Nenoste kvety na cintoríny!

23. srpna 2010 v 0:04 | Lilly Evenová |  Jednorázovky



Nenoste kvety na cintoríny!



Sedím v šere na cintoríne.
Kamenná lavička je chladná a bezútešná, mrazí ma v duši a zapadajúce slnko tomu dokresľuje dokonalú atmosféru so svojím krvavým sfarbením, ktorým presvetľuje náhrobky a drevené kríže, až sú z nich iba mihotavé, neurčité siluety. Temné ako toto miesto.
Nikdy by som si to nepriznal, ale tento čas a toto miesto mi naháňajú strach.
Bojím sa, že príde noc a mňa navštívia duchovia minulosti. Ako duch sa tu zatiaľ vznáša iba dym z cigarety, ktorá mi má pomôcť prekonať ten strach. Darí sa jej to, trochu... Nikdy však jedna cigareta nepostačí na zahnanie tak veľkej úzkosti, ktorá ma objíma dnes. Preto si zapálim ešte jednu.
Sedím pred čerstvým hrobom. Na kríži je napísané moje meno veľkými, ozdobnými písmenami. No, nie moje celé meno, iba priezvisko.
Zviera mi srdce.
Dívam sa na kvety. Na milióny kvetov, ktoré dnes priniesli hostia, všetci smútiaci, dokonca aj tí, čo ten smútok iba predstierajú. Veď moju matku, ani nepoznali poriadne, sakra!
Naštvane zahasím špak o okvetný lístok jedného z kvetov. Veľká, biela ľalia. Prečo ma tie kvety tak sedia? Čo je na nich tak zlé? Vždy sa predsa nosili kvety na cintoríny, nie? Ale prečo?
Ľudia nosia na cintoríny živé kvety. Tak paradoxne na toto mŕtve miesto. Dokonca ich aj sadia na hroby svojich bývalých blízkych.
Aj odtiaľto dovidím na krásne upravené, pompézne náhrobky, na malých, kamenných anjelov, ktorý držia v rukách harfy a usmievajú sa ľuďom do cesty. Snažíte sa tak zveseliť toto smutné miesto? Vôbec vás to nemrzí, že sa tak vysmievate mŕtvym? Prinesiete živé kvety na toto mŕtve miesto. Necháte ich svojou krásou sa vysmievať tým, ktorých ste predtým volali najbližšími. Zasadíte ich na ich hrob, aby ich živé korene prerástli do zeme a ovinuli sa okolo kostí vašich známych, aby sa z nich živili a kvitli v kráse tam, kde už žiadna krása nie je! Sú tak narcistické, rozmaznané, pochybné a pyšné, tie vaše kvety. Neberú ohľad na ľudské city, dokonca ani len na city tých mŕtvych. Ako sa asi musia cítiť? Ako by ste sa cítili vy, keby z vašich pozostatkov rástlo čosi krajšie a ušľachtilejšie, než ste vy kedy boli?
Ľudia, nenoste kvety na cintoríny!
Je mi z toho zle! Je mi zle s vás! Ste tak bezočivý. A tie kvety sa vám smejú, aj vašim hrobom, aj tým, čo tam ležia. Kvety stvoril Boh iba z márnomyseľnosti, aby malo čo ponižovať vašu pýchu a márnomyseľnosť. Aby ste ich pestovali v záhrade a každý jeden deň vám pripomenuli, ako veľmi nízky ste, pretože oni sú krajšie, ušľachtilejšie.
Je to výsmech ľudskej rase...
...a ľudským hrobom.
Vari nevidíte tú záplavu? Koľko peňazí ľudia vyhodili, aby sem položili tak obrovské kytice, tak hnusné, pestré kvety? Obchádzajú ma z toho mdloby. Pod tou záplavou, pod všetkými tými kvetmi leží moja milovaná matka! A vy ste ju takto prikryli, aby ste ju mali z dohľadu, aby sa tá smutná udalosť skryla za dúhové, pestré pozlátko kvetinovej výzdoby. Akí ste len ľudia hlúpi.
To, že ste problém skryli, ešte neznamená, že sa nestal!
Dívam sa stále na hrob, zapaľujem ďalšiu cigaretu. Fascinuje ma to meno. Také nosím aj ja! Bude aj môj večný pomník vyzerať takto? (Samozrejme, nič nie je večné, ale ja si rád prestavujem, že je!) Kedy to bude? Nastane môj čas skoro, alebo prežijem tisíce šťastných rokov?
Iste, šťastných! Ofrknem si. Keby som mohol, tak aj odpľujem. A rovno k nohám môjho fotra. Ten všivák mal toľko drzosti dnes na pohrebe, že dokonca predstieral, že plače. Teatrálne si utieral kútiky očí papierovou vreckovkou, košeľu mal nechutne zapravenú v čiernych, teplákových nohaviciach a vyzeral, akoby práve prišiel z práce na stavbe. Vlasy so dokonca ani neučesal, iba si ich v takých chumáčoch zagéloval dozadu. Neznášam gél. Ľudia potom vyzerajú, akoby sa vykúpali v želatíne Sú taký slizký a neprirodzený.
On sa tam ukáže. Iba tak, akoby nemal vôbec nečistú dušu a výčitky. Asi nemá, môj foter nemá svedomie! Vravieť mi, že ja som ju dostal do hrobu! To trochu prehnal. Aj by som mu jednu vrazil, na tom hlúpom kare, keby mi práve nebolo do plaču.
Zabil som si matku, môžem aj fotra...
A dívam sa na hrob, slnko už zapadlo, je neskoro. Naozaj som ju zabil? Zlomil som jej tým srdce? Asi som nikdy nemal vyliezť zo svojho tesného a tmavého šatníka, kde som svoje tajomstvá strážil celé roky. Je tu kruté, ale je to tak. Ale naozaj môžem za to ja?
Nie, samozrejme, že nie. Nemôže za to nikto, bola chorá, veľmi chorá.
Zapaľujem si ďalšiu cigaretu. Pomaly sa na kvetoch našich milých príbuzných objavuje pekná zbierka špakov. Tak im treba. Zneuctili hrob mojej matky, to je najmenej, čo si zaslúžia!
Cítim, ako sa akýsi krásny prízrak o mňa obtrie. Zakláňam hlavu a on ma rozšafne pobozká na ústa. Prisadá si ku mne.
,,Hrozné tie kvetiny, čo?" spýtam sa ho duto.
Začudovane sa na mňa pozrie a potom sa rozosmeje.
,,Nesmej sa my, fakt! Toľko farieb sa vysmieva všetkým tým temným zákutiam cintorína."
,,Ty si blázon, vieš?" spýta sa ma nežne a natiahne ruku, aby mi rozcuchal vlasy. Uhnem pred jeho dotykom.
,,Tak no, neurážaj sa! Aj ty si bol vždy farebný, chceš zomrieť snáď v černote?"
Pozriem sa mu do očí. Tancujú v nich iskričky. Donúti ma to usmiať sa ,,Ale ja nechcem zomrieť!"
,,Isteže... ani ja. Mám v pláne byť doživotne tu. Zomriem iba v prípade, že by mi to nevyšlo!"
Usmievam sa. Občas mám chuť ho zabiť za to, že mi vždy zlepší náladu. Alebo proste pomilovať do bezvedomia. Hej, pomilovať, to by stačilo!
,,Ale ja nechcem kvety, keď zomriem!" oznámim smrteľne vážne a snažím sa ovládať kútiky úst, aby sa v jeho prítomnosti nezdvihli. Občas ho podozrievam, že má v nich zabudovaný nejaký mechanizmus, ktorý sa spúšťa v jeho prítomnosti.
,,Isteže, nie kvety, značím si to k zoznamu vecí, ktoré budem musieť zariadiť po tvojej smrti! Je to hneď za zabezpečiť dúhový pomník a ohňostroj!"
Teraz sa už smejem. On sa smeje so mnou. Je tak krásny, keď sa smeje! Načiahnem sa, uvoľním jednu krvavú ružu z kytice na hrobe a podám mu ju. Prekvapene na mňa pozrie. Viem, že nemá rád, keď znesväcujem hroby a nadávam na Boha. On v neho verí, na rozdiel odo mňa. Možno preto je jeho život tak úžasný a môj stojí za hovno.
Na moje prekvapenie nepovie nič, iba sa usmeje, zastrčí si ružu do náprsného vrecka košele a odopne si zlatú retiazku, ktorá sa mu už od nepamäti hompáľa na krku. Nedáva ju dole, nikdy! Je to jeho neoddeliteľná súčasť. Malá a nenápadná a predsa časť jeho samotného.
Prejde k hrobu a povesí zlatý krížik na kríž drevený. Prekryje tak jednu číslicu v dnešnom dátume. Nemám rád to číslo!
Prejde ku mne a znova ma pobozká. Hoci sme na cintoríne, bozkávame sa. Toto sa mu nezdá znesvätenie? Chcem sa ho na to opýtať, ale mám dôležitejšiu otázku: ,,Prečo si to urobil?"
,,Čo?"
,,Ten krížik!" prekvapene ukážem smerom, kde teraz visí.
,,Lebo..." mykne plecami. Rozpačito mlčím.
Niekto zakričí moje meno. Strhneme sa. On sa odsúva. Bože, ako neznášam, keď sa odo mňa vzďaľuje!
,,Kde si, ty nemožné decko?" Vidím prichádzať môjho fotra.
Napne ma. Bezdôvodne. Alebo na to mám dôvod?
Prekvapene zastane, keď ma vidí na kamennej lavičke s ním. Nervózne pristúpi. Vidím, ako sa mu v tvári objavuje tik.
,,Odchádzame!"
,,Ja nikam nejdem!" pokúsim sa o odpor. Ale viem, že je to chabé. Už ma nič nezachráni pred ním, mama tu nie je. A nemám kam inam ísť, iba domov.
,,Povedal som odchádzame!" zvýši hlas. Roztrasiem sa. Vždy sa v jeho prítomnosti trasiem.
,,Nie..." šepnem. Hlas ma nechce poslúchať. Cítim, ako sa ku mne on prisunie. Prekryje moju ruku svojou. Vidím fotrov vyjavený pohľad a zaťatú čeľusť.
,,Do auta! Nastúp! Okamžite!" Jeho vyjadrovanie sa obmedzuje iba na jednoduché vety.
,,Nechcem ísť domov! S tebou!"
,,OKAMŽITE NASTÚP!"
jeho hlas sa odráža od náhrobkov a jeho ozvena sa snáď ešte hlasnejšie vracia a znie mi v ušiach.
,,Nikam s vami nejde, povedal!"
Chytím ho pevnejšie za ruku. Nemôže sa hádať s mojím otcom, on za to nestojí. Skloním sa, pobozkám ho a vstanem. Vidím, ako otcom trhne, keď sa moje pery dotýkajú tých jeho. Keď k nemu prídem, chytí ma za rameno a nemilosrdne ťahá k autu.
Vocpe ma na sedadlo spolujazdca. Dívam sa, ako štartuje a prsty sa mu pri tom zlostne trepú. Nehovorí nič, iba škrípe zubami. Ešte raz sa obzriem, keď auto
zabáča od cintorínu smerom do našej dediny. V kovovej, ponurej bránke stojí on. Usmieva sa a jemne zdvihne ruku na pozdrav. Vrátim mu úsmev a pritisnem svoju dlaň bezmocne na okno auta. Tu sa asi niečo končí, cítim to!
,,Nedopackaj mi to sklo, včera som ho čistil! A seď rovno, zapáš sa, čo ak nás chytia policajti? Naozaj si tak nemožný..." začne môj foter, keď odbáčame a cintorín sa nám stráca z dohľadu. Nepočúvam ho, iba sa oduto posadím tvárou k prednému oknu a zložím ruky v bok. Nezapnem sa, to by bolo pod moju úroveň, dotýkať sa niečoho v jeho aute. Bože, keby sme sa tak vybúrali! O tomto sedadle sa vraví, ako o sedadle smrti. Zomriem konečne? Zachránite ma pred ním niekto? Hej, vy tam hore? Asi je vám to jedno, že? Aj tak vo vás neverím! Pretože ste stvorili kvety! Tie malé, nechutné, farebné veci, ktoré tak omamne voňajú.
A jeden presne taký kvet sa hompáľa na fotrovom zrkadle. Je papierový, taký ten osviežovač do vzduchu, ale aj tak je to kvet. A ako ten kvet neznášam! Tak ako fotra, tak ako jeho hlúpe reči a tak ako hrob mojej matky.
Ľudia, myslím to vážne! Nenoste kvety na cintoríny! Je to výsmech.
A k tomu, moja mama nikdy kvety rada nemala....
You can sit beside me when the world comes down,
if it doesn't mater then just turn around.
You be the queen and i'll be your clown,
You can sit beside me when the world comes down....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Balisur Balisur | Web | 20. srpna 2013 v 0:55 | Reagovat

je to moc pěkně napsané, klidně bys k tomu mohla napsat pokračování, kdybys měla zájem a něco zajímavého tě napadlo :) ráda si to přečtu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.