17. Nathanove Vianoce

25. srpna 2010 v 1:01 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Trochu Vianočná kapitola na schladenie tohto horúceho leta. Trochu Nathanovsko Erikovská kapitola... Užite si :)

17




V ten rok prišli Vianoce skoro. Erik netušil, ako do toho všetkého spadli. Flákal sa s Robom a Nathanom po obchodných centrách, ktoré boli už dva mesiace pred tým vyzdobené Vianočnou výzdobou, zháňali vhodné darčeky, baliace papiere, stužky a nechávali sa rozmaznávať medovinou na vianočných trhoch. Zdalo sa to ako rozprávka.
Deň pred Štedrým dňom napadol sneh. Erik sa prebudil úplne nečakane, do jeho izby prenikalo jasné, jagavé svetlo a na parapete sa skvela biela, jemná pokrývka.   Bol to jeho prvý sneh v Bratislave a hoci čoskoro zistil, že biely a tak krásne sypký dlho nevydrží, výfuky áut ho sfarbia na šedo a domovníci aj posledné zvyšky odstránia odpornou soľou, ktorá všetko premení na čľapkajúce blato a ničí topánky, aj tak mal neskutočnú radosť. Zima bola tu a on sa s Nathanom vyplížili z domu na blízke detské ihrisko, kde ostalo ešte trochu snehu, posadili sa na blízky múrik a pozorovali malé deti, ako sa snažili guľovať tým popraškom, ktorý sa pomaly menil na blato.
Bolo im spolu úžasne, skoro tak dobre, ako Dore s Dagom, ktorý sa ráno stretli, aby nakúpili posledné darčeky a potom sa posadili do tepla útulnej kaviarne na Obchodnej a zahnali zimu horúcou čokoládou a teplým objatím.
Iba Rob sedel doma a nervózne ťukal do počítača. Kúsal si pri tom spodnú peru a nemohol zabudnúť na správu, ktorú pred chvíľou dostal od Petra. Občas sa jeho oči zdvihli k malému anjelikovi, ktorého mama zavesila do jeho izby, vraj aby mal aspoň nejaké Vianoce v tej jeho temnej, červenej izbe. Rob ho hypnotizoval očami, nemohol sa zbaviť pocitu, že anjel ho stále sleduje.
Och, ako nenávidel Vianoce!
Pod jeho posteľou sa skrývalo práve šesť darčekov, jeden bez mena a bez venovania, ktorým si stále nebol istý. A čas plynul, zdalo sa to hodiny, kým konečne prišla odpoveď na jeho správu. Zadíval sa na obrazovku počítača a čítal. Jeho čelo sa s každým slovom viac mračilo, až sa zdalo, že čoskoro sa úplne pokrčí, ako kúsok nepotrebného baliaceho papiera s gýčovým vianočným motívom a všetci ho nepotrebného vyhodia do koša.
S hlavou plnou adrenalínu vypol počítač. Potreboval sa vyvetrať. Schytil čiapku a bundu a vybehol von. Prekvapene zistil, že nasnežilo. Vytočil Viky, ona milovala sneh!

~*~

Začalo to úplne nevinne. Sedeli s Erikom v nádhernej, zasneženej krajine, všade naokolo boli hory, okolo nich úplne ticho a slnko pomaly zapadalo, kresliac na sneh krvavé obrazce.
Zrazu zacítil na svojej dlani dotyk cudzej.
Otočil sa a spoznal karamelkové oči, ktoré sa naňho srdečne usmievali.
,,Mám ťa rád," šepol Erik zrazu a sklonil sa. Ich pery sa tak nečakane spojili.
Nathan si vychutnával ten bozk. Bol ako z rozprávky, tak sladký a krásny. Presne ako si ho pamätal prvý krát.
Bozkávali sa dlho, slnko skoro zapadlo. Zrazu mu Erik zatlačil na hruď a donútil ho tak oprieť sa o lavičku, na ktorej sedeli. Sám okolo neho prehodil nohy, aby bol obkročmo na ňom a jeho pery skĺzli na krk. Nathan prekvapene vzdychol. Cítil, ako sa ho zmocňuje vzrušenie a Erik pomaly sunul svoju ruku po jeho hrudi.
,,Kto... kto si?" prehovoril sťažka, pretože Erikove pery ho mučili. Ani nevedel, prečo to vraví.
,,Tvoja budúcnosť, tvoja súčasnosť..." šepkal mu Erik zvodne do ucha a potom sa znova vrátil k jeho perám. Vrhol sa na ne s takou vášňou, že Nathan mal na chvíľu pocit, že sa úplne prepadá doňho. Akoby splývali. Jedno telo, jedna duša.
A zrazu naozaj padol. Všetko sa tak rýchlo menilo. Belasá krajina šedla a stávala sa z nej nehostinná, škaredá miestnosť bez maľovky, s hrubými stenami bez okien.
Dopadol na zem. Tvrdo, akoby mu to malo zlámať všetky kosti. Pomaly sa postavil.
Stál v osamelej miestnosti.
Z tmy sa pomaly vynárala postava. Poznal ju, tým si bol istý.
,,Daddy?"
vyhŕkol zo seba úplne nečakane.
Duch Vianoc sa k nemu zniesol a jeho premkol nepríjemný pocit. V srdci mal chlad.
,,Kto si?" vydral zo seba sťažka.
,,Tvoja minulosť!" uškrnul sa duch a vztiahol po ňom ľadovú, vráskavú ruku. Nathanom prebehol mráz. Cúvol dozadu a z jeho hrdla sa vydral ohlušujúci výkrik: ,,NIE!!!"

Prekvapene sa napriamil zo spánku. Sedel na svojej posteli a po čele mu stekali stužky lepkavého potu. Sťažka dýchal, ešte teraz cítil nepríjemné mrazenie.
Otriasol sa. Už dlho sa mu nesnívala nočná mora. Lenže bol to iba sen, nie? Za oknami svitalo krásne ráno a z kuchyne sa k nemu po poschodí
niesla vôňa medovníkov. S úsmevom sa rozhliadol po izbe, ktorá bola až prehnane vyzdobená gýčovými anjelikmi, hviezdami, vianočnými guľami, zvončekmi, imelom a všetkým, čo k Vianociam podľa Nathana patrilo.
Natiahol sa po župan a prehodil si ho na spotené pyžamo. Pri posteli hneď stáli infantilné Mikulášske papučky, ktoré si natiahol na nohy a zbehol dole.
Mama sa obracala v kuchyni, jeho brat sedel za stolom a potajomky jej kradol z cesta.
,,Dobré ráno!" usmiala sa naňho blonďavá žena a nenápadne prstom ukázala na veľkú
čierno-modrú šálku, ktorá stála na kuchynskej linke. Nathan sa celý rozžiaril a natiahol sa po šálke.
Ďakoval bohu, že má takú matku, ktorá vie, ako má čaj najradšej!

Deň u Erika a Dory prebiehal trochu inak a už vôbec nie idylicky, ako na to boli obaja súrodenci zvyknutý. Mama v panike prebiehala hore-dolu, chystala večeru,
stále štrngala s hrncami a študovala recepty.
Erik s Dorou sa radšej utiahli do svojej izby a potichu sa rozprávali. Dora mu už dávno prezradila o sebe a Dagovi, hoci Erikovi sa to naozaj nepáčilo. Zdalo sa mu to ako podraz. Akoby ich zradila.
Často sa pre to hádali, no Dora dnes prirýchlo menila témy, keď prišla reč na Roba alebo Daga.
Nechcela sa predsa na Vianoce hádať.
Podvečer ich mama zavolala do kuchyne, aby jej aspoň pomohli upratať. Erik sa v rozpakoch zastavil pri jedálenskom stole a díval sa na prestreté príbory. V rozpakoch pozrel na miesto za vrchstolom a v panike zistil, že je tam tanier, príbor aj poháre. Na chvíľu sa zachvel. Napadlo ho iba, že otec sa vráti. Keď sa však lepšie prizrel, zistil, že prestretých miest je spolu šesť a nie tri. Chcel sa na to spýtať matky, keď sa ozval zvonček pri dverách.
Prekvapene sa rozbehol k dverám a prudko ich otvoril. Jeho predtucha ho nesklamala, díval sa do ľadových, strieborných očí a nevedel ako z nich vyplávať. Stáli tam, všetci. Nathan, jeho mama a malý Chuck.
,,Neverím!" vykĺzlo mu z úst niečo, čo pôvodne nechcel vysloviť. Nathanova mama sa naňho iba vľúdne usmiala a vstúpila dnu s krabicou, ktorá už z diaľky voňala čerstvými koláčmi. Za ňou nasledovali jej dvaja synovia. Chuck sa obzeral po ich skromne zariadenom byte a krčil nos. Samozrejme oproti ich mezonetu to nebolo nič. Nathan sa k nemu nenápadne priplichtil, schytil ho za ruku a ťahal za dvere Dorinej izby. Erik na jeho hru pristúpil, nechal sa vtiahnuť do prázdnej izby a vyobjímať do bezvedomia. Nathan ho dnes tisol na svoju hruď snáď ešte bláznivejšie a žiadostivejšie, ako iné dni. V jeho očiach svietili bláznivé iskričky šťastia.
Erik mu vtlačil nevinnú pusu na ústa a vykĺzol z izby. Sledoval, ako sa ich matky vítajú, uisťujú sa, že sa majú dobre a vymieňajú si poživeň. Konkrétne Nathanova mama podala jeho matke krabicu s koláčmi a tá jej zasa vtisla do rúk pohár so šampanským.
Potom sa s jeho mamou vítaj aj Nathan, bozkával ju na líca a objímal Doru. Erik by nikdy neveril, že sa v ňom zdvihne taká vlna žiarlivosti, keď to videl. Potom sa od Nathana už ani nepohol. Strážil ho ako najvzácnejšiu vianočnú ozdobu. Veď ňou aj bol. Dokonalý punc jedinečnosti, ktorý prišiel spečatiť tieto dni.

Večera prešla vo veselom rozhovore s nenápadnými dotykmi, ktoré nik nezbadal. Iba Dora sa občas sama pre seba usmiala, keď zbadala Nathanov a Erikov blažený úsmev. Tí dvaja pri sebe sedeli za stolom až nápadne blízko, kolenami sa dotýkali, akoby ten dotyk mal znamenať celý svet a občas sa nenápadne dotkli ruky toho druhého, alebo sa ich ramená okolo obtreli, až to zaiskrilo. No ich mami boli slepé, nič nevideli, nič nepočuli, rozplývali sa nad kulinárskym umením tej druhej a chválili všetko, čo im prišlo do cesty. Zdalo sa, že tie ženy si naozaj rozumeli. Obe mali zmysel pre kuchyňu a nadovšetko zbožňovali svoje deti.
A Vianoce! Tak ako Nathan, aj jeho matka zbožňovala Vianoce a prezdobila všetko, čo jej v tom období prišlo do ruky. Nie nadarmo sa živila ako dizajnérka a jej priestranstvá boli vždy do detailu premyslené a vyzdobené najkrajšími doplnkami. Zbožňovala kombináciu červeno-zelenej a strkala ju všade, kde sa našlo miesto.
Erikova mama by to pojala trocha jednoduchšie tieto Vianoce, keby do toho nezasiahla Daniela (nazývali sa už krstnými menami a vyzerali spolu ako najlepšie priateľky). Dovalila sa jedného dňa do jej bytu ako veľká voda, deti boli ešte v škole, a rozvešala Vianočné ozdoby všade, kde tie dve drobné ženy dočiahli. Dokonca aj zrkadlo v kúpeľni bolo orámované pompéznou Vianočnou reťazou na štýl americkým filmov o Santa Clausovi.
Nehovoriac o stromčeku. Tá... vec, čo stála v obývačke a ledva sa zmestila na určené miesto, proste nebol stromček, bol to obrovský stromisko, ktorý sa zohýbal pod ťarchou všetkých ozdôb. A práve k tomu stromčeku sa po večeri presunuli, aby preskúmali kopu darčekov, ktorá sa tam objavila dnes ráno. Všetky boli pestro zabalené v papieroch s vianočnými motívmi.
Začal sa ten každoročný kolotoč. Podávali si darčeky, rozbaľovali svoje balíčky a vymieňali si ďakovné úsmevy.
Erik rýchlo strhával nádherný strieborný papier z krabičky, ktorú mu mama podala. Odhalil tak niečo, čo naozaj nečakal. Rýchlo otvoril krabicu a dnu bolo naozaj to, čo očakával. Digitálny fotoaparát. Prekvapene zamrkal.
,,Ježiši Erik, kto ti daroval tak drahý darček?" vyhŕkla zrazu jeho mama. Erik na ňu prekvapene pozrel. Nebol od nej? Jeho pohľad kĺzal po prítomných a zastavil sa na Nathanovi.
Ten mu venoval iba jemný úsmev a sklopil oči.
Erik cítil, ako sa ho zmocňuje podivný pocit. Roztrasenými rukami položil krabičku s fotoaparátom a rýchlo sa ospravedlnil, že musí na wc.
Vybehol do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere. Cítil, ako ním lomcujú pocity.
Zmocňovalo sa ho teplo, šírilo sa do celého jeho tela. Šplechol si do tváre trochu vody, no ani to nepomohlo. Bol ako v tranze. Dlane ho pálili, túžil nimi niekoho hladiť, objímať.
Zaťal ich pevne v päsť a sklonil hlavu nad umývadlo. Čo sa to s ním dialo? Srdce mu tĺklo ako šialené, keby odtiaľ neodišiel, asi by to nezvládol. Bol naozaj blázon? Zbláznil sa z toho všetkého?
Prestával veriť, že sa to naozaj deje. Práve na Vianoce!
A on túži po Nathanovi...
Ozvalo sa klopanie na dvere a tie sa následne otvorili.
Dnu vkročil Nathan. Erik sa zadíval na zrkadlo a videl, že strieborné oči ho pozorujú.
,,Deje sa niečo?" spýtal sa starostlivo a jeho ruky ho objali zozadu. Pery sa nežne dotkli jeho zátylku. Cítil, ako ním prešlo príjemné mrazenie.
,,Nie," šepol tichučko a rýchlo sa otočil, aby sa mu mohol pozrieť do očí. Natiahol ruku a šikovne zamkol dvere. Nathan prekvapene zamrkal, no Erik ho umlčal bozkom. Pritlačil ho zúfalo o pračku a dobíjal jeho ústa. V tom bozku bolo čosi božsky nekonečného a úžasne nedočkavého. Erik cítil, ako sa jeho telo uvoľnilo. Potreboval to, potreboval ho pobozkať. Plienil tak drzo jeho pery, nechával sa tým teplom, tou temnotou, ktorú zo sebou bozk prinášal, unášať. Bolo to akoby mu niekto vypol mozog, mohol iba cítiť, nie rozmýšľať. Zrazu nič neplánoval a to bolo na tom úžasné. Strach zmizol, nezáležalo na ňom. Jediné, čoho sa obával, bolo, že ho Nathan pustí a jeho objatie sa stratí. Chcel iba cítiť jeho telo natisnuté na svojom.
Nathan vzrušene zavzdychal do jeho úst.
Erik sa pomaly odtiahol a s úsmevom sa naňho díval. Bolo čosi magicky nevinné v jeho očiach.
,,Čo tak zrazu?"
Pokrčil plecia. Nechcelo sa mu rozprávať. Nathanove ruky ho pevne objali a pritisli k sebe. Slová neboli potrebné. A práve dostal ten najkrajší Vianočný darček, aký si vôbec mohol želať! 
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Dora Dora | 25. srpna 2010 v 2:05 | Reagovat

Čakaj odo mňa poriadnééééééééééééééé objatie!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.