Kráľova milenka

19. července 2010 v 18:34 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)

Ja už ani neviem, kde ma toto napadlo. Začalo to v Paríži, kde ma múza kopla dostatočne silno. Kedže som vtedy však nemala po ruke pero ani papier a nemala čas ( Versailes, kráľove komnaty... kde tam mám písať?), tak mi nápad vyfučal z hlavy. Dnes som si spomenula a sama neviem prečo som sa k nemu vrátila.

Ehm, ehm... VAROVANIE: 15+ ...ale pointu prezrádzať nebudem :)

Kráľova milenka


Madame sedela na stoličke a prečesávala si dlhé vlasy hrebeňom predtým, než by uľahla na lôžko. Dívala sa pri tom do zrkadla skúmajúc svoju dokonalú tvár, či náhodou nepríde do styku s nepeknou vyrážkou, či snáď (nedaj bože na nebesiach!) vráskou. Za pochmúrnou náladou Madame však dnes v noci neboli nedokonalosti jej čistej pleti a ani známky starnutia, hoci už nebola z najmladších. Trápil ju kráľ.
Jej komorná -staršia, no vrtká žena s prešedivelími vlasmi, vľúdnou tvárou a zhrbenou postavou- sa tej noci okolo nej krútila, aby ju snáď rozveselila, či už babskými povedačkami, alebo príhodami, no Madame sa aj tak neusmiala.
,,Vašej tvári nepristane smútok, drahá!" prehlásila komorná, keď stlala posteľ. Madame s povzdychom vstala od toaletného stolíka a prestala sa konečne babrať s vlasmi. ,,Čo mám robiť teda, keď nesmiem smútiť? Kráľ sa správa zvláštne chladne, jeho pohrdnutie ma ničí!"
,,Nezúfajte, ak má dajakú mladú, veď ona ho rýchlo prejde!"
,,Myslíš, že má milenku?" spýtala sa Madame prekvapene.
,,Či snáď to bude niečim iným, Madame? Kráľ by vám snáď prejavil priazeň, keby nemal novú fľandru..."
,,Si trúfalá!" prehlásila Madame arogantne, no poslušne sa položila na posteľ.
,,Ospravedlňujem sa!" Komorná sa hlboko uklonila, čím sa jej zhrbené telo ešte viac zdeformovalo ,,Ale môj starý rozum mi vraví, že to nemá iné vysvetlenie. Vy madame, ste však jeho obľúbenou, vás si pestuje ako tie jeho ruže v záhrade!"
,,Milenku? Ľudovít má milenku? Som snáď už príliš stará?" Madame to hovorila skôr sebe, ale stará komorná horlivo prikyvovala, no pri poslednej vete sa prudko zastavila a potriasla hlavou na druhú stranu ,,Vôbec nie madame, iba jeho srdce je večne detské a hračka ho snáď na chvíľu omrzela. Keď však zistí, že ste boli lepšia ako nová, on sa vráti!"
,,Nebuď drzá!" okríkla ju Madame Pompadoure prudko, no vzápätí jej tvár povädla ,,Musím to zistiť! Nemôže mať milenku, i tak sa už nevenuje kráľovnej. Jeho žena zúfa..."
,,A vy tiež!" dodala komorná. To sa však už Madame zdvíhala z lôžka a brala na seba karmínový župan.
,,Kam chcete ísť takto v noci, Madame?"
,,Za kráľom!" jej odpoveď zatrilkovala vzduchom, akoby to bola samozrejmosť a jej rýchli pružný krok sa nemohol vyrovnať komornej, ktorá by ju aj tak nezastavila. Madame sa rozbehla hradom ku kráľovým komnatám.

Ľudovít XV. ležal v zľahnutej perine chutiacej po sexe a díval sa na tmavú oblohu za oknom. Nad ich hlavami visel svietnik, kde však horeli iba osamotené dve sviečky a upierali tak dostatočné svetlo jeho očiam. Mohol sa spoliehať iba na svoj hmat, lunu a oči dostatočne privyknuté prítmiu, keď rukou pomaly vyhľadal telo druhej osoby. Prešiel po dlhých tvrdých drôtových vlasoch, ktoré si tak rád natáčal na prst. Pamätal si, že mali farbu medi. Jeho prsty našli milú tvár, tak prítulnú pre tieto sladké letné večery. Jasné nádherné rysi, výrazná brada a tie ústa! Ústa boli naozaj zázračné.
,,Ľudovít..." smiech sa rozoznel prítmím a kráľ sa usmial. Sklonil sa, aby pobozkal tie pery, chutiace po dôverne známej tekutine, keď sa dvere rozleteli.
Kráľ pobúrene zdvihol hlavu, kto si dovolil rušiť ho v tento večer. Letné večery patrili iba im dvom, snáď si nikto nemyslí, že to inak bude!
V dverách stála Madame de Pompadoure. Jej oči šokovane kĺzali po osobe v kráľovskej posteli. Na hlave sa jagala záplava medených zvlnených vlasov, ibaže na tvári, ktorá mala príliš nevyhovujúce rysi. Boli presne kreslené, snáď aristokratické, ibaže mužské. Na perách boli ešte stopy výrazného červeného rúžu, ktorý bol teraz celý rozotrený aj po tvári aj po mäsitých perách. Hruď bola iba polovične zahalená ženskou nočnou košeľou, no plochá a vypracovaná Nohy boli zmyselne prehodené jedna cez druhú, svalnaté a ochlpené. A pod košieľkou s čistého hodvábu, tak cudnou a čistou pošpinenou kráľovým potom a pachom, sa rysovala výrazne sa týčiaca erekcia. Madame de Pompadoure stála tvárou v tvár kráľovej milenke.
,,Jeanne?" oslovil ju kráľ pobúrene. ,,Čo tu robíte, drahá?"
,,Č-čo? ČO TU ROBÍŠ TY!" vykríkla v samotnom šoku a cúvla k dverám. Chlap v kráľovej posteli! Chlap prezlečený za ženu! Chlap ako kráľova milenka!
Kráľ vstal a zakryl sa aspoň županom, ako k nej kráčal. Mladík ležiaci stále nepohnute, ako pripravená pobehlica, nepovedal ani slovo, iba si ju prezeral.
,,Teraz ma počúvaj drahá, vrátiš sa do komnát a nikomu nepovieš ani slovo, rozumieš mi?" Ľudovít ju prudko chytil za zápästia. Jeanne-Antoinette vypískla šokom a bolesťou.
,,ROZUMELA SI MA?" precedil kráľ pomedzi zuby a stisol silnejšie. V očiach Madame Pompadoure sa objavili slzy a iba nemo prikývla. Kráľ spokojne pustil jej zápästia, zachytil však malú útlu bradičku a pritiahol si ju k drsnému hrubému bozku. Jeho nedokonale oholená tvár jej doškriabala citlivé líca. ,,Choď ráno sa porozprávame. A nerob žiadne hlúposti!" pohrozil jej a obrátil sa späť k svojej milenke.
Madame Pompadoure sa rozbehla preč. To bolo prvý krát, keď ju premkol strach z Kráľa.
Do komnát dobehla z plačom a hodila sa priamo do pripravených perín. Komorná stála vo dverách a na jej perách pohrával zlomyseľný úškrn. ,,Nevravela som?"
Madame Pompadoure zdvihla hlavu. Ach, keby tá stará hlupaňa vedela, kto je kráľova milenka!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.