mu ruky na volante trasú. Bol naňho zvedavý, čo mu povie? Rob v telefóne neznel naštvane.
Ale ako je to naozaj? Odpustí mu?
Prudko zastavil na červenú a zanadával. Chcel tam byť čo najskôr. Autá išli ako slimáci kvôli pár milimetrom snehu, ktoré napadli a celá Bratislava sa chovala, ako v kalamite. Znechutene na to dupol, keď na semafore naskočila zelená. Cítil, aký je nervózny. Najradšej by bol, keby naňho Rob nakričal. Sám nechápal, čo to robí. Najprv si začne s tým dievčaťom a potom proste... proste iba tak mu zavolá!
Bože, ale ako túžil ho vidieť. Myslel naňho celé dni. Pri milovaní s ňou sa mu vybavovala jeho tvár. Chcel ho proste... proste ho chcel! Tak veľmi, až ho to bolelo v hrudi a trhalo srdce na márne kúsky. Bolo to naozaj tak ťažké, povedať mu, že ho potrebuje v živote? Dag tomu sám nemohol uveriť, že by ho jeden človek takto očaril. Rob mal v sebe kúzlo, akúsi nevinnosť a dravosť zároveň. Ale bál sa oňho. Tak veľmi sa oňho bál, že si ho radšej držal od tela. Nemohol sa predsa zamiešať medzi jeho obchody, bolo by to nebezpečné.
Prudkým šmykom zabrzdil pred Robovým domom. V bráne postával malý prízrak v čiernej bunde, obmotaný červeným šálom, s červenou čiapkou na červených vlasoch. Spod všetkých tých vrstiev oblečenia na Daga mrkali iba čokoládovo hnedé oči orámované čiernou linkou. Dag sa rozbehol krížom cez parkovisko smerom k nemu. Ako v amoku naskočil na sedadlo spolujazdca a strhol si šál a čiapku.
,,Dupni na to, mama nevie, že som-" veta bola prerušená hrubým bozkom. Dag ho zatlačil na operadlo a prudko sa k nemu pritisol. Keď sa od seba odtrhli, nastalo ťaživé ticho. Dag vyparkoval.
,,To bolo za čo?" spýtal sa Rob po chvíli, keď odoznel prvotný šok a pritisol si brušká prstov na pery. Cítil na nich Dagovu chuť.
,,Ospravedlnenie?" znelo to ako otázka.
,,Za čo?" Rob naňho prekvapene zamrkal. Dag zastavil pri chodníku a prekvapene naňho pozrel ,,Akože za čo?"
,,Za to, že si sa na mňa vykašlal?" skúsil to neisto.
,,Nie, za Doru...?" Dag si skusol spodnú peru. On to nevie? Sakra, on to nevie! Posral to?
,,ČO?!" vypískol Rob a jeho hlas sa zdal neprirodzene vysoký.
,,Prepáč!" Dag sklonil hlavu.
,,Čo si mal s Dorou?!" Rob zatínal päste.
,,Čo mám s Dorou..." poopravil ho Dag neisto.
,,Čo máš s Dorou?!" zvreskol. Dag sa zosunul hlbšie do sedadla. Cítil, ako sa ho zmocňuje bezmocnosť. Ako to, že o tom nevedel?
,,Chodíme spolu!" odpovedal po chvíli. Cítil, ako na jeho líci pristála drsná facka. Rob sa stiahol bližšie k dverám, akoby sa bál, že mu to vráti.
,,Ďakujem, zaslúžil som si to!"
,,Ty bastard!" zvreskol Rob a zaťatou päsťou mu vrazil do nosa. Dag sa ani nebránil. Rob naňho naštvane útočil, kričal pri tom tie najhoršie nadávky, ktoré ho napadli, od kurevníka, až po buzerantskú sviňu. Keď sa upokojil, zadýchane dopadol na sedadlo. Vyzeral zarazene, pozeral do zeme.
Cítil, ako sa okolo jeho zápästí ovinuli dlane. Nechcel zdvihnúť hlavu, nedokázal by sa mu pozrieť do očí.
Hebké pery ho pobozkali na čelo a pokračovali pomaly dolu. Jeden bozk na spánok, na očné viečka, na nos, líce, bradu a potom konečne... ich pery sa spojili! Rob tuho zavrel oči, aby sa naňho nemusel dívať a nechával sa unášať tým bozkom. Ruky ovinul okolo krku a pritisol sa k nemu. Dagove dlane mu mapovali chrbát a hladili ho po bokoch. Zrazu nič iné neexistovalo, iba Dag. Dag a jeho pery. Dag a jeho činy. No a čo, tak sa možno vyspal s Dorou, no a čo, tak možno uprednostnil dievča a jeho predtým odkopol s tým, že on nikoho nechcel. Keď on vedel tak dobre bozkávať!
,,Fajn, mali by sme vyraziť!"
Pomaly sa od seba odtiahli. Dag položil svoje chvejúce sa dlane na volant.
,,Kam?" Rob k nemu zdvihol oči. Chvíľu sa dívali jeden na druhého a mlčali. Dag smutne zamrkal a odvrátil tvár.
,,Kurva, mal by som si zohnať vlastný byt!"
Rob jeho prehlásenie nekomentoval. Pokojne položil dlaň na Dagovu a stisol ,,Mal by som sa vrátiť..."
,,To by si teda mal!"
Rob si nervózne kúsal dolnú peru. Dag natiahol ruku a jemne mu po nej prešiel ,,Nerob to, máš krásne pery!"
,,Prečo nie si s rodinou?" spýtal sa Rob na oplátku a oprel doňho svoj mäkký, čokoládový pohľad.
,,Dlhý príbeh, musíš ísť!"
Ich pohľady sa tvrdo stretli. Dag bočil.
,,Nepohnem sa odtiaľto, kým mi to nepovieš," varoval ho.
,,Nemám rodinu," zašepkal Dag ticho a sklopil oči.
Rob odtiahol ruku s tej jeho a schúlil sa na sedadle ,,Prepáč, to si mi nepovedal..."
,,Nie," potvrdil ,,Nepovedal..."
Rob sledoval pohľadom autá, ktoré kde-tu prešli okolo zaparkovanej škodovky. Oči vodičov sa upriamovali na kapotu toho zvláštne pomaľovaného auta v ktorom sedeli dvaja chlapci stratený v sebe. Netušil, čo robí Dag, no akýsi hlások v hlave mu napovedal, že sa díva priamo naňho.
,,Mal by som sa vrátiť," povedal po chvíli, no tvár neotočil. Díval sa na náhliacich sa ľudí, na Štedrovečerný ruch a ľudí náhliacich sa k rodinným stolom.
,,Mal," prikývol Dag.
,,Ale čo budeš robiť ty?!" Konečne naňho otočil tvár. Dolná linka bola trochu rozmazaná, ako vlny oceánu a po líci sa kotúľala osamelá slza.
,,V televízii idú dobré rozprávky," uškrnul sa Dag cynicky. Rob sa nečakane nahol a pobozkal ho na pery.
Chvíľu bolo ticho prerušované iba mľasknutím pier.
,,Vieš, že sa hnevám, že?" spýtal sa Rob a nakrčil čelo, aby vyzeral vážne.
,,Prepáč, bola to chyba..."
,,Rozídeš sa s ňou?" spýtal sa zrazu a jeho usmievavá tvár ochladla.
Dag mlčal, díval sa mu do očí. Potom sa sklonil, pobozkal ho na čelo a naštartoval. V ten deň Rob odpoveď nedostal. Zato Dag dostal malý darček zabalený vo vianočnom papieri s jeho menom načarbaným na kúsku stuhy, ktorou bol previazaný.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 9. září 2010 v 21:18 | Reagovat

super! :)

2 Miriam Miriam | 10. září 2010 v 16:29 | Reagovat

Tak toto hej :) Páčilo sa :)

3 sluzy sluzy | 2. října 2010 v 21:42 | Reagovat

Absolutne uzasne a dokonale...Stale sa chvejem :D krasna kapitola :D milujem Daga i ked je to dilino :D

4 samba samba | 25. října 2010 v 22:12 | Reagovat

Páni.jak mi tohle mohlo uniknout! Výborná povídka a sakra mě štve, že jsem teprv čtvrtá.Emočně, jsi mě vyčerpala.Moc se těším na pokračování.DÍKY :-P

5 samba1 samba1 | 27. října 2010 v 9:00 | Reagovat

super

6 samba1 samba1 | 27. října 2010 v 9:09 | Reagovat

To první byl jen pokus,jestli se mi podaří napsat koment.Už jednou mě to hodilo do spamu,tak je možný, že si to nečetla.Psala jsem ,že se mi povídka strašně líbí a moc mě mrzí ,že jsem jen čtvrtá.Ale taky je možný,že to lidi vzdali,pokud měli ten samej problém co já. :-P

7 Naty Naty | 18. června 2011 v 10:09 | Reagovat

Bude ešte pokračovanie? :/ :/ Prosíííííííím :)

8 Věruška Věruška | 15. února 2013 v 21:12 | Reagovat

Ahoj, moc hezká povídka :-) plánuješ dopsat pokračování?

9 Aurora Aurora | Web | 22. května 2013 v 16:37 | Reagovat

toto je skvelá vec :) akože tlieskam, lebo tak pekne opísané, Nathan sa mi páči, celé pekne vymyslené, vsetko

10 Karin Karin | 16. února 2017 v 17:30 | Reagovat

Povídka je nedokončena. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.