11. Anjeli v búrke

19. července 2010 v 22:42 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Ďaľšia kapitola, čosi málo o Robovi a Dagovi. Tí dvaja majú vzťah, ktorý je veľmi ťažko pochopiteľný, pre mňa niečim výnimočný a nenapodobiteľný. Rob si myslí, že miluje a Dag... možno miluje, ale ešte o tom nevie. Trochu Daga pre Dorku a trochu mojej malej dušičky vloženej do Roba. Príjemné čítanie :)



11. Anjeli v búrke

Rob v ten deň proste nedokázal ísť domov. Flákal sa po meste a bezcieľne blúdil
uličkami. Vedel kam ho to ťahá, ale uvedomil si to až keď prešiel Starý Most a ocitol sa kúsok od sadu Janka Kráľa.
Prešiel až k Auparku a tam nasadol na autobus, ktorý ho odviezol
k tomu domu. Bol tam iba raz, dokonca si nebol ani istý, či je na správnom mieste, veľa vecí sa za ten rok zmenilo. On sa zmenil.
A predsa sa posadil na blízku hojdačku, zhupol sa, aby nemusel nohami už viac stáť na zemi a nechal sa uniesť okamihom, ktorý ho vystrelil do nebeských výšok. Sedel tu, na tejto hojdačke, ako predtým v januári, keď bolo všetko okolo zamrznuté a kovová konštrukcia sa lepila k prstom. Proste iba sedeli, díval sa na seba a bolo im fajn, chladný nočný vzduch predpovedal šialenstvo a jeho opitý chichot sa niesol
tichom vyľudnenej ulice. Bol to krásny večer, vlastne asi najskôr vtedy bola vtedy už hlboká noc, pretože ani jedno z okien nesvietilo a mráz sa kĺzal pod vrstvy oblečenia ako drzé ruky nezvaného. Lenže jemu to bolo v tej chvíli úplne jedno, jeho hrial Dagov úsmev, ako tu obaja sedeli, smiali sa a vtipkovali. Bola to tá noc, keď sa prvý krát spoznali, narazili na seba náhodou v clube a po ceste k nemu sa im ešte nechcelo ísť domov, aj v sklenenej fľaši ostalo trochu priehľadnej tekutiny. 
Mal to byť jednorazový sex, niečo, čo sa už nikdy neopakuje, jeho úsmev na jednu noc a potom proste pôjdu ďalej a nikdy sa už nestretnú.
Možno by sa to aj stalo, keby sa Rob vtedy tak strašne neopil, že nevládal ani prísť domov. Dag ho vzal k sebe a uložil do svojej postele, sám spal na sedačke a keď sa ráno zmätený chlapec zobudil, venoval mu úsmev a potom jeho tvár stvrdla a ostala k Robovi tvrdá až po tieto dni. Dag ho už viac nepustil k sebe a hoci chodil do toho clubu vždy, keď mohol (a skoro vždy tam stretol jeho a jeho priateľov), nikdy sa mu už nepodarilo dostať k nemu tak blízko. Stále viac sa do toho zamotával, strácal sa v jeho pohľadoch, v slovách, ktoré mu vravel, keďže raz to bolo sladké, vytúžené áno, ktoré sa menilo pravidelne na vytrvalé odmietanie a inokedy to bola zasa úplná ignorácia a Rob nechápal tú bolestivú hru, ktorú s ním ten chalan hral. Chcel by sa mu dostať do duše, do myslenia a hlavne do srdca, ale ako mu Cathy povedala, ono to možné nebolo, pretože Dag ešte nenašiel nikoho, koho by miloval. Bol to chalan ulice, ako počul od mnohých, vychovávaný skôr priateľmi, ako rodinou, priateľmi o ktorých prišiel, keď priznal kým je. A hoci teraz študoval a vytrvalo sa snažil, aby mu to vyšlo, stále sa nedokázal preniesť cez veľa vecí. A jeho zlomená, detská duša v ňom prebývala stále a lámala ho. Rob to vedel, on vždy cítil takéto veci. Od malička vedel odhadnúť ľudí okolo, dostal do vienka dar empatie, ktorú naplno využíval a vždy pomáhal. Nikdy však nedokázal urobiť seba šťastného, vždy v ceste stáli prekážky. Dnes mal pred sebou nezlomné Dagovo srdce, ktoré nechcelo k sebe nikoho pustiť. Nie viac, ako blízko mal Cat.
Rob sa smutne húpal, nohy občas škrkli o betón a mimovoľne sa zachvel, keď zacítil, že sa zozimilo.
Z oblohy sa pomaly spustil dážď.
Chcel by ísť domov, no čosi ho držalo na mieste. Postavil sa z hojdačky, lebo mu omŕzali prsty dotýkajúce sa chladného železa. Roztrasene sa schúlil pri konštrukcii, ktorá držala hojdačku, opierajúc sa o stĺp a pritiahol si bundu bližšie k telu. Nemal rád takéto počasie, keď sa zima zarezávala až do kostí. Príliš mu pripomínala cit, ktorý 
mrazil jeho srdce.
Dag ho ničil tak isto, ako zima naokolo ničila všetko krásne, čo na svete ešte ostalo.
Jesenné lístie sfarbené do Robových obľúbených farieb pod ťarchou ľadového dažďa opadávalo a on sa na tú krásu bezmocne díval, pod tmavou, zašednutou oblohou si predstavoval jeho oči, jedno zvláštne modré, druhé zelené,
v blesku sa mu vybavil Dagov víťazný šker, keď
opäť zbalil svoju obeť, ktorú si vyhliadol.
Na chvíľu sa mu zazdalo, že ho v hustom daždi aj zazrel, ako sa mihol popri autách zaparkovaných na chodníku kúsok od neho, v tom hustom daždi si tisol na prsia tašku s notebookom, aby nepremokla a bežal.
A zrazu sa zastavil, Rob tomu nemohol uveriť, jeho vidina sa naňho pozrela.
Bol to zlom, krátky okamih, keď blesk oslepil jeho oči a on ich bolestivo privrel. Cítil, ako mu
do nich vnikla dažďová voda, no prinútil sa ich opäť otvoriť. Pred ním však nik nestál, cesta bola prázdna, v tomto počasí by von nevyhnali ani psa. Naozaj sa mu to iba zdalo.
,,Čo tu robíš?" zaznelo tesne pri ňom a strachom ho až striaslo. Pozrel sa hneď vedľa seba, jeho čokoládové oči sa stretli s tými dvoma gombičkami, jedným modrým a druhým zeleným, ktoré ho prišpendlili na miesto.
,,Čo tu robíš?!" zopakoval Dag naliehavejšie a na tvári možno čosi ako výčitku. Oči chladné, bez citu, ako okolitý dážď.
,,Bol som tu, blízko a... vlastne... ja.." Rob odvrátil pohľad, pretože jeho oči ho znervózňovali.
,,Iste," precedil Dag pomedzi zuby a v jeho hlase bola horkosť ,,No poď!"
,,Čo?" Rob sa naňho dezorientovane pozrel, keď ho ťahal k starému, nezateplenému paneláku.
,,Myslíš, že mienim moknúť vonku? Zdrbem ťa až doma!" prehlásil smrteľne vážne a tváril sa, že nepočuje, ako zbesilo Robovi bije srdce a ako sa mu zvýšil tep.
Rob tomu nemohol uveriť, že opäť vstúpi do toho bytu. Vyšli na druhé poschodie, kde Rob rýchlo jednou rukou otvoril dvere, pričom ho stále druhou bolestivo zvieral za zápästie, nohou ich vykopol a nechal tašku skĺznuť s pleca na podlahu. Pustil ho až keď vstúpili dnu, zhodil bundu iba tak na linoleum na podlahe, 
topánky odkopol do kúta a pokynul mu, aby sa tiež vyzul a nasledoval ho do izby. Rozrazil dvere do svojej izby v trojizbovom byte a odhalil Robovi opäť pohľad na provizórnu posteľ vyrobenú iba z matraca na zemi a operadla z kresla zakliesneného na konci, kde Rob pokladal hlavu. Zdalo sa, že sa celá konštrukcia čoskoro zrúti.
,,Posaď sa!" doslova mu to prikázala a ukázal na matrac na zemi. Rob si roztrasene sadol, aj keď bol celý mokrý. Videl, ako Dag zo seba zvliekol sveter a hodil ho na radiátor, ostávajúc iba v tesnom čiernom tričku.
,,O čo ti išlo, povieš mi?" Otočil sa naňho konečne, odkopol stoličku a posadil sa na stôl presne oproti nemu. Rachot labilnej stoličky, ktorá padla na podlahu Roba znepokojil.
,,Netuším," zašepkal a uhol pohľadom.
,,Sleduješ ma?"
,,Zbláznil si sa?"
Obaja sa na seba pozreli v tej istej sekunde, Rob mal zrazu v očiach bojovnosť: ,,A prečo by som to robil?! Proste som bol tu, Bratislava je malá!"
,,Áno a mokol pod mojím bytom iba tak, schúlený a urevaný, malý buzerant!"
,,Prestaň, strápňuješ sám seba!"
Dag naštvane zoskočil zo stola, až sa Rob na malú chvíľu preľakol. Prešiel priamo k nemu, stál nad ním ako boh a Rob sa schúlil do klbka a roztriasol sa. Možno strachom, možno zimou.
,,Tak ma dobre počúvaj, tolerujem, že za mnou doliezaš ako pes, že chodíš do môjho klubu, mám ťa stále za zadkom, dokonca aj to, že sa rozprávaš s mojimi priateľmi, ale neznesiem, keď ma niekto uráža. Takže my láskavo vysvetli o čo ti ide, lebo naozaj nerozumiem!"
,,O čo mi ide?" Nervózne žmolil svoj premočený sveter : ,,Čo ak sa ti to bojím povedať?"
Dag si rezignovane sadol vedľa neho: ,,Veď hovor, ja nekúšem..."
Rob sa uškrnul a pohodil hlavou, aby odhrnul mokré vlasy z tváre. Dag sa zrazu natiahol a postrapatil mu ich ako vždy, keď ho chcel naštvať. Rob sa však dnes iba spokojne usmial a konečne sa odhodlal naňho pozrieť bez hanby: ,,Nekúšeš?"
,,Podľa toho, komu sa to ako páči," uškrnul sa naňho pobavene.
Rob sa rozosmial trochu rozpačito, keď si uvedomil o čom sa s ním rozpráva sediac na jeho "posteli", alebo čo to chcelo byť. Cítil, ako jeho srdce vynechalo úder a opäť sa rozbehlo naplno. Teraz, alebo nikdy- blyslo mu hlavou a zhlboka sa nadýchol, než sa odhodlane nahol a pritlačil svoje pery násilne o tie jeho.
Dag prekvapene primrzol na miesto a Robov neodbytný jazyk, ktorý sa mu dobíjal do úst ho donútil zavrieť viečka a vychutnať si to. Otvoril ústa a nechal ho vášnivo ho bozkávať. Chytil ho za ramená, ktoré sa k nemu naťahovali, aby ho objali okolo pása a tesne sa primkol k tomu mokrému čomusi, čo sa k nemu túlilo ako mača.
Zatlačil ho na posteľ a rukou nebojácne zašiel pod jeho tričko. Bol celý studený a po dotyku teplej ruky blažene vzdychol
do jeho úst. Dag sa nad neho hravo prekotúlil a obkročmo dosadol na jeho panvu. Ucítil vzdych, ktorý uväznil vo svojich ústach, cítil, ako ho to vzrušuje, ako tvrdne a poddáva sa mu stále viac. Drsne prirazil proti jeho zdvíhajúcemu sa prirodzeniu a vtom...
Izbou sa rozoznel psí štekot. Dag sa od neho odtiahol akoby sa popálil a posadil sa vedľa neho na posteli. V zámku zašramotil kľúč a ozval sa chlapčenský hovor.
,,Pst, to sú moji spolubývajúci," šepol mu a vstal z postele, mieriac k dverám, asi ich pozdraviť. Keď sa po chvíli vrátil do izby, nebol
zrovna dobre naladený, už sa neusmieval, iba krútil hlavou a psíkovi, malej čivave, ktorá sa mu túlila pri nohách, položil misku s vodou.
,,Stalo sa niečo?"
,,Poď, ideš domov!"
,,Čo?" Rob prekvapene vyskočil: ,,Ale..."
,,Prestaň, proste... nič nehovor, poď!"
,,Čo sa stalo?" spýtal sa vystrašene a veľmi rýchlo vytrielil k nemu. Chcel natiahnuť ruku k jeho tvári, ale Dag mu ju pevne chytil a bolestivo odsotil.
,,Prestaň, proste sa nepýtaj, poď..."
,,Kto prišiel?"
Dag prevrátil očami a podal mu bundu, ktorá bola padnutá na zemi: ,,Moji spolubývajúci a... nie sú zrovna v dobrej nálade!"
,,A?" Rob prekvapene zamrkal.
,,Kašli na to, hodím ťa na autobus!"
Videl, ako vzal zo skrine dáždnik, na chodbe sa ešte obul a premočenú bundu si opäť obliekol, zapínajúc ju až ku krku, aby mohli ísť do toho dažďa. Bolo to zvláštne, Rob sa nechával iba tak unášať, stále mu poriadne nedochádzalo čo sa vlastne deje, vedel iba, že sa
práve bozkával s Dagom na posteli a keby neprišli jeho spolubývajúci, tak netušil čo by sa ešte stalo.
Kráčal pri ňom svorne, ako pes a cítil, ako sa čosi v ňom pohlo a vháňalo mu slzy do očí. Sám netušil, prečo sa cíti tak pod psa, iba cítil, ako ho začína striasať a je mu zima. Šúchal si rukami ramená , kým Dag študoval rozpis autobusov. Počul, ako zlostne zaklial a prekvapene sa naňho otočil.
,,Za 15 minút," odpovedal na jeho spýtavý pohľad a sklonil dáždnik, keďže už stáli pod strieškou.
,,Hmm..." Roba mimovoľne striaslo. Zachytil Dagov váhavý pohľad.
,,Je ti zima? Poď sem!" Privinul si ho bližšie k telu a pevne ho objal. Hoci bola jeho bunda mokrá a studená, jemu bolo zrazu príjemne. Ponoril sa do predstáv a spomienok, nechal sa hladiť po chrbte a privrel oči. Cítil, že mu čelo horí a tento výlet nebol zrovna najlepší nápad, no stálo mu to za to. Mohol byť pár sekúnd s niekým, u koho si myslel, že nemá šancu. Lenže Dag ho teraz ochraniteľsky držal a on cítil jeho súcit a lásku, porozumenie a aj zmätenosť, že čo sa to s ním deje.
,,Rob, nemal by si toto robiť," šepol po chvíli.
,,Čo myslíš?" prekvapene k nemu zdvihol oči.
,,Ja nie som chlap pre teba, ver mi. Nájdi si niekoho menej komplikovaného! Vieš, ty si... si vlastne celkom milý, možno trochu otravný chalan, ale si dobrý a neskazený a ja nechcem, aby si trpel. Nestojí to za to, láska nikdy nestojí za bolesť!"
,,Dag, netrep!" uškrnul sa naňho pobavene.
,,Myslím to smrteľne vážne!"
Obaja prekvapene stíchli, Dag ho stále ešte držal, no už sa to nezdalo tak úprimné ako pred chvíľou.
,,Snažíš sa ma iba od seba odohnať?" spýtal sa Rob naštvane.
,,Nie," odpovedal mu nie moc presvedčivo.
,,Dobre, lebo by ti to aj tak nepomohlo. Ja tu vždy budem, keď ťa napadne vziať ma konečne na milosť. Vieš, ja ťa milujem!"
,,Nehovor to!" zahriakol ho
prísne ,,Ja nie som chalan, do ktorého sa niekto zamiluje!"
,,Povieš mi, čo sa deje?" spýtal sa naštvane ,,Vysvetli mi to a ja uznám, že máš právo ma odháňať!"
,,Proste nie som schopný dať ti to, čo očakávaš! Ja proste nerandím s niekým, nie som na vzťahy. Milujem iba na jednu noc a ty odomňa nemôžeš viac chcieť!"
Rob sa naštvane odtiahol: ,,Ale ja nič nechcem! Iba aby si ma neignoroval. Prosím, iba ma pusti k sebe a ja ťa to naučím!"
Dag sa zasmial nad jeho naivnosťou. Už z diaľky zahliadol autobus, tak si ho prudko pritiahol a dravo ho pobozkal na pery.
Rob sa omámene zatackal, nechal sa pohladiť po líci a otočil sa na autobus.
Keď nasadol videl, ako mu Dag ešte zakýval a otočil sa na odchod. Autobus sa rozbehol, Robove oči sa zaliali slzami. A to bol koniec a nový začiatok. Chvíľa, keď sa Dag ešte zastavil v svojej bráne a díval sa za červeným, bratislavským autobusom, ako mizne za zákrutou a jeho nohy sa roztriasli, keď si spomenul na tú lásku, ktorou ho ten malý diabol so žiarivými, pekelnými vlasmi zalial. A napriek tomu, že vyzeral ako malý čert a keď sa rozohnil, mal v očiach samotné, čierne zlo, tak bol ako jeho anjel strážny.
Bdel nad ním a jeho láska mu dodávala to niečo hlboké, čo ho nútilo žiť. Možno by to niekto nazval zmysel života, on v tom videl iba dôvod, prečo sa druhé ráno usmiať na seba do zrkadla a myslieť naňho, keď nemal čo robiť na prednáške. A dôvod, prečo ďalej hrať tú nezmyslenú hru na nedostupného a bláznivého Daga.
 


Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.