16. Cesta

1. srpna 2010 v 20:42 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Dora si cestu vybrala, no Dag a Rob nemali na výber. Občas naše cestičky predurčuje narodenie, občas si ich zvolíme samy. Ale vybrali sme si správne?

16


16. Cesta



Dora sa cítila nesvoja, keď sa jej oči ráno stretli s Robovými. Cítila, ako jej líca zaliala červeň. Chcela ísť za ním a niečo povedať, no vedela, že nesmie. Prišla by o kamaráta, to nemohla dopustiť. Jej srdce a rozum sa zmietali v búrke a chvíľami tie blesky v sebe nemohla udržať.
V polovici vyučovania jej zapípala esemeska. Roztrasenými rukami ju otvorila. Bola od neho.

Stretneme sa dnes, princezna?
16:00, na vianocnych trhoch -D

Odpísala jednoduché OK a zbytok školy presedela ako na ihlách. Chcela ho poslať kadeľahšie, no vedela, že keď sa mu zadíva do tých zvláštnych dvojfarebných očí, tak ju zlomí. A presne to sa stalo.
Stretli sa o štvrtej, on ju nežne objal a vtisol jej bozk na pery. Roztopila sa už v jeho náručí. Mal teplé dlane a pekný úsmev. Nechala sa ním ohriať v ten mrazivý, decembrový večer. Čoskoro mala skončiť škola, budú prázdniny. Chýba tak máličko, bude šťastná! A potom? Potom sa uvidí...
Dag jej vložil do rúk horúcu medovinu. On pevne zovrel svoje varené víno a ťahal ju z hlúčiku ľudí smerom k divadlu. Prešli Hviezdoslavovým námestím a dívali sa na množstvo párikov, túliacich sa k sebe na chladných lavičkách, aby sa zohriali. Boli tu vždy. V zime sedeli zamilovane na fontáne, nohy otočené k vode a detinsky sa fŕkali, v zime sa k sebe túlili na lavičke s horúcim nápojom v ruke a vychutnávali si pohodu blížiacich sa Vianoc. Zamilované páry. Dievčatá a chlapci. Chcela patriť k nim. Ale naozaj túžila, aby pri jej boku bol práve Dag? Trápili ju výčitky.
Dag ju nežne objal okolo pása a pobozkal do vlasoch. Na chvíľu ju to vrátilo z vlastnej mysle späť k nemu. Pritisla sa bližšie a nechala sa viesť k nábrežiu Dunaja.
Posadili sa na nízky múrik a sledovali vodu, ktorá sa lenivo valila tokom rieky. Na prvý pohľad bola studená. Dora zdvihla oči k sadu na druhej strane brehu a usmiala sa. Spomienky. Bol to ich park, kam tak radi zavítali. Dag sa na
ňu jemne usmial. Zošpúlila hravo pery a on sa zasmial. Potom ju pobozkal. Zmazal tak každú pochybnosť, ktorá sa v nej prebudila. Veď on patril k nej, ako o tom mohla pochybovať? Bol tak úžasný! Bol to proste jej Dag. Alebo...?
Dora si vybrala. Jej cesta sa pred ňu rozprestrela v momente, ako sa jej srdce rozbúchalo pre človeka, ktorý ju práve objímal.

***

Rob naštvane zhodil doma tašku a unavene sa zložil na posteľ.
Všetko bolo zle a blížili sa prázdniny. Jeho oči vyhľadali nástenku, na ktorej mal vyvesené svoje obrázky. Rád kreslil. Našiel Dagovu podobizeň.
Zlomene vzdychol a vstal. Zložil výkres z nástenky, preložil ho na polovicu a skryl pod vankúš. Dúfal, že tam ho až do konca prázdnin nenájde. Dag bol zabudnutá kapitola, potreboval sa pohnúť ďalej. Nikto by ho nezískal, bolo to beznádejné!
Zapol notebook položený na posteli a pripojil sa. Len čo klikol na svoj profil, vyskočila naňho hrôzostrašná správa.
BUZERANT!!!! Bolo napísané veľkými písmenami cez celú obrazovku a za tým nasledovala ešte séria urážok a nadávok. Tomas mal ešte tú drzosť dať si to do statusu!
Rob naštvane zmazal tú správu a k statusu sa nevyjadroval.
Jeho oči trochu prestrašene čítali všetky tie komentáre pod tým, než došiel k tomu Viktóriinmu. Veď aj jej sa to predsa týkalo.
Viky sa ho zastala, ako jediná.
Hrialo ho to pri srdci. Čítal si jej komentár znova a znova a po prvý krát oľutoval, že ho dievčatá nevzrušujú. Teraz by ju chcel mať pri sebe.
Zdvihol telefón a vytočil jej číslo.


Ak si Rob myslel, že to prehlásenie o jeho sexuálnej orientácii sa nebude rozoberať, tak sa hlboko zmýlil. Dokonca aj jeho triedna učiteľka, stará, strojená dáma, sa naňho dívala cez prsty. Všetci si šepkali, keď vošiel do miestnosti a ukazovali si naňho, keď si mysleli, že ich nevidí. Iba Viky sa ho držala ako kliešť a Erik sa s ním ako jediný rozprával. Možno ešte Miky, ale ten bol príliš naivný na to, aby to všetko chápal. Dokonca Dora sa mu vyhýbala. Vždy v jeho prítomnosti znervóznela a kamsi sa vytratila. Nerozumel tomu, želal si, aby sa to všetko skončilo. Až jedného dňa to prišlo, ozvalo sa posledné zvonenie a okovy, ktoré zvierali Robovu hruď povolili. Žiaci vyleteli z triedy ako riadená strela, nastavená na jediný cieľ- slobodu. Rob kráčal medzi poslednými a premýšľal. Hlavu mal sklonenú,
keď na zátylku pocítil teplú, nežnú ruku.
,,Si v pohode?" Erik sa nežne usmial a Rob cítil, ako sunie ruku v upokojujúcom geste.
,,Si príliš blízko vydedenca, vieš to?" Rob sa zazubil na kamaráta a hoci ho slovami odháňal, jeho oči priam kričali, ako je vďačný za túto spoločnosť.
,,Netrep!" zasmial sa ,,Bol si tu hviezda oveľa skôr, ako sa to všetko prevalilo, všetko sa znova urovná!"
Rob bol rád, za tie slová, aj keď im neveril. Unavene sa vyšvihol na parapetu školského okna a položil tašku s učebnicami vedľa seba. Erik nasledoval jeho príklad.
,,Nevyrovná," Rob pokrútil hlavou. V očiach mal odlesk dôb dávno minulých, akoby bol práve vo veľmi dôležitej spomienke ,,Občas... občas ľudia nedokážu už v človeku, ktorý prizná klamstvo, vidieť niekoho, kým bol predtým. Klamal som ich, oni mi to neodpustia. A tí, čo by aj odpustili, budú sa na mňa vždy dívať skrz prsty.
Občas mám pocit, že ľudia v homosexuálovi vidia iba to, s kým spáva a nie kým naozaj je!"
Erik zmĺkol a díval sa do zeme. Rozpačito kopal nohami ten kúsok nad zemou a pomaly naňho dopadala celá váha Robových slov. Homosexualita je nálepka. Je ťažké sa cez ňu preniesť. Stále je to označenie človeka ružovým trojuholníčkom, ako sa to robilo v koncentračných táboroch. Strašný, odporný hriech! Rob mu nastavil zrkadlo spoločnosti a Erik bol zaň hlboko vnútri vďačný, aj keď ho vystrašili tie slová.
,,Ale, na homosexuáloch je aj tak jedno hodné obdivu, jediná vec, na ktorú budem hrdý do konca života." Erik zacítil, ako Rob pevne zovrel jeho ruku vo svojej a preplietol ich prsty. To ho donútilo zdvihnúť hlavu. Uvidel široký, vrúcny úsmev.
,,Čo?"
Pýtal sa Erik prekvapene. Nechápal, čo tak rozžiarilo tvár jeho kamaráta.
,,Ich odvaha, predsa!"
Robov úsmev sa ešte roztiahol, ak to bolo vôbec možné a pevnejšie stisol jeho dlaň. Erik mu plachý úsmev opätoval. Odvaha, tú naozaj Rob mal. Občas bol viac odvážnejší, než rozumný. A mal šťastie, vždy ho mal. Erik z neho túto vlastnosť cítil a neskutočne ho priťahovala.
,,Už rozumieš? Musíš byť hrdý na to, kým si, Erik. Musíš sa tomu všetkému postaviť na odpor!" Rob akoby vravel priamo k jeho srdcu. Erik cítil, ako to chladné, ukryté srdiečko hlboko vo vnútri, preniklo za múry svojho dlhoročného väzenia a teraz zbesilo búšilo o hrudný kôš. Ako vtáča, ktoré chce vyletieť.
Uvedomil si, že ešte stále zviera Roba za ruku a ich tváre boli spiklenecky blízko, akoby si šepkali tie najväčšie tajomstvá.
,,Ďakujem," zamrmlal rozpačito a Rob sa naňho vrúcne usmial. Chcel sa už odtiahnuť, keď započul hurónsky chichot a vzápätí ostré slová: ,,No hen ich, buzeranti, vedel som, že aj ty si nenormálny, Erik!"
Tomasov hlas sa hrozivo odrazil od odlupujúcej sa maľovky starej školy. Erik sa rozpačito odtiahol a pustil Robovu ruku. Díval sa do čiernych očí plných zloby a videl, ako sa kútiky jeho pomaly dokonalých úst skrútili v zlomyseľnú grimasu.
,,Vypadni, ty idiot!" ozval sa Rob naštvane a zaťal päste.
,,Bábika si vyskakuje? A vie Viky, že za jej chrbtom tajne randíš so svojím úúúžasnunkým kamarátom Eričkom?"
V Erikovi sa zdvihla vlna zloby.
Zaťal zuby, až zaškrípali.
,,Spýtaj sa jej, možno ti aj povie, koľko krát sme spolu spali a koľko polôh vyskúšali. Poprípade ti vysvetlí, prečo tvoj obmedzený mozog nemôže pochopiť fakt, že Viky je kamarátka a kamaráti o sebe toho vedia veľa!"
Tomas vyzeral zmätený. Jeho oči tikali z jedného na druhého ,,Takže Viky v tejto nechutnosti ide s vami?"
Erik sa kruto zasmial, ako vladár nad svojím poddaným, ktorého práve ide hodiť levom. Videl Robov varovný pohľad, jeho strach v očiach a zmätok, prečo Erik vlastne toto všetko hovorí.
Erik ho objal okolo pliec a pritúlil k sebe. Vychutnával si znechutenú grimasu na Tomasovej tvári.
,,Fuj, teploškovia!" zasmial sa, aby skryl rozpaky.
,,Uhm..." Erik, akoby ho v tom ešte podporoval, nežne chytil Robovu tvár a otočil si ju k sebe. Rob intuitívne zavrel oči a o malú chvíľu na svojich perách pocítil cudzie. Erik ho bozkával pomaly a precízne, dával si pozor, aby bozk vyzeral dokonale.
,,Ste nechutný!" vyhlásil Tomas afektovane a rozbehol sa preč. Rob sa musel smiať nad jeho rozpakmi. Toto isto nečakal. Erik sa od neho prudko odtiahol: ,,Prepáč, musel som!"
,,To bolo hlúpe," poznamenal Rob naoko prísne, ale na perách mu pohrával dobre skrývaný šibalský úsmev.
,,Ale odvážne!" Erik teatrálne zoskočil z parapety okna a vystrel napriahnutú dlaň k Robovi ,,My lady..."
,,Thanks, sir!" Rob sa pevne chytil
ponúknutej ruky a skokom sa odrazil. Skončil na Erikovi, zavesený mu okolo krku.
,,A teraz čo, láska moja najväčšia?" vtipkoval Erik s úškrnom.
,,Žeby sme šli nakupovať?! Alebo na manikúru?! Alebo... hmm, čo ešte baby takého robia?" Rob sa škrabal na hlave, ako premýšľal.
,,Poďme radšej domov, ku nám, ak chceš! Pozývam ťa na čokoládu!"
Rob sa zasmial a pevne ho objal. Chvíľu tak stáli, Rob sa cítil omnoho lepšie. Bol vďačný za človeka, ako bol vysoký, no nenápadný Erik, s jemný, tajomným úsmevom a úprimnými očami. Naoko nenápadný chlapec sa v jeho očiach zmenil na nepoznanie. Čosi ich dnes spojilo. Možno za to mohol jeden nič neznamenajúci bozk, alebo skôr ich spoločný osud- cesta, ktorú zrazu museli prijať obaja bez výnimky takú, akú dostali od troch sudičiek do vienka už keď sa narodili.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dorka Dorka | Web | 4. srpna 2010 v 20:18 | Reagovat

Kokso, sťahujem si poviedky, aby som ich mohla čítať na vlastnom compe a náááhodou či nemáš aj ty... KOKSOOOOOO, ďakkujem, ďakujem, ďakujem! Áno, takto som reagovala, keď som to našla :D idem čítať :D

2 Karin Karin | 16. února 2017 v 17:16 | Reagovat

Parádní.********* :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.