Červenec 2010

Do tretice všetko dobré...

20. července 2010 v 1:21 | Lilly Evenová |  O blogu
Môj tretí blog. Tretie miestečko na ktorom si živorím so svojimi dielami. Vraví sa, že do tretice všetko dobré! Je to tretí rok, čo píšem... vlastne štvrtý, tretí iba fanfiction. Tretí blog... na tom predošlom som vydržala skoro celé tie tri roky.
Ťažko sa mi s ním lúči, ale už som mala vo veciach neporiadok. Občas treba zmeniť prostredie :) A tak som tu, zvedavá ako to všetko dopadne. Koľko tu vydržím, aká bude návštevnosť. Od dňa 12.4. 2008 po dnešok sa nazbieralo na minulom blogu cez 100 000 návštev. Presnejšie k tejto hodine je to 112 450. Prekonáme to tu? Počítadlo je nastavené od dnešného dňa, odpočítavanie sa môže začať!
Spoločnými silami to dokážeme.
Ja so svojimi poviedkami, vy s vašimi komentármi a podporou. Pevne dúfam, že sa dočkám priaznivej odozvy a vašich komentárov, ktoré ma tak inšpirujú. 
Tak vás vítam v mojom novom domove.
Cíťte sa tu ako doma. Pevne verím, že sa vám tu páči a zvyknete si. Ja už som si zvykla :)


15. Úspešné chyby

19. července 2010 v 22:45 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Dag robí svoje úspešné chyby a čím ďalej, tým viac sa od Roba vzďaľuje. Dora je obeťou, Erik je stále rovnako zmätený, možno ešte viac, ako na začiatku a Nathan je príliš veľký na to, aby sa staral do detských sporov. Alebo...?

Špeciálne pre Dorku... 



15. Úspešné chyby

Klub praskal vo švíkoch, Nathan predieral cestu davom a Erik veselo cupkal za ním. Kútiky úst mal tak zvláštne vytočené. Niečo prisľubovali, odkazovali.
Rob sa iba mechanicky predieral za nimi. Viky ísť odmietla, aj keď to bol vlastne jej nápad. Bola v posledné dni zvláštna. A mala smutné oči. Rob netušil čo sa jej stalo, ale bola nešťastná.
Erik to vedel. Jedno mu to nebolo, ale mal teraz pri sebe Nathana. Venoval sa iba jemu, aj keď všetko držal stále v rovine, keď ho k sebe nepripustil bližšie, ako na pár centimetrov. Boli iba kamaráti, no nie? Napriek tomu sa však vznášal do nebeských výšok. Doma bola pohoda, v škole tiež žiadny veľký tajfún ako Rob očakával. Idyla.
Dora ich rozšafne predbehla, keď zbadala za barom Caty a Kiaru. Letela sa s nimi zvítať. Vyššej, ryšavej žene vtisla na pery detský bozk a Kiaru pevne objala.
Rob nad tým pozdvihol obočie. Jeho pohľad zablúdil inak. Do stredu parketu, kde stál mladý boh s úžasným telom, v bielom tielku s veselou farebnou potlačou, v kapsáčových nohaviciach, ktoré boli na zadku tesnejšie, ako väčšinou nohavice bývajú. S miliónom náramkov na ruke a vlasmi vyčesanými hore. A s očami inej farby, ktoré sa k nemu otočili okamžite, akoby boli priťahované magnetickou silou. Rob sa chcel otočiť, stratiť v dave, prepadnúť sa pod zem, alebo hocičo, čo by ich od seba oddelilo. Neoddelilo. Dag stál v strede parketu, okolo neho sa krútili dvaja chlapi, no jeho oči stále pozorne viseli na ňom. Cítil, ako mu do líc stúpla červeň.
Netušili koľko tam tak stáli, no pesnička sa zmenila. Rob rýchlo otočil pohľad. Pri bare si objednal vodku a rýchlo ju do seba kopol. Cítil upokojujúce teplo, ktoré sa mu rozlialo telom.
A horúce dlane sa dotkli jeho ramien.
Motýli bozk ho pošteklil na krku.
V očiach ho zaštípali slzy.
,,Prečo nezdvíhaš?" spýtal sa nežný hlas. Zacítil mentolový dych a vôňu jeho Lacoste voňavky. Občas by ho zaujímalo kde na to zobral peniaze.
,,Prečo mi voláš?" spýtal sa krotko a nechal ruku, aby skĺzla na jeho bok.
,,Lebo? Chcem?" Dag ho šikovne otočil k sebe. Ich tváre od seba boli iba kúsok. Rob musel škúliť, aby sa mu mohol pozerať do očí.
,,Aj ja ti nedvíham, lebo chcem!" Rob prešiel do útoku. Do chabého útoku.
,,Predtým si nechcel..."
,,Čo som nechcel?" Rob sa zamotal v tejto slovnej hre.
,,Nedvíhať mi si nechcel . Volal si mi sám, pamätáš?"
,,Stav núdze! Aneb zúfalé situácie si žiadajú zúfalé riešenia!" Prevrátil oči, no v takej tesnej blízkosti to nevyniklo ako by chcel.
Dag sa uškrnul a pokúsil sa ho pobozkať. Rob cúvol, že narazil chrbtom do baru a nemotorne ho rukou odsotil. Dag ustúpil a prekvapene zdvihol obočie.
,,Choď do prdele, Denis!" zavrčal naňho výhražne. Dag zamrzol. Jeho oči naňho naňho výstražne zasvietili ,,Čo?"
,,Počul si! Choď do prdele!"
,,Odkiaľ vieš moje meno?" zasyčal zlostne. Robove ústa sa roztiahli do nechutného úsmevu a oči mu mimovoľne preskočili ku Kiare a Caty. Videl, ako Dag zlostne očervenel. Chvíľu váhal, urobil krok k nemu, no potom sa otočil a naštvane odkráčal. Túto partiu vyhral. Rob sa spokojne usmial. No v jeho vnútri bolo zrazu prázdno. Akoby mu niekto vytrhol srdce, pľúca, mozog a všetky orgány, ktoré potreboval. Nemohol sa zrazu nadýchnuť a hrudný kôš sa zdal prázdny.
Bolo mu zo seba nanič.

Dag naštvanie mieril k dvom ženám, ktoré sa na čomsi perfektne bavili ešte s jednou mladšou dievčinou. Už ju videl, bola tu s Robom.
,,Cat?" zrúkol naštvane už cez polovicu baru a hnal sa k nej ako o závod.
,,Áno, krpec?" ryšavka naňho mrkla.
,,Ty si vyklopila Robertovi moje meno?!"
Cat úsmev s pier zmizol. Dag si všimol prekvapeného výrazu mladšieho dievčaťa. Bola pekná. Mala dlhé, hnedé vlasy, ktoré sa v diskotékovom svetle leskli a bledšie, mäkké oči. Farbu v tom prítmí rozoznať nevedel. Vedel však, že ju už videl. Niekde s Robom. Alebo pri Robovi. Vtedy pred školou. Držala sa pri ňom. Jeho oči padli na jej pery. Mala ich obtiahnuté tmavým bordovým rúžom, vyzerali zvodne.
Cat jeho hodnotenie malej Dory pozorovala napoly pobavene. Úsmev jej z tváre neskĺzol ani keď Dag prisadol k nim. Akoby sa nechumelilo. Na svoj prvotný plán vynadať jej úplne zabudol.
,,Tak mi si ideme zatancovať!" prehlásila zrazu a natiahla ruku ku Kiare. Dievčina sa nechala vytiahnuť na parket.
Dag si objednal pitie. Sladký miešaný nápoj. Jeho oči lietali po dievčati pred ním. Ani si nevšimol, že tie dve utiekli. Mala na sebe čierne obtiahnuté tričko, na krku pentragramový náhrdelník a na rukách čierne cinkajúce náramky. Krásne stehná boli iba decentne zakryté prebytočným kusom čiernej, krátkej sukne a ladnosť jej nartov podčiarkovali topánky, vysoké ihličky, ktoré jej iba remienkami obkolesovali kotník. To všetko si Dag stihol všimnúť, keď tak zvláštne vyrovnaná, s nohami nastavenými k vrhaniu sa k nim, sedela otočená k parketu, noha prehodená cez druhú a ruky spôsobne zložené do lona.
,,Čo na mňa tak čumíš?" ozvala po po chvíli a uškrnula sa. Chvíľu si ho prehliadala. Jej na celotelovú prehliadku viditeľne stačilo iba pár sekúnd: ,,A nie si ty Dag?"
,,Poznáme sa?" spýtal sa s úsmevom a kývol na čašníka ,,Čo piješ?"
,,Margaritu," usmiala sa sladko, keď videla ako jej objednáva pitie.
,,Dva krát," Dag sa na mladého barmana milo usmial.
,,Nepoznáme," začala Dora bez váhania: ,,iba ja ťa poznám!"
,,Odkiaľ nám bolo cťou? Lebo tak krásnu dámu by som si istotne všimol!"
,,A nie si náhodou gay, keď si v tomto podniku?" spýtala sa pobavene a odvážne zároveň. Dag musel uznať, že to bolo trochu drzé. Vyzerala mlado, nemala si ešte tak dovolovať!
,,Nie, som bisexuál!"
,,Aha, takže ďalší chlap, ktorý nevie čo chce!" predniesla pragmaticky a otočila sa k baru, aby sa pustila do svojho drinku. Jej nohy skĺzli k sebe a zasunuli sa pod bar. Zakryla tak Dagovi na to, čo najviac obdivoval.
,,A to ako myslíš?" spýtal sa so záujmom a zmočil pery v nápoji.
,,No väčšina chlapov dlho nevie čo chce. Ty asi dvojnásobne, keďže si bisexuál. Takže môžeš podvádzať s oboma pohlaviami, čo je to najhoršie!"
,,Ale ja viem čo chcem," usmial sa Dag a sklonil hlavu na bok, ako si ju okato prehliadal ,,Iba sa mi proste páčia obe pohlavia, moja láska nie je viazaná iba mužom alebo iba ku ženám. Na každom z nich vidíš niečo krásne.
,,Alebo si iba nechávaš otvorené možnosti, než sa rozhodneš!" zasmiala sa ,,Existuje štúdia, podľa ktorej sa každý rodí ako bisexuál. U väčšini sa to časom upraví a nájdu pohlavie ku ktorému inklinujú. Tí ostatný, bohužiaľ, ostanú navždy mimo!"
,,Som podľa teba mimo?" spýtal sa trocha dotknuto.
,,Nie, iba ešte nevieš čo chceš. Si asi na to mladý!" Dora sa sladko uškrnula.
,,No a ty si čo? Koľko máš rokov?"
,,Dievčatá dospievajú skôr ako chalani," odbila ho vecne a zdvihla k nemu vysmiate oči. Mala ich karamelkové, Dag už to videl.
,,Si lesba, že takto o mne vravíš?"
,,Nie, ja som hetero," usmiala sa ,,Aj keď sa netajím tým, že by som to so ženou skúsila. Najlepšie so staršou, ktorá by ma zaučila," do líc jej vystúpila červeň.
Dag sa obzrel za Caty a sám pre seba sa usmial. Vedel ako to dopadne. Ale na to, že sa nepoznali
bola nejaká urozprávaná!
,, Asi si myslíš, že som drzá a moc kecám, ale to ja furt filozofujem, keď sa niečoho napijem," opäť si upila ,,No a keď toho vypijem už viac, tak robím nepekné veci!"
,,Aké veci napríklad?" spýtal sa vecne a objednal ešte dva poháriky tvrdého.
,,Pekné veci pre iných, len ja na ne nerada spomínam," trochu priopito sa zasmiala. Dag jej posunul pohárik, kopla ho do seba bez rozmyslu.
,,A prezradíš mi ešte svoje ctené meno?" spýtal sa s úsmevom.
,,A nepôjdeme najprv radšej von?" odpovedala mu otázkou. Dag pokrčil plecia a kývol hlavou k východu. Tmavá, nočná ulica bola chladná, vonku možno aj mrzlo a Dora nadávajúc si vykračovala po uličke iba v sandálikoch na opätku a krátkej sukni.
,,A nie je ti zima?"
,,V pohode!" prehlásila s úsmevom a siahla po krabičke cigariet, ktoré mala systematicky strčené v maličkom vrecku sukničky.
,,Oheň?" spýtal sa Dag galantne a šikovne vytiahol z vrecka zapaľovač. Pridržal ho Dore pod cigaretou a pobavene ju sledoval, ako si potiahla.
,,To sme nemohli ostať fajčiť dnu?"
,,Tam nie je žiadne súkromie!" mávla nad tým rukou a koketne pretočila cigaretu v prstoch. Dag ju pobavene sledoval: ,,Povieš mi už tú tajnosť tvojho mena?"
,,Dora," uškrnula sa ,,Nezamýšľaj sa nad tým, je to hrozné!"
,,V pohode, znie to moderne," uškrnul sa
Dora pokrčila plecia a oprela sa chrbtom o ľadovú stenu domu. Dag ju trošku opatrne chytil za zápästie a pritiahol späť k sebe ,,Prechladneš!"
varoval ju.
,,Tak s tým niečo rob, ty si chlap!" zasmiala sa a vyfúkla dym. Dag obkrútil ruky okolo jej ramien a hoci bol tiež iba v krátkom tričku, akosi mu to neprekážalo. Cítil tvary ženského tela pritisnuté na to jeho, jej dych, tlčúce srdce, ako sa triasla zimou a ako vyfukovala zvodne dym do ovzdušia. Ešte chvíľu ju nechal triasť sa v jeho náručí. Dora akurát odhodila ohorok a vyfúkla posledný dym. Potom jej pery zachvátilo niečo iné. Dagove pery!
Chcela s tým bojovať, vymaniť sa mu. Myslela na Roba, na jeho smutné oči keď o ňom hovoril, na Erika, ako by jej vynadal. No myseľ mala ochromenú alkoholom. Podala sa. Nechala sa bozkávať. Dag ju živočíšne pritlačil o stenu, pred ktorou ju tak gavaliersky predtým chcel chrániť a tesne sa na ňu pritisol. Cítil jej teplo na svojom. Prsia sa jej zdvíhali v čoraz nepravidelnejších rytmoch. Jeho ruky sa rozbehli po jej krivkách, bokoch, stehnách. A ona stála ako solný stĺp, neschopná pohybu, odporu. Tak dlho necítila žiadneho chlapa pri sebe, na sebe, v sebe. Odkedy sem prišli. Odkedy sa rozišla so svojím
bývalím.
Dag ju prakticky ubozkával, až ostala úplne bez dychu. Potom jej vyhrnul tričko. Bolo síce zima, ale ani jeden z nich, potužený alkoholom tú zimu necítili. Bozkával ju na brucho, na boky, na hruď, perami prešiel na prsia a trochu jej uvoľnil podprsenku. Počul ako vzdychla. Prstom prešiel po bradavke.
Zbesilo vydýchla. Jej dych sa ľadovom vzduchu zrazil. Cítil chlad na celom svojom tele.
Jemne Daga odsotila. Videla, ako sa mu živočíšne leskne v očiach. Upravila si ramienko na podprsenke a stiahla si tričko späť na pupok.
,,Mám tu auto," navrhol dag drzo. Chvíľu sa mu skúmavo zadívala do očí. Potom prikývla.
Skočili si ešte dnu pre kabáty. Dora sa neunúvala nechať bratovi odkaz kam zmizla. Náhlili sa k autu. Dag naštartoval a zapol kúrenie.
Dora cítila, ako sa jej zamrznuté nohy zrazu rozhýbali.
Išli kúsok po moste a potom zahli na najbližšie tmavé miesto na ulici. Dag odstavil auto, Dora si zbesilo vyzliekla tričko. Vedela čo sa bude diať.
Dag si rozopol nohavice a stiahol ich do pol kolien.
Aj s boxerkami. Tričko na ňom ostalo.
Zatiahol za páku na Dorinom sedadle a to sa prehlo skoro úplne dozadu. Natiahol sa nad ňu. Ich ústa sa opäť dravo spojili. Našmátral vzadu podprsenku a vyzliekol jej ju. Siahal jej na prsia, masíroval ich a prstami jej krúžil okolo bradaviek. A potom zrazu aj jazykom. Dora netušila kedy sa tam presunul. Jeho ruky boli zrazu všade a to naozaj nežartovala. Dotýkali sa jej na bokoch, na tvári, na stehnách, na zadku. Dagove pery zrazu zajali jednu jej bradavku a cítila, ako ju jemne skusol. Vzrušovalo ju to, až príliš.

To isté opakoval aj na druhej a jeho ruka zatiaľ zablúdila pod jej sukňu. Šikovnej odhrnul jej nohavičky a vkĺzol dnu prstom. Skúšobne ním zahýbal.
Prehla sa proti tomu prstu a vyrazila panvou vpred. Z jej pier sa vydral vzdych. Oblizla si rozmazaný rúž.
Dag chvíľu lenivo dráždil jej klitoris. Dora sa zvíjala a skučala. Pery stále láskali jej bradavky. Lízali ich a sali. Páčilo sa jej to.
Natiahla ruku a dotkla sa jeho penisu. Iba ho tak skúšobne ohmatala. Dag sa však zrazu odtiahol, šikovne si s ňou prehodil miesto, teraz on sedel na sedadle spolujazdva a hrabal sa v priehradke pred sebou. Vytiahol odtiaľ kondom, šikovne si ho nastokol, pritiahol si ju ešte na jeden vláčny bozk a rýchlo jej stiahol nohavičky.
Vkĺzla doňho ľahko a prirodzene, keď si ju posadil na kolená a nežne jej panvu našteloval tým správnym smerom. Prvým prírazom sa dostal skoro úplne po koreň. Cítil ako vzdychla, jej srdce sa rozbúchalo.
Začal pomaly prirážať. Bolo to trochu problematické, keďže z jednej strany sa tlačili na dvere spolujazdca, z druhej zavadzala radiaca páka a z hora im bránila strecha auta. Ani to však nezabránil dravému, živočíšnemu sexu. To bolo presne to, čo Dora potrebovala. Prirážal do nej neúprosne, až úplne po koreň. A keď potom začal ešte prstom dráźdiť jej klitoris, zatiaľ čo druhou rukou ju pridrźiaval, aby nespadli, veľa jej nechýbalo.
Vyvrcholila okamžite. Cítila, ako do nej Dag ešte búši, ako priráža a zrýchluje, než sa aj on podal orgazmu. Zdalo sa jej, že z jeho úst vykĺzlo meno na R.
Ale to sa jej naozaj iba zdalo.
Potom ešte chvíľu ležala vyčerpane na jeho hrudi, na tom bielom, obtiahnutom tričku s dúhovou potlačou.
Potom sa obliekli a on ju odviezol domov. Dala mu číslo, on ju rýchlo prezvonil. Uložila si ho do mobilu. Aj on ju. Ako "Dorka".
Asi sa jej to určite zdalo, nie je predsa tak hlúpy.
Asi...

14. Utajené-Odhalené

19. července 2010 v 22:45 | Lilly Evenová |  Over the rainbow

Táto kapitola a potom spravím Dorke veľkú radosť! :) A vám všetkým obrovský škrt cez rozpočet 



14. Utajené-Odhalené

,,Hej, Róbert!" výsmešný hlas sa ozval chodbou a Rob sa naštvane otočil. Poznal ten hrubý hlas. Vysoký, svalnatý chlapec k nemu
prešiel z konca chodby na tvári mal ten zvláštny úsmev, ktorý si Rob všimol už ráno. Prešiel ním mrazivý pocit.
,,Čo chceš, Tomas?"
,,Viem to..." usmial sa záľudne.
,,Čo? Naučil si sa na písomku z matematiky? No že bolo načase začať sa učiť," Rob nahodil panovačný tón a vracal sa do svojej obvyklej nálady. Po včerajšku sa však necítil príliš dobre. Bolelo ho v hrudi. Doslova ho to rvalo na kusy. Zlomené srdce krvácalo.
,,Ty dobre vieš o čom hovorím!" ozval sa podráždene a Rob mal na chvíľu pocit, že vyhral. Vytočil ho, to sa mu podarilo.
,,Netuším," Rob nevinne zdvihol obočie a prekvapene vypúlil očká. Vedel však o čom vravia. To práve Tom ho raz stretol s cudzím mužom neskoro večer. Držali sa za ruky, opitý, obaja oblečený v obtiahnutých tričkách, Rob s vlasmi do boku a namaľovaný.
,,To, že si," Tom sa tajomne nahol ,,...buzerant!" vyslovil to s odporom.
,,Hmm? Na to si ako prišiel?"
,,Včera ten čávo, čo sem prišiel na tom fáre! On bol čistý a chcel ťa pobozkať, Rob, nezapieraj to! Ako mne je jedno, koho si trtáš vo svojej spálni, ale povedz, vie o tom tvoja frajerka?"
Tak o toto išlo- Robovi sa rozjasnil pohľad. Vedel, že Tom poškuľuje po Viky, ale až tak moc?
,,Keď ťa nezaujíma koho trtoším v spálni, tak prečo sa zaujímaš o moju frajerku? Alebo žeby bola ona objektom tvojho záujmu?" Rob sa sladko usmial. Tom vyzeral zmätený. V skutočnosti to bol hlupák, hrával futbal a mal oholené nohy.
,,Netrep a neser ma, lebo jej to poviem!" zavrčal.
,,O toto ti ide, vyhrážať sa?" Rob sa teatrálne otočil ,,Tak to najprv dokáž a potom možno uznám, že si naozaj tak sprostý, ako som si myslel. A pokojne jej to povedz, aj tak ti neuverí, lebo trepeš blbosti!" zakričala na polceste a mieril na Angličtinu. Cítil, že sa trocha trasie. Viky o tom viem, ale čo ostatný? Poznal Petrov postoj aj Mikyho. Buzeranti im boli odporný. A čo zvyšok triedy? Alebo školy? On bol obľúbený, toto by ho zničilo.
,,Rob, stalo sa niečo?" Tá otázka ho prebudila zo zamyslenia. Zdvihol oči k Erikovi a až teraz si uvedomil, ako sa asi musel tváriť. Zničene, to bolo to slovo. Takže Tomas predsa len nad ním vyhral.
,,Hej, deje," priznal porazene a rukou ukázal smerom k triede: ,,Je tam Viky?"
,,Nie, išla za profesorkou, čo sa stalo?"
,,Môžete ma vy dvaja dneska počkať po škole?"
Erik prikývol a zmizol v triede. Ozval sa zvonček a Rob hlasne vzdychol. Možno bolo načase vyjsť
s pravdou von.
*
Dag točil nepokojne s telefónom na tvrdej, tmavej lavici chladnej triedy a absolútne nevnímal výklad profesora pred sebou.
Počkal, kým telefón úplne zastavil a roztočil ho opäť, premýšľajúc, či sa odváži zavolať.
Neodvážil sa, hodina skončila, on si zbalil notebook aj telefón a vyšiel von, mieriac na prestávku, aby nemusel myslieť na všetky chyby, ktoré napáchal. Proste sa to skončilo, bol koniec a život išiel ďalej. Či...?
*
Viky, Rob, Erik a Dora sa zišli po škole v blízkom Auparku, zapadli s McDonald kávou na lavičku pri fontánu. Rob, ktorý sa potreboval vyžalovať začal rozprávať. Bolo to tak jednoduché o tom hovoriť, ako by chcel už skončiť s tým klamstvom a konečne byť sám sebou. Viky mu položila ruku na tú jeho a on tú drobnú dlaň zovrel vo svojej. Očami mu dávala najavo, ako bude vždy pri ňom. On si však uvedomoval, že to nestačilo. Príliš dlho nikoho nemal. Jeho oči kĺzali po mužoch a chlapcoch, ktorí okolo prechádzali. Akoby mohol nájsť niekoho vhodného. Nebol medzi nimi. Dag mu medzi tým množstvom mužov chýbal.
Erik mlčal. Vyjadroval tak svoj úplný nesúhlas s Robovým nápadom priznať sa. Lenže on s tým nemohol nič urobiť, on sa nepriznal ešte ani sebe.
Iba Dora bola nadšená a plne ho v tom podporovala. Jej ústa sa nezatvorili, odkedy začala fantazírovať, ako ho budú všetky dievčatá v triede zbožňovať. O chalanoch nehovorila, ani ich nespomenula.
V skutočnosti bolo všetkých trom nanič. Iba Dora si zlepšila náladu, ale tá sa po chvíli vytratila do stánku kúpiť si cigarety a tak depresívna trojica ostala sedieť na lavičke. Rob priam zúrivo miešal kávu so šľahačkou, Viky mala ruku prehodenú cez tú Robovu a držala ho za koleno. Ich prsty sa po chvíli samovoľne preplietli.
Erik mlčal. Sledoval prechádzajúcich ľudí.
,,Poďme dnes večer do baru!" navrhla Viky zrazu a všetky oči sa k nej otočili. Bol utorok, všetci mali množstvo úloh pred prázdninami.
Erik zamietavo pokrútil hlavou.
,,Musím dorobiť projekt na Angličtinu," vyslovil Rob to, čo ich zväzovalo dnes vypadnúť. Škola, rodičia.
,,Poďme spať k nám!" navrhol Erik s úsmevom a vedel, že mama im to dovolí. Boli teraz v dome traja a všetko sa zdalo prázdne. Otec bol umiestnený v ústave, mal tam ostať až do konca Vianočných sviatkov. Akoby ho- nežiaduceho odložili na neskôr, po Vianociach, keď budú sudcovia sto rozhodnúť o jeho osude. Teraz si nechcel nikto kaziť sviatky. A tak žili v neustálej neistote. Erikovi z toho bolo už zle. Iste aj Dore, ale ona to dobre skrývala. Bola flegmatik a veselá povaha, nikdy sa nezdala zle naladená a nepúšťala k sebe problémy. Alebo ich iba tak prešla bez povšimnutia. Riadila sa heslom, že všetko vyrieši čas. Erik bol sestriným presným opakom.
,,Ok," Viky sa milo usmiala a poslala mu vzdušný bozk. To sa už pri nich objavila Dora a žmolila v ruke krabičku cigariet. Štvorica sa zdvihla a mierila von, kde sa ešte zastavili pri popolníku, aby si Dora s Robom pokojne zapálili. Obaja fajčili ako o dušu a Rob sa oddával svojmu dávnemu zlozvyku hrýzť filter. Robil to vždy, keď ho niečo štvalo.
Z oblohy sa spustil hustý dážď.
Rob hlasno zanadával.
Rozbehli sa k autobusu. Úplne mokrý so smutnými očami. Každý z nich nešťastný z niečoho iného. Erikovi zazvonil telefón. Oznámil doň, že už je na ceste domov a skryl ho do vrecka.
,,Kto volal?" vyzvedala Viky, ktorá sa snažila aspoň trochu zdvihnúť náladu.
,,Ale nikto," Erikovi sa na tvári usadil spokojný úsmev a morkou, spotenou dlaňou zachytil autobusovú tyč.
Dora sa naňho sladko usmiala. Vedela koľká bije. Ich pohľady sa stretli.
,,Tak kam teda ideme?" spýtal sa Rob, keď už boli skoro pri Nivách.
,,Ku nám nie? Len nebudeme štyria, ale piati!" prehlásil Erik teatrálne a trochu sa zhúpol, pridržiavajúc sa železnej tyče. Urobil obscénny pohyb ako go-go tanečnica a jedna postaršia pani sa po ňom škaredo obzrela. Spustil to všeobecné veselie a Viky padol kameň zo srdca. Rob sa znova schuti smial. Chytila ho pevne za ruku a vtlačila mu vláčny bozk na pery. Nechal ju bez výčitiek svedomia. 
Iba ona ich mala, pretože svojho najlepšieho kamaráta tak ukrutne milovala.

Dážď sa ešte zosilnil. Kvapky padali hustejšie, v rýchlejších intervaloch a štvorica z posledných síl bežala k domu s taškami do školy prehodenými cez plece, ktoré sa v tom daždi hompáľali a mokli im v nich všetky učebnice.
Erik v polceste lovil kľúče, aby ich ihneď priložil na elektronický zámok
a oni vpadli unavene dnu.
Smiali sa ešte stále, odvtedy ako bežali, no Roba sa začal zmocňovať nepríjemný pocit v žalúdku s neúnavne vibrujúcim telefónom vo vrecku.
Nakoniec sa odhodlal siahnuť po ňom, keď kráčali po schodisku hore k bytu. Zadíval sa na displej, aj keď ho blikajúce meno vôbec neprekvapilo. Čakal to.
Zrušil hovor.
S povzdychom nasledoval Doru dnu, do ich bytu. V obývačke bolo zasvietené a Erik zaregistroval ešte jedny topánky vložené do botníku.
Ani sa nevyzul, iba bezhlavo vletel do kuchyne.
Sedel tam. Nathan! Jemne sa usmieval a rozšafne naňho mrkol.
Sedel tam s jeho mamou, obaja pili čas, ako Nathan zvykol takto poobede a viditeľne riešili čosi vážne. Ako náhle však dom ožil deťmi, Erikova mama sa zdvihla a upravila si blúzku v ktorej chodila po byte asi od rána: ,,Tak ja pôjdem, užite si to!"
,,Mami, ty odchádzaš?" vletela dnu prekvapene aj Dora a rozpačito sa pozdravila, keď uvidela Nathana.
,,Áno, idem k pani Waydovej, vy si to tu užite, Nathan vás postráži!"
Erikovi sa tvárou rozlial úsmev. Nathan prikývol a tváril sa chvíľu ako anjel. Úplný svätec bez hriechu.
Ich pohľady sa stretli. Erikov a Nathanov. V očiach zasvietilo čosi zvláštne. Bol to prísľub?
Erikova mama odišla, dvere za ňou sa zabuchli hneď potom, čo sa pozdravila s Robom a Viky. Erik chvíľu rozpačito postával, no nakoniec to nevydržal. Vrhol sa Nathanovi do náruče skôr, ako sa starší muž stihol vlastne spamätať. Erikove pery sa na tie jeho prisali v snahe poďakovať mu a keď sa od seba rozpačito odtiahli, Erik ich mal červené a nabehnuté.
Nikoho v miestnosti neprekvapilo to gesto, iba Erika samotného.
A v Nathanovi sa rozprestrela vlna spokojnosti
a zahojila všetky rany v jeho vnútri.

Netrvalo dlho a všetci sa presunuli s misou pukancov pred telku, kde sa uhniezdili na veľkom gauči. Erik automaticky pritúlený k Nathanovi, Dora s misou v strede (ona bola asi jediná, ktorú zaujímal film) a Viky s Robom pritisnutý k sebe, rozprávajúci sa šepotom.
Erik cítil, ako ho Nathan pokojne drží za koleno. Tváril sa úplne normálne, no vlny tepla, ktoré k nemu ten dotyk vysielal ho oblievali ako horúca sprcha.
Ruka sa systematicky milimeter po milimetri posúvala.
Bola to ich hra, obaja to vedeli. Kto s koho, kto sa skôr vzdá.
Erik to ukončil, keď mu už dlaň trošku odvážnejšie brázdila po stehne.
Chytil Nathanovu ruku a preplietol proste ich prsty. Cítil pevný stisk a teplý dych mu ovlažil ucho. Dvojica v televízii sa práve vášnivo bozkávala, chystali sa na milovanie.
Nathan položil plece na jeho rameno a pritúlil sa. Ich ruky boli spojené, Erik mimovoľne kreslil palcom do jeho dlane ornamenty.
,,Poďme spať!" šepol Nathan odvážne. Erika oblialo horko. Zdvihol k nemu zrak, aby ukázal svoj strach v tvári, no Nathan ho iba nežne pohladil po líci a pritisol pery na jeho nos.
Erik sa obzrel kto to videl. Rob s Viky už nesedeli na svojich miestach, videl ich iba miznúť v chodbe.
,,Poďme," zamrmlal.
Erik sa nechal vytiahnuť na nohy. Cítil na sebe sestrin pohľad, keď sa nechal Nathanom ťahať do svojej izby. Dorina izba oproti bola zamknutá.
Nathan ho vtiahol dnu a zamkol. Erik sa roztriasol a cúval mimovoľne k posteli.
,,Ideme spať?" spýtal sa priamo. Nathan pokrčil plecia a snažil sa skryť samoľúby pohľad. 
Vyzliekol si tričko a nechal na zem s ním zviesť aj nohavice. Ostal iba v boxerkach 
a Erik sa pristihol, ako si ho prehliada. Bola to provokácia. Tak veľká, že sa skoro roztriasol ako ratlík. Naozaj veľká, veľká provokácia. Skoro ako...
Jeho oči skĺzli do Nathanovho rozkroku. Cítil, ako jeho telo poliala horúčava a odvrátil radšej pohľad.
,,Poď ku mne," uprosil ho Nathan sladko a jeho slová sa mu v mysli prelievali ako med. Mimovoľne pristúpil o krok.
,,No tak," Nathan po ňom natiahol ruky a pritiahol si ho 
úplne blízučko. Erik keby chcel, mohol by sa dotýkať jeho pokožky. Ale on nechcel, alebo...?
Nathan zahákol prsty o jeho tričko a šikovným pohybom mu ho zvliekol. Erik iba stál ako nevládna bábika v rukách svojho pána. Tak isto ho Nathan zbavil aj nohavíc a veľmi rýchlo dotlačil k úzkej posteli. Teraz Erik ľutoval, že tá posteľ nie je väčšia.
Nathan mu rukou zatlačil na hrudník, aby sa posadil. Erik ho bez najmenšieho pokusu odporu poslúchol.
Nathan si k nemu prisadol a prstami začal jazdiť po jeho jazvách a modrinách na hrudi a chrbte. Občas si hlasne povzdychol, keď zranenie vyzeralo obzvlášť zle a obrovskú modrinu na ramene si dovolil aj pobozkať.
Erik sa roztriasol po celom tele, nebolo to však zimou. Nathan si plne uvedomoval čo s ním robí. Zatlačil, aby ho donútil ľahnúť si, pritisol sa k nemu a oboch ich prikryl. Posteľ bola naozaj úzka, no ich telá k sebe dokonale zapadla. Erik pevne objal Nathana okolo pása a Nathan sa prehraboval 
Erikovými vlasmi, pričom si druhou rukou podopieral hlavu, aby videl jeho tvár.
,,Netuším ako to dopadne," začal Erik odrazu a zdvihol k Nathanovi karamelové oči, ktoré si pomaly zvykali na tmu.
,,Čo ako dopadne?"
,,Rob je asi odhalený. Myslím, že sa chce priznať!"
,,A?" Nathan sa naňho sladko usmial ,,Občas ľudia musia vyjsť s pravdou von. Väčšinou to pomôže!"
,,Bojí sa," povedal popravde Erik. Vlastne ten pocit cítil teraz aj sám. Niečo sa v ňom však lámalo.
,,To je normálne!" Nathan sa milo usmial a pritisol sa ešte kúsoček. Erik si mimovoľne prehodil nohu cez tú jeho. Dotyk ich pokožky ho fascinoval. Pritisol sa ešte bližšie a položil sa Nathanovi na hruď. Cítil jeho srdce. Bol to opojný pocit. Ako malý zázrak.
,,Lenže... čo ak je príliš skoro!" vyhŕkol. Zrazu si nebol istý, či hovorí o sebe alebo o Robovi.
,,Na to musí prísť sám. Všetko najlepšie veci však prídu časom. Treba si na ne počkať, keď bude človek pripravený!"
Erik sa usmial a odsotil Nathanovu ruku, ktorá sa mu stále hrala s vlasmi. Šikovne sa nad neho vyhupol
a vášnivo sa prisal na jeho pery.
Bozkávali sa dlhé minúty, Erik cítil, ako sa Nathanove ruky sunú po jeho chrbte. Nechápal tú večnú túžbu toho muža sa ho tak dotýkať. Takým zvláštnym spôsobom. Nežne a vášnivo, akoby hladil dravú šelmu. Z jeho dlaní sálalo teplo, ktoré ho priťahovalo. Aj z jeho hrude.
Ako ho náhle Erik pobozkal, tak náhle bozk ukončil. Vrátil sa do predošlej polohy, nechal sa Nathanom objímať a zívol, ako to iba on vedel, keď sa jeho jazyk vyroloval úplne celý akoby to bol nejaký skrútený meter a ústa sa otvorili na najväčšiu možnú veľkosť, že mu v nich skoro seklo. Nathan sa zasmial nad tým výjavom a pobavene mu pocuchal vlasy.
,,Ty môj lev, len ma nezjedz!"
,,Ok, ale ty už buď dnes dobrý!"
Nathan prikývol a pohladil ho po líci. Vedel čo to znamená a už sa o nič nepokúsil. Hladil Erika po vlasoch a rozprávali sa do hlbokej noci. Počuli ešte zvuky televízie z vedľajšej miestnosti, no Dora to sama asi čoskoro vzdala.

Aj Viky s Robom ležali spolu v posteli. Rob rozvalený na chrbte, v ústach žuval nejaký sladký gumený cukrík z balíčka, ktorý Viky držala v rukách, schúlená na jeho hrudi a bruškami prstov mu brázdila po bruchu. Obkresľovala to malé množstvo chlpov, ktoré sa strácalo za gumou jeho boxeriek. Ona mala na sebe iba nočnú košeľu, ktorú jej požičala Dora a mokré vlasy studili Roba na hrudi a ramene, ako na ňom ležala a odmietala si ich vyfénovať. Rob fascinovane sledoval ako schnú. Voňali Doriným šampónom.
,,Zlato?" ozval sa Rob zrazu a čakal, kedy k nemu blondína zdvihne zrak . Viky sa pohniezdila tak, že vlasmi mu zamokrila celú hruď, než našla polohu v ktorej sa naňho môže dívať: ,,Hmm?"
,,Ľúbiš ma ešte?" spýtal sa s nádejou v očiach. Viky mlčala, iba jej ruka prestala kresliť krúžky a ochabla na Robovom bruchu. Obaja to vedeli, tak prečo sa pýtal? Zvlhli jej oči. Nielenže ho ľúbila, ona ho milovala. Bola doňho tak bláznivo zabuchnutá, že nevedela už čo zo sebou. Ale chápala ho, nemohla mať všetko. Stačilo jej priateľstvo. Byť pri ňom, iba to si priala. Ale prečo to vyťahoval?
Teraz, keď už si to pred pár rokmi vyriešili?
,,Áno," šepla tichučko a odvrátila zrak.
Cítila, ako ju Rob nežne objal a pritiahol k sebe. On sám bol iba také malé čudo, čo ledva udržalo ženu v náručí, no s ňou si ľahučko poradil, pritiahol si jej tvár k svojej a spojil ich pery.
Bol to dlhý a lenivý bozk, technicky dokonalý, pozbavený emócií a fyzickej príťažlivosti. Asi akoby sa iba učili teóriu. Ani jeden sa k tomu druhému vášnivo nepritisol, nezaskučal, nepohladil ho, iba sa pomaly, dokonalo bozkávali a nič viac.
Všetko akoby bolo naplánované, obaja sa dotiahli v ten istý moment, Rob ospravedlňujúco pokrčil plecia, akoby jej iba zjedol jej kúsok koláča, Viky nad tým mávla rukou, akože to nevadí a vrátila sa do predošlej polohy. Tak aspoň pred ním mohla skryť slzy v očiach, keď sa mu nedívala do očí. Mokré vlasy sa jej rozprestreli opäť po jeho chrbte a znemožnili mu dívať sa do jej tváre.
,,Prepáč mi to," povedal po chvíli a pohladil ju ,,Ono to fakt nejde!"
,,To nevadí, chápem to!" Jej hlas bol vyrovnanejší, než sa cítila.
,,Ale aj tak ťa mám strašne rád!"
,,Aj ja teba milujem," Viky sa pokúsila o kŕčovitý úsmev. Iba tak sama pre seba, na tvári zaliatej slzami.. Nemala ďalej síl. To naozaj nebol na svete chalan, ktorý by bol fajn a nebol by gay?

13. Svety sa rúcajú

19. července 2010 v 22:44 | Lilly Evenová |  Over the rainbow

Svety sa rúcajú. Erik vkráča do nového života, Robov svet sa pomaly rozkladá a on nevie ako vykročí ďalej a Dag... ten je smutný, ale môže si za to sám. V živote mu nikdy nikto nič neulahčí. 



13. Svety sa rúcajú

Hoci dni boli krátke a noci dlhé, táto sa zdala, že ubehla priveľmi rýchlo. Erik sa prebudil v prázdnej posteli a tá samota ho zasiahla úplne nepripraveného. Spomenul si na to, že keď zaspával Nathan s ním ležal v jednej posteli, pevne ho objímal a šepkal čosi o lepšej budúcnosti. Erik to chcel počuť ešte raz, potreboval sa presvedčiť, že zo snom neodišla aj vyhliadka na lepší život.
,,.. Oh darling I wish you were here..." Nathan vplachtil dnu a nôtil si nejakú pesničku, Erik ju pravdepodobne poznal.
,, When violet eyes get brighter and heavy wings grow lighter I'll taste the sky and feel alive again. And I'll forget the world that I knewmBut I swear I won't forget you. Oh, if my voice could reach back through the past..."
,,Máš krásny hlas," Erik sa prívetivo usmial. Nathan pristál na jeho posteli a odhrnul mu vlasy z čela ,,Ja viem!"
,,Tse..."
Chvíľu bolo ticho, Nathan hladil Erika po líci a vtisol mu nenápadný bozk na líce. Nezdalo sa, že by si to chlapec všimol, alebo sa nad tým pozastavil a Nathanovi odľahlo.
,,Musím sa s tebou rozprávať," ozval sa po chvíli, keď nazbieral dosť odvahy.
,,Však hovor..."
,,Vieš," nervózne sa ošil a chytil ho za ruku. Ich prsty sa preplietli.
,,No? Neviem!" Erik sa rozosmial.
,,Vážne Erik, je to vážne!"
Chlapec spozornel a napriamil sa na posteli: ,,Stalo sa niečo?"
,,Včera večer sme tvoju mamu museli odviezť do nemocnice. Má zlomené rebro a tvojho otca... odviedla ho polícia. Sestra je v poriadku a-"
,,Polícia?! Kto zavolal policajtov?"
,,Moja mama," Nathan sklonil hlavu.
Erik akoby onemel. Jeho zrak sa zabodol na stenu pred ním a ruku odtiahol z tej Nathanovej.
,,Hneváš sa?" ozval sa blondiak po chvíli a pozrel sa smerom, ktorým sa díval Erik.
Chlapcove karamelové oči sa však spýtavo otočili naňho. Ustráchane sa nahol a zaváhal. Nathan ani nedýchal, keď si všimol ich blízkosť.
Erik nakoniec prekonal aj tú poslednú zábranu a vtisol mu bozk z vďačnosti.
,,Ďakujem, niekto to musel raz urobiť!"
,,Nehneváš sa?"
Chlapec sa pritúlil k jeho hrudi ako malý levík a skrútil sa s obrovským zívnutím rovno pod jeho rukami. ,,Mama bude v poriadku?"
,,Áno, len pár dní jej budeme pomáhať s domácnosťou!"
,,A otec?"
,,Bude súd, moja matka je práve s tou tvojou a snaží sa ju nahovoriť na rozvod."
Erik nič nehovoril, proste sa k nemu túlil a Nathan vedel, že chce aby sa ho dotýkal. Bolo to preňho upokojujúce a dávalo mu to novú chuť do života.
,,Zvládneš to?" spýtal sa Nathan po chvíli s obavou, keď chlapec stále nič nevravel.
,,Budeš so mnou?" zaútočil naňho protiotázkou.
,,Chceš ma pri sebe?" spýtal sa s nádejou v hlase.
,,Si môj priateľ, prečo by som nemal chcieť?"
Nathanova radosť trochu ochladla, no napriek tomu kolísal toho malého levíka v náručí ,,Budem s tebou, naozaj..."
,,Potom to možno zvládnem," Erik sa naňho prívetivo usmial. Nathan mu úsmev opätoval ,,Obleč sa, ideme za tvojou mamou!"

***

Druhého dňa sa nikto už nič nepýtal na modrinu na Erikovej brade, nikto nič nepovedal na Dorine uplakané oči. Bol pondelok ráno, posledný týždeň pred Vianocami, všetkých zožierali stresy s darčekov a z faktu, že po snehu nebolo ani pamiatky.
Posledné zvonenie oznámilo koniec hodiny a množstvo študentov sa hrnulo zo školy.
Rob sa ponáhľal s chalanmi k dverám, bral schody po dvoch a nemohol sa dočkať, kedy vypadne zo školy. Viky sa držala za ním, pevne zvierajúc jeho dlaň v svojej a celá žiarila. Vyšli do mrazivého decembrového dňa, ľadový vietor sa zarezal Robovi do kože. Pritiahol si šál bližšie ku krku.
Ozvalo sa trúbenie auta.
Partia postávajúca pri vchode do školy a fajčiaca cigarety sa strhla. Prvá sa otočila Viky. Na chodníku parkovalo staré, no viditeľne prerobené auto. Pôvodný bledomodrý lak bol skoro celý posprejovaný, na kapote sa vynímal veľký nápis BOSS a od neho sa tiahlo milión obrázkov.
,,Wau!" ozval sa Tom prekvapene, keď zazrel to umelecké dielo. Rob sa zdesene otočil, jeho oči padli na vodiča. Ich pohľady sa stretli.
,,Tak to je moc!" zahlásil Miky a pleštil oči na auto.
Erik sa tiež otočil za autom, presne v tej istej sekunde ako jeho sestra. Obaja si prehliadli kapotu auta, potom vodiča a ich oči sa stretli. Obaja vedeli koľká bije.
,,Ty kokos!" zapišťala Sára, no jej pohľad bol zafixovaný na vodičovi.
Chlapec vystúpil z auta a ležérne sa oprel o dvere. Celý čas pohľadom visel na strede partie, jedinom chlapcovi, ktorý bol neprehliadnuteľný: ,,Nastúp!"
Rob roztrasene podišiel bližšie. Vystrašene sa obzeral na svojich spolužiakov. Tomas a Peter si čosi šepkali.
,,Pohni tým zadkom!" húkol naňho.
Rob pristúpil až úplne k nemu. Hlava sa bojovne zdvihla do výšky jeho očí: ,,Čo chceš, Dag?"
,,Hm..." Dag si provokatívne oblizol pery. Roba striaslo. Obzrel sa prestrašene na spolužiakov.
,,Prestaň, vrav čo chceš!"
,,Porozprávať sa!" hlesol konečne a natiahol k nemu ruku. Rob sa tomu dotyku vyhol. Dag sklamane pochopil: ,,Och, oni..." nad Robove plece sa zadíval na partiu vzadu.
,,Nie všetci to vedia," Rob pohodil hlavou, aby mu vlasy nepadali do čela.
Dag sa s úškrnom natiahol a pocuchal mu hrivu tak, že skĺzla úplne do čela.
,,Prestaň!" ohradil sa Rob ihneď, no jeho tvárou mihol nostalgický úsmev. Dag to robil často, keď ho chcel naštvať. Hlavne, keď bol na diskotéke nastajlovaný.
,,Tak môžeme sa rozprávať?" spýtal sa Dag vážne a ukázal smerom k auto. Rob rezignovane pokrčil plecia, ešte raz sa ospravedlňujúco obzrel na partiu za sebou, hlavne na Viky a obišiel auto.
Obaja nasadli, Dag naštartoval a stará škodovka sa rozbehla .
,,Luxusné fáro!" Rob prešiel prstom po vnútornej doske, akoby sa bál, že farba pustí. Aj plastový šuplík a volant boli okrášlené sprejom a motívom plameňov.
,,Snaha bola..." Dag sa nežne usmial a odbočil smerom do mesta.
Rob stuhol. Cítil, ako druhý chalan natiahol ruku a položil ju na tú jeho zloženú na stehne. Jemne si vymanil dlaň spod tej jeho.
Dag nič nedal najavo, iba ruka sa akoby mimochodom odtiahla, keď radil rýchlosť. Späť sa už však nevrátila. Rob cítil, že by sa dusno v aute dalo krájať.
Dag chcel pustiť rádio, lenže to zachrapčalo a už nevydalo ani hlásku. Roba zamrazilo.
Auto prudko zastali. Boli na nejakom skoro pustom parkovisku. Dagove rôznofarebné oči sa naňho otočili: ,,Prečo my nedvíhaš už telefón?"
,,Prečo by som mal?" prešiel Rob hneď do útoku. Zrazu sa cítil mizerne. Kvôli sebe, kvôli nemu, im...
,,Lebo ty si túto hu začal!"
,,A ty si ju skončil, nie? Až na to, že pre mňa to nebola hra!" Rob zaškrípal zubami. Dag teatrálne vzdychol a položil
roztrasené ruky na volant. Obaja sa márne snažili zakryť nervozitu a túžbu po dotyku.
,,Prečo mi toto robíš, Robbie?" spýtal sa Dag smutne. Pri zdrobnenine jeho mena Roba striaslo. Bojovne sa naňho zadíval. Stretol sa s bezmocným pohľadom smutného, zlomeného chlapca. Bolo mu nanič.
,,Lebo si ma odkopol?" skúsil to naštvane, ale nedokázal mu zrazu nič vyčítať. V hlase ostala iba horká stopa a úľava, že sedí v jeho aute. Nič viac, nič menej.
Dag k nemu natiahol ruku. Rob sa trochu ošil, no ruka sa pevne zakvačila vzadu za krkom a pritiahla ho bližšie. Dag ho chvatne pobozkal. Rob cítil, ako sa tie neskutočne odvážne pery tisnú na jeho príliš bolestivo a rýchlo sa snažia vydobyť si prístup do jeho úst. Bolo v tom čosi mrazivého. Aj ho chcel odtiahnuť, položil dlaň na jeho hruď a snažil sa ho odtlačil, ale veľmi rýchlo to vzdal. Zdalo sa to zbytočné, keď v skutočnosti chcel viac. Viac tak divokých bozkov, vášni v tanci ich jazykov a chute jeho pier. Bol v tom niečo mystického a všetka nevypovedaná túžba medzi nimi dvoma.
Hrubý bozk, nebolo v ňom nič jemného a predsa bol príťažlivý, elektrizujúci, zamilovaný a romantický. Ich pery sa na seba tisli, akoby nechcel nechať medzi sebou ani molekulu vzduchu, akoby mali splynúť.
Rob sa odtiahol prvý. Prudko lapal po dychu a cítil, že jeho lícia horia. Pery mal nabehnuté a rozkúsané, no Dag na tom nebol o nič lepšie. Ich pohľady sa stretli. Rob cítil slzy, ktoré sa mu drali do očí nad niečím, čo nikdy nezíska.
,,Odvez ma domov!" povedal a odvrátil zrak. Počul Dagov vzdych a naskakovanie motora. Auto sa rozbehlo a on ho navigoval kľukatými cestičkami k jeho domu. Nerozlúčili sa, nepovedali si ani slovo, keď sa zrazu dvere auta zabuchli a Rob bežal ku vchodu, aby sa smel konečne slobodne rozplakať.
Dag ostal sedieť v aute pred barákom. Cítil sa zvláštne prázdny a sám. Pery mal stále citlivé a cítil v nich odtlačok jeho zubov, stopu jeho jazyka. Cítil, že práve urobil veľkú chybu. Iba oprel hlavu o sedačku a privrel viečka. Svet okolo zmizol, existoval iba Rob a jeho chuť. Všetko bolo zrazu tak komplikované. Práve ho nachádzal, videl v ňom to, čo nechcel vidieť skôr a popritom ho naozaj stratil, sám ho odohnal. Svet sa rúcal.

12. Slzy

19. července 2010 v 22:43 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Poskočíme trochu v čase, naši hrdinovia majú za sebou už akú-takú dobu, čo sa poznajú. čo sa zmenilo a čo ostalo rovnaké?
Poviem vám, že sa nezmenilo nič, iba teraz sa začne meniť. Život ide ďalej, aj keď vás nechce vaša životná láska, aj keď je váš otec hulvát, aj keď sa bránite tomu biť milovaný. Proste čas plynie a to nezastavíte. Môžete sa však pokúsiť čas využiť. 

Smiech končí vždy plačom, veľké šťastie totálnym sklamaním, bláznivé romantické nápady fiaskom a všetko zlé... to vždy končí plačom tiež!


12. Slzy

Čas plynul rýchlo, dni sa zlievali do týždňov, týždne do mesiaca a ten mesiac sa zrazu ocitol v svojej druhej polovici a nik sa neobzrel dozadu, akoby mu nedochádzalo, že ubehol už tak strašne dlhý čas.
Hodiny odbili polnoc a ticho v detskej izbe preťal dievčenský smiech.
,,Viky, pst, zobudíš moju mamu!" Rob jej pritisol s chichotom prst na pery a dievčina sa pomaly upokojila. Rob ju vďačne pohladil po líci a odtiahol sa. Blondína pokojne zostala sedieť a prijala od neho ešte jeden pohárik bublinkového nápoja.
,,Pi," povedal jej s úškrnom a pritisol pery o jej čelo. Viky sa stiahla a obrátila do seba pohárik. Rob ju zvláštne pozoroval, sedel pri nej na studenej zemi, opierajúc sa chrbtom o posteľ a doteraz pozorne počúval. Teraz pili, vypili za ten večer už skoro polovicu fľaše, iba oni dvaja a hustá tma, ktorú miernila iba jedna malá, voňavá sviečočka pri ich nohách.
,,Ten jahodový kahanec strašne smrdí," poznamenala Viky opito a zbierala sa na nohy. Rob jej rýchlo vzal pohárik a pomohol jej vstať.
,,Zlatko, ty si opitá!" skonštatoval veselo a posadil ju na posteľ.
,,A dal si mi inú možnosť, ako sa opiť?" spýtala sa skepticky. Rob sa oba zasmial a vzal poháre s šampanským: ,,Počkaj moment, iba to uložím!"
,,Okej!"
zamumlala ospalo , keď Rob prekĺzol dverami smerom do kuchyne. Videl ešte ako sa stúlila do postele a keď sa vrátil, už spala. Svedomito ju zakryl svojou vlastnou prikrývkou a siahol po mobile.
Netrpezlivo ťukal do dotykovej obrazovky, aby vytočil to číslo a bubnoval prstami o paplón.
,,Haló?" ozvalo sa rozospato z druhej strany a Rob počul prekvapenie v tom hlase.
,,Ahoj, to som ja," Rob sa do tmy zamilovane usmial, no nik to nemohol vidieť. V izbe bola absolútna tma, aj sviečka už zhasla.
,,Prečo voláš tak neskoro?"
,,Spal si?"
Chvíľu bolo ticho, Rob sa na chvíľu bál, že zavesí.
,,Spal, ale to nevadí. Prečo mi voláš?"
Rob sa usmial a pohladil Viky po bledých vláskoch. ,,Lebo, nemohol som?"
,,Nikdy si mi ešte nezavolal"
,,A predsa si hneď vedel, kto je na druhej strane," nervózne si pritiahol druhú prikrývku viac k telu.
,,Áno, mal som tvoje číslo uložené v telefóne ešte odvtedy, čo-" odmlčal sa.
Rob sa opäť usmial do tmy: ,,Ja tvoje tiež"
,,Tak prečo my voláš?" v jeho hlase bolo pobavenie a úprimná zvedavosť.
,,Iba tak, chcel som ti zaželať asi dobrú noc!"
Na druhej strane počul smiech. Bol to srdečný, pobavený smiech, nie výsmech. A potom sa ozval psí štekot. ,,Zdá sa, že ťa aj Kiara zdravý, zobudili sme ju!"
,,A ty?" Rob dychtivo čakal na odpoveď.
,,Čo ja?"
,,Želáš mi dobrú noc?"
Opäť chvíľkové ticho, pes prestal štekať. ,,Rob, o čo ti ide?"
,,Rozprával som sa s kamarátkou..."
,,Viky?"
Rob stíchol a sklopil zrak ,,Takže si ju pamätáš?"
,,Je tam? Pozdrav ju!"
,,Spí..." Rob sklamane vzdychol.
,,Takže ty mi voláš, kým tvoje dievča spí vedľa teba?"
,,Nie je to moje dievča!"
Opäť smiech, teraz trochu nútený. Rob zovrel ruku v päsť.
,,Takže čo chceš?"
,,Chcel som iba počuť tvoj hlas," cítil horko v ústach a zaštípali ho oči ,,Ale teba očividne zaujíma viac Viky!" hlas sa mu zlomil. Osamelá slza sa skotúľala po líci.
,,Počkaj, prestaň!"
Chvíľu bolo ticho, ani jeden sa neodvážil niečo povedať. Bolo počuť iba Robov smutný vzlyk, ktorý sa všemožne snažil zamaskovať.
,,Rob, chceš sa stretnúť?"
,,Čo tým myslíš?"
,,Prídem po teba? Teraz?"
Váhal, k slze sa pridala druhá.
,,Nie Dag, nemám záujem, ako si povedal, mám tu frajerku. Ona ma má aspoň rada, na rozdiel od teba!" a položil.
Obaja chlapci sa zrútili do perín. Rob sa skrútil k Viky a pevne ju objal ako plyšového medvedíka, aby v jej vlasoch zadusil slzy, Dag si pritiahol prikrývku až k brade a nechal malú čivavu, aby sa uvelebila pri ňom. Díval sa do tmy a vedel, že to teraz skazil. Celé!
Lenže ten chlapec bol zvláštny a on mu nemohol dať to, po čom tak vášnivo túžil.
***
Na rozdiel od sĺz smútku, slzy bolesti nebolia, už nie. Očisťujú a pomáhajú.
Erik s týmito slzami a srdcom plným túžob zaklopal na dvere jedného z dvojposchodových mezonetových bytov o poschodie pod nimi. Otvorila mu prívetivá žena s krásnymi očami, ktoré Erik mal tak rád. Videl jej prekvapenú tvár, keď ho videla uplakaného a bez slova odstúpila.
Nathan sedel v kuchyni sám, popíjal pivo a popritom listoval v novinách. Erik sa k nemu okamžite rozbehol, jedným odrazom vyskočil hore na barovú stoličku, nohami ho pevne objal okolo bokov a jeho ruky sa obkrútili okolo bieleho krku s náhrdelníkov z ocele.
,,Maličký, čo sa stalo?" spýtal sa Nathan iba symbolicky, lebo aj tak vedel, že mu to Erik nepovie a pohladil ho po chrbte. Chlapec sykol bolesťou pod jeho dotykom a pevnejšie sa primkol k jeho telu: ,,Prosím ťa, už ma neopúšťaj, dovoľ mi tu zostať, ja sa nikdy nevrátim domov!"
,,Pššt," Nathan ho nežne pohladil po pleci a prehrabol mu vlasy. Zdvihol zrak, aby sa pozrel na mamu, ktorá stála v chodbičke a čakala, čo sa bude diať. Nebolo to po prvý krát, keď sa ten mladý chlapec objavil v jej byte uplakaný a doráňaný. Vlastne sa to stávalo posledné týždne čoraz častejšie. Nathan ho vždy odniesol do hosťovskej izby a ošetril. Teraz akoby si však pýtal povolenie a čakal, či mu kývne.
Žena spustila ruky k telu a vlasy jej smutne padli do tváre. Prikývla a dívala sa, ako jej syn vstáva a nesie to dieťa v náručí na poschodie. Bolo to naozaj ešte len malé chlapča a ona nerozumela tomu, čo na ňom jej synovi tak učarilo. Videla však tú bezmedznú lásku a oddanosť v jeho očiach a teraz ju prosil, aby mu dala požehnanie. Iba prikývla, čo už chudera mala robiť? Jej život bol plný spletitých cestičiek a ona vedela, že Nathan tomu chlapcovi neublíži a neurobí nič, čo by mu mala vyčítať. Miloval ho, v jeho láske bola dávka otcovského zbožňovania a vedela, že Nathan mu chce dať to, čo sa mu podľa všetkého nedostávalo doma.
Lásku, to svet potreboval, veľa lásky.

Nathan uložil Erika na posteľ a zavrel za nimi dvere. Chlapec sa chvel ako zužovaný zimou, no poslušne si nechal vyzliecť tričko.
Za oknom zúril vietor a agresívne narážal na okno, hoci bolo neskoro večer. Nathan zastrel žalúzie a rozsvietil iba malú lampičku vedľa postele. V tom tlmenom svetle si prezeral množstvo modrín na chlapcovom tele, napriek tomu, že sa zakrýval hanblivo rukou.
,,Povieš mi to konečne?" spýtal sa prisadol si.
,,Veď to už vieš!" Erik natiahol ruku a zovrel jeho dlaň. Nathan mal čo robiť, aby v sebe potlačil slzy. Ako mohol toto dovoliť?
Medzi množstvom už sa strácajúcich rán a modrín boli nové, bolestivo vyzerajúce. Nathan sa naklonil a pobozkal jednu na ramene, ktorá vyzerala asi najhrozivejšie: ,,Povedz to, uľaví sa ti!"
,,Čo mám povedať, že môj otec pije a potom mláti mamu aj mňa?" Erik to zo seba vychrlil bez emócie, ako holý fakt a zadíval sa na stenu vymaľovanú na belaso.
,,Napríklad..."Nathan zatajil dych a zlosťou silnejšie zovrel jeho ruku.
,,Alebo, že mama sa nechce rozviesť, radšej sa nechá mlátiť a potom sa strašne hádajú?"
,,Alebo..."
,,Či snáď to, že som iba uplakaný buzerant?" Erik k nemu konečne zdvihol zrak a teraz bola v jeho hlase bolesť: ,,S tým predtým som sa už zmieril, ale s týmto..."
,,Nie si," Nathan ho opäť pobozkal, tento krát na líce
a voľnou rukou sa natiahol po dezinfekcii.
,,Som, čo iné by som bol? Pozri sa na mňa, utekám k tebe, akoby som to nedokázal zvládnuť sám, čo som ja za chlapa?"
,,Muži by mali vedieť, kedy prijať pomoc," šepol mu Nathan do ucha a nežne ho donútil ľahnúť si na posteľ. Erik iba prekvapene sledoval, ako sa nad neho Nathan vyšvihol a obkročmo dosadol na jeho nohy, akoby sa bál, že mu utečie. Namočil kúsok vaty do roztoku, ktorý bol schovaný v šuplíku a prešiel ňou nežne po škrabanci, ktorý mal Erik na bruchu. Chlapec pod ním zalapal po dychu.
,,Pomaly, voľne, dýchaj, ja viem, že to štípe," šepol Nathan nežne a ranu, ktorá trochu krvácala pozorne čistil.
Erik si kusol do spodnej pery a zacítil na jazyku chuť krvi. Skoro ho naplo od horkosti.
,,Čo robíš?" spýtal sa Nathan láskavo a vatu odtiahol od rany ,,Chceš si ešte viac ublížiť?"
,,Nie," Erik pokrútil hlavou a olizol si peru. Lenže krv sa tam objavila znova.
,,Ukáž," Nathan sa pomaly sklonil a pobozkal ho nežne na pery.
Cítil, ako ho pevné, mužské ruky zovreli okolo bokov a vlhký jazyk kĺzal po jeho perách, ako Nathan šikovne zlizol krv a potom sa odtiahol. Bola to iba malá chvíľa, no aj tá Erikovi vzala dych a jeho oči vyhŕkli nové slzy. Nathan sa choval tak láskavo a tá láska v jeho očiach do Erika prenikala tak, že on cítil to isté. Kto mal vedieť, že sa toto stane? Ako to zamýšľal ten hore? Erik nikdy neklamal, ctil si matku a dokonca aj otca, chodil do kostola a teraz robil niečo, čo by nedokázal vysloviť ani pred farárom pri spovedi.
,,Nathan prestaň!" Erik sa do jeho hrude zaprel rukami a chcel ho od seba odsotiť.
,,Veď nič nerobím," v jeho hlase boli známky po flirtovaní. Pokojne sa k nemu ešte raz sklonil a jeho dlhé, blond vlasy mu skĺzli pozdĺž tváre a pošteklili Erika na lícach ,,Alebo chceš, aby som niečo urobil?"
,,Nesmieme..."
,,Chceš?" trval Nathan na svojom.
,,Naozaj nesmiem ja... zajtra idem do kostola!"
,,Vyspovedať sa môžeš aj mne," šepol zvodne a jeho prsty šikovne prešli po Erikovom stehne.
,,Prestaň, prečo mi toto vždy robíš?"
,,Tak chceš?" spýtal sa naliehavejšie.
,,Áno, ale-"
Jeho slová prerušili Nathanove pery. Erik ho od seba prudko odsotil a potlačil slzy, ktoré sa mu drali do očí ,,Nathan, nie, prosím, ja iba chcem byť pri tebe, aby si ma objímal, iba... tu buď, áno? Viac nežiadam, nechcem nič z toho, čo mi ponúkaš. Ja- nie som tak silný, ako ty, nezvládnem to!"
,,Erik, v skutočnosti ty si silnejší, ako ja!" Šepol mu Nathan do ucha, vynútil si ešte jeden bozk a potom odišiel z izby, zatvárajúc za sebou dvere.
Erik sa rozplakal ako malé dieťa a slzy nešlo zastaviť. Bolesť vonkajšia sa zmenila na vnútornú a on cítil, že mu pukne srdce, ako sa Nathan nevráti. Lenže dvere ostávali zavreté a Erik už nemal síl plakať ďalej. Všetko sa naňho rútilo, blížila sa zima a Vianoce, celé toto mesto akoby sa zbláznilo, už mesiac boli v obchodných domov svetielka a vianočná výzdoba, už mesiac jeho otec iba pil- či bol doma, v práci, v krčme- a on vedel, že ak sa niečo nezmení, tak sa zrúti, pretože život strácal svoj zmysel, tak ako sa strácalo lístie zo stromov. Na tom jedinom pred ich domom ostal jediný lístoček, no aj ten iste skolí ten krutý vietor.
***
,,Maličký, si v poriadku?" Nathan otvoril dvere, no odpoveďou na položenú otázku mu boli iba ticho v izbe. Zasvietil svetlo pri posteli, aby sa presvedčil, že Erik už spí, no vystrašili ho dve pozorné, lesklé oči, ktoré sa naňho uprene dívali. V tej tme svietili iba oni teplou, karamelovou farbou a priam kričali bolesťou.
,,Pšt, už je dobre, môj malý!" Nathan
odhrnul prikrývku a vkĺzol k nemu do postele. Nežne ho vzal do náručia ,,Sľubujem, že už bude iba dobre," šepol a pobozkal ho do vlasov. Cítil, ako sa Erikov dych upokojil a zaspával. Vedel, že chlapec už nezapočuje zvuk prichádzajúceho policajného auta, ani zvuky krokov smerujúce po schodoch. Nevedel, že polícia práve u nich klope na dvere a vyvádza jeho otca, že mama plače a volajú jej záchranku, že Dora sa vracia domov a nachádza prázdny byt, lebo jej matka je v nemocnici a otca predviedli za domáce násilie. Toto všetko vie iba Nathan a jeho matka, ktorí po spoločnej debate dospeli k záveru, že to bude to najlepšie, čo môžu urobiť... pre "toho chlapca" (ako ho s obľubou oslovovala Nicol- Nathanova matka) a aj pre jeho sestru a mamu.

11. Anjeli v búrke

19. července 2010 v 22:42 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Ďaľšia kapitola, čosi málo o Robovi a Dagovi. Tí dvaja majú vzťah, ktorý je veľmi ťažko pochopiteľný, pre mňa niečim výnimočný a nenapodobiteľný. Rob si myslí, že miluje a Dag... možno miluje, ale ešte o tom nevie. Trochu Daga pre Dorku a trochu mojej malej dušičky vloženej do Roba. Príjemné čítanie :)



11. Anjeli v búrke

Rob v ten deň proste nedokázal ísť domov. Flákal sa po meste a bezcieľne blúdil
uličkami. Vedel kam ho to ťahá, ale uvedomil si to až keď prešiel Starý Most a ocitol sa kúsok od sadu Janka Kráľa.
Prešiel až k Auparku a tam nasadol na autobus, ktorý ho odviezol
k tomu domu. Bol tam iba raz, dokonca si nebol ani istý, či je na správnom mieste, veľa vecí sa za ten rok zmenilo. On sa zmenil.
A predsa sa posadil na blízku hojdačku, zhupol sa, aby nemusel nohami už viac stáť na zemi a nechal sa uniesť okamihom, ktorý ho vystrelil do nebeských výšok. Sedel tu, na tejto hojdačke, ako predtým v januári, keď bolo všetko okolo zamrznuté a kovová konštrukcia sa lepila k prstom. Proste iba sedeli, díval sa na seba a bolo im fajn, chladný nočný vzduch predpovedal šialenstvo a jeho opitý chichot sa niesol
tichom vyľudnenej ulice. Bol to krásny večer, vlastne asi najskôr vtedy bola vtedy už hlboká noc, pretože ani jedno z okien nesvietilo a mráz sa kĺzal pod vrstvy oblečenia ako drzé ruky nezvaného. Lenže jemu to bolo v tej chvíli úplne jedno, jeho hrial Dagov úsmev, ako tu obaja sedeli, smiali sa a vtipkovali. Bola to tá noc, keď sa prvý krát spoznali, narazili na seba náhodou v clube a po ceste k nemu sa im ešte nechcelo ísť domov, aj v sklenenej fľaši ostalo trochu priehľadnej tekutiny. 
Mal to byť jednorazový sex, niečo, čo sa už nikdy neopakuje, jeho úsmev na jednu noc a potom proste pôjdu ďalej a nikdy sa už nestretnú.
Možno by sa to aj stalo, keby sa Rob vtedy tak strašne neopil, že nevládal ani prísť domov. Dag ho vzal k sebe a uložil do svojej postele, sám spal na sedačke a keď sa ráno zmätený chlapec zobudil, venoval mu úsmev a potom jeho tvár stvrdla a ostala k Robovi tvrdá až po tieto dni. Dag ho už viac nepustil k sebe a hoci chodil do toho clubu vždy, keď mohol (a skoro vždy tam stretol jeho a jeho priateľov), nikdy sa mu už nepodarilo dostať k nemu tak blízko. Stále viac sa do toho zamotával, strácal sa v jeho pohľadoch, v slovách, ktoré mu vravel, keďže raz to bolo sladké, vytúžené áno, ktoré sa menilo pravidelne na vytrvalé odmietanie a inokedy to bola zasa úplná ignorácia a Rob nechápal tú bolestivú hru, ktorú s ním ten chalan hral. Chcel by sa mu dostať do duše, do myslenia a hlavne do srdca, ale ako mu Cathy povedala, ono to možné nebolo, pretože Dag ešte nenašiel nikoho, koho by miloval. Bol to chalan ulice, ako počul od mnohých, vychovávaný skôr priateľmi, ako rodinou, priateľmi o ktorých prišiel, keď priznal kým je. A hoci teraz študoval a vytrvalo sa snažil, aby mu to vyšlo, stále sa nedokázal preniesť cez veľa vecí. A jeho zlomená, detská duša v ňom prebývala stále a lámala ho. Rob to vedel, on vždy cítil takéto veci. Od malička vedel odhadnúť ľudí okolo, dostal do vienka dar empatie, ktorú naplno využíval a vždy pomáhal. Nikdy však nedokázal urobiť seba šťastného, vždy v ceste stáli prekážky. Dnes mal pred sebou nezlomné Dagovo srdce, ktoré nechcelo k sebe nikoho pustiť. Nie viac, ako blízko mal Cat.
Rob sa smutne húpal, nohy občas škrkli o betón a mimovoľne sa zachvel, keď zacítil, že sa zozimilo.
Z oblohy sa pomaly spustil dážď.
Chcel by ísť domov, no čosi ho držalo na mieste. Postavil sa z hojdačky, lebo mu omŕzali prsty dotýkajúce sa chladného železa. Roztrasene sa schúlil pri konštrukcii, ktorá držala hojdačku, opierajúc sa o stĺp a pritiahol si bundu bližšie k telu. Nemal rád takéto počasie, keď sa zima zarezávala až do kostí. Príliš mu pripomínala cit, ktorý 
mrazil jeho srdce.
Dag ho ničil tak isto, ako zima naokolo ničila všetko krásne, čo na svete ešte ostalo.
Jesenné lístie sfarbené do Robových obľúbených farieb pod ťarchou ľadového dažďa opadávalo a on sa na tú krásu bezmocne díval, pod tmavou, zašednutou oblohou si predstavoval jeho oči, jedno zvláštne modré, druhé zelené,
v blesku sa mu vybavil Dagov víťazný šker, keď
opäť zbalil svoju obeť, ktorú si vyhliadol.
Na chvíľu sa mu zazdalo, že ho v hustom daždi aj zazrel, ako sa mihol popri autách zaparkovaných na chodníku kúsok od neho, v tom hustom daždi si tisol na prsia tašku s notebookom, aby nepremokla a bežal.
A zrazu sa zastavil, Rob tomu nemohol uveriť, jeho vidina sa naňho pozrela.
Bol to zlom, krátky okamih, keď blesk oslepil jeho oči a on ich bolestivo privrel. Cítil, ako mu
do nich vnikla dažďová voda, no prinútil sa ich opäť otvoriť. Pred ním však nik nestál, cesta bola prázdna, v tomto počasí by von nevyhnali ani psa. Naozaj sa mu to iba zdalo.
,,Čo tu robíš?" zaznelo tesne pri ňom a strachom ho až striaslo. Pozrel sa hneď vedľa seba, jeho čokoládové oči sa stretli s tými dvoma gombičkami, jedným modrým a druhým zeleným, ktoré ho prišpendlili na miesto.
,,Čo tu robíš?!" zopakoval Dag naliehavejšie a na tvári možno čosi ako výčitku. Oči chladné, bez citu, ako okolitý dážď.
,,Bol som tu, blízko a... vlastne... ja.." Rob odvrátil pohľad, pretože jeho oči ho znervózňovali.
,,Iste," precedil Dag pomedzi zuby a v jeho hlase bola horkosť ,,No poď!"
,,Čo?" Rob sa naňho dezorientovane pozrel, keď ho ťahal k starému, nezateplenému paneláku.
,,Myslíš, že mienim moknúť vonku? Zdrbem ťa až doma!" prehlásil smrteľne vážne a tváril sa, že nepočuje, ako zbesilo Robovi bije srdce a ako sa mu zvýšil tep.
Rob tomu nemohol uveriť, že opäť vstúpi do toho bytu. Vyšli na druhé poschodie, kde Rob rýchlo jednou rukou otvoril dvere, pričom ho stále druhou bolestivo zvieral za zápästie, nohou ich vykopol a nechal tašku skĺznuť s pleca na podlahu. Pustil ho až keď vstúpili dnu, zhodil bundu iba tak na linoleum na podlahe, 
topánky odkopol do kúta a pokynul mu, aby sa tiež vyzul a nasledoval ho do izby. Rozrazil dvere do svojej izby v trojizbovom byte a odhalil Robovi opäť pohľad na provizórnu posteľ vyrobenú iba z matraca na zemi a operadla z kresla zakliesneného na konci, kde Rob pokladal hlavu. Zdalo sa, že sa celá konštrukcia čoskoro zrúti.
,,Posaď sa!" doslova mu to prikázala a ukázal na matrac na zemi. Rob si roztrasene sadol, aj keď bol celý mokrý. Videl, ako Dag zo seba zvliekol sveter a hodil ho na radiátor, ostávajúc iba v tesnom čiernom tričku.
,,O čo ti išlo, povieš mi?" Otočil sa naňho konečne, odkopol stoličku a posadil sa na stôl presne oproti nemu. Rachot labilnej stoličky, ktorá padla na podlahu Roba znepokojil.
,,Netuším," zašepkal a uhol pohľadom.
,,Sleduješ ma?"
,,Zbláznil si sa?"
Obaja sa na seba pozreli v tej istej sekunde, Rob mal zrazu v očiach bojovnosť: ,,A prečo by som to robil?! Proste som bol tu, Bratislava je malá!"
,,Áno a mokol pod mojím bytom iba tak, schúlený a urevaný, malý buzerant!"
,,Prestaň, strápňuješ sám seba!"
Dag naštvane zoskočil zo stola, až sa Rob na malú chvíľu preľakol. Prešiel priamo k nemu, stál nad ním ako boh a Rob sa schúlil do klbka a roztriasol sa. Možno strachom, možno zimou.
,,Tak ma dobre počúvaj, tolerujem, že za mnou doliezaš ako pes, že chodíš do môjho klubu, mám ťa stále za zadkom, dokonca aj to, že sa rozprávaš s mojimi priateľmi, ale neznesiem, keď ma niekto uráža. Takže my láskavo vysvetli o čo ti ide, lebo naozaj nerozumiem!"
,,O čo mi ide?" Nervózne žmolil svoj premočený sveter : ,,Čo ak sa ti to bojím povedať?"
Dag si rezignovane sadol vedľa neho: ,,Veď hovor, ja nekúšem..."
Rob sa uškrnul a pohodil hlavou, aby odhrnul mokré vlasy z tváre. Dag sa zrazu natiahol a postrapatil mu ich ako vždy, keď ho chcel naštvať. Rob sa však dnes iba spokojne usmial a konečne sa odhodlal naňho pozrieť bez hanby: ,,Nekúšeš?"
,,Podľa toho, komu sa to ako páči," uškrnul sa naňho pobavene.
Rob sa rozosmial trochu rozpačito, keď si uvedomil o čom sa s ním rozpráva sediac na jeho "posteli", alebo čo to chcelo byť. Cítil, ako jeho srdce vynechalo úder a opäť sa rozbehlo naplno. Teraz, alebo nikdy- blyslo mu hlavou a zhlboka sa nadýchol, než sa odhodlane nahol a pritlačil svoje pery násilne o tie jeho.
Dag prekvapene primrzol na miesto a Robov neodbytný jazyk, ktorý sa mu dobíjal do úst ho donútil zavrieť viečka a vychutnať si to. Otvoril ústa a nechal ho vášnivo ho bozkávať. Chytil ho za ramená, ktoré sa k nemu naťahovali, aby ho objali okolo pása a tesne sa primkol k tomu mokrému čomusi, čo sa k nemu túlilo ako mača.
Zatlačil ho na posteľ a rukou nebojácne zašiel pod jeho tričko. Bol celý studený a po dotyku teplej ruky blažene vzdychol
do jeho úst. Dag sa nad neho hravo prekotúlil a obkročmo dosadol na jeho panvu. Ucítil vzdych, ktorý uväznil vo svojich ústach, cítil, ako ho to vzrušuje, ako tvrdne a poddáva sa mu stále viac. Drsne prirazil proti jeho zdvíhajúcemu sa prirodzeniu a vtom...
Izbou sa rozoznel psí štekot. Dag sa od neho odtiahol akoby sa popálil a posadil sa vedľa neho na posteli. V zámku zašramotil kľúč a ozval sa chlapčenský hovor.
,,Pst, to sú moji spolubývajúci," šepol mu a vstal z postele, mieriac k dverám, asi ich pozdraviť. Keď sa po chvíli vrátil do izby, nebol
zrovna dobre naladený, už sa neusmieval, iba krútil hlavou a psíkovi, malej čivave, ktorá sa mu túlila pri nohách, položil misku s vodou.
,,Stalo sa niečo?"
,,Poď, ideš domov!"
,,Čo?" Rob prekvapene vyskočil: ,,Ale..."
,,Prestaň, proste... nič nehovor, poď!"
,,Čo sa stalo?" spýtal sa vystrašene a veľmi rýchlo vytrielil k nemu. Chcel natiahnuť ruku k jeho tvári, ale Dag mu ju pevne chytil a bolestivo odsotil.
,,Prestaň, proste sa nepýtaj, poď..."
,,Kto prišiel?"
Dag prevrátil očami a podal mu bundu, ktorá bola padnutá na zemi: ,,Moji spolubývajúci a... nie sú zrovna v dobrej nálade!"
,,A?" Rob prekvapene zamrkal.
,,Kašli na to, hodím ťa na autobus!"
Videl, ako vzal zo skrine dáždnik, na chodbe sa ešte obul a premočenú bundu si opäť obliekol, zapínajúc ju až ku krku, aby mohli ísť do toho dažďa. Bolo to zvláštne, Rob sa nechával iba tak unášať, stále mu poriadne nedochádzalo čo sa vlastne deje, vedel iba, že sa
práve bozkával s Dagom na posteli a keby neprišli jeho spolubývajúci, tak netušil čo by sa ešte stalo.
Kráčal pri ňom svorne, ako pes a cítil, ako sa čosi v ňom pohlo a vháňalo mu slzy do očí. Sám netušil, prečo sa cíti tak pod psa, iba cítil, ako ho začína striasať a je mu zima. Šúchal si rukami ramená , kým Dag študoval rozpis autobusov. Počul, ako zlostne zaklial a prekvapene sa naňho otočil.
,,Za 15 minút," odpovedal na jeho spýtavý pohľad a sklonil dáždnik, keďže už stáli pod strieškou.
,,Hmm..." Roba mimovoľne striaslo. Zachytil Dagov váhavý pohľad.
,,Je ti zima? Poď sem!" Privinul si ho bližšie k telu a pevne ho objal. Hoci bola jeho bunda mokrá a studená, jemu bolo zrazu príjemne. Ponoril sa do predstáv a spomienok, nechal sa hladiť po chrbte a privrel oči. Cítil, že mu čelo horí a tento výlet nebol zrovna najlepší nápad, no stálo mu to za to. Mohol byť pár sekúnd s niekým, u koho si myslel, že nemá šancu. Lenže Dag ho teraz ochraniteľsky držal a on cítil jeho súcit a lásku, porozumenie a aj zmätenosť, že čo sa to s ním deje.
,,Rob, nemal by si toto robiť," šepol po chvíli.
,,Čo myslíš?" prekvapene k nemu zdvihol oči.
,,Ja nie som chlap pre teba, ver mi. Nájdi si niekoho menej komplikovaného! Vieš, ty si... si vlastne celkom milý, možno trochu otravný chalan, ale si dobrý a neskazený a ja nechcem, aby si trpel. Nestojí to za to, láska nikdy nestojí za bolesť!"
,,Dag, netrep!" uškrnul sa naňho pobavene.
,,Myslím to smrteľne vážne!"
Obaja prekvapene stíchli, Dag ho stále ešte držal, no už sa to nezdalo tak úprimné ako pred chvíľou.
,,Snažíš sa ma iba od seba odohnať?" spýtal sa Rob naštvane.
,,Nie," odpovedal mu nie moc presvedčivo.
,,Dobre, lebo by ti to aj tak nepomohlo. Ja tu vždy budem, keď ťa napadne vziať ma konečne na milosť. Vieš, ja ťa milujem!"
,,Nehovor to!" zahriakol ho
prísne ,,Ja nie som chalan, do ktorého sa niekto zamiluje!"
,,Povieš mi, čo sa deje?" spýtal sa naštvane ,,Vysvetli mi to a ja uznám, že máš právo ma odháňať!"
,,Proste nie som schopný dať ti to, čo očakávaš! Ja proste nerandím s niekým, nie som na vzťahy. Milujem iba na jednu noc a ty odomňa nemôžeš viac chcieť!"
Rob sa naštvane odtiahol: ,,Ale ja nič nechcem! Iba aby si ma neignoroval. Prosím, iba ma pusti k sebe a ja ťa to naučím!"
Dag sa zasmial nad jeho naivnosťou. Už z diaľky zahliadol autobus, tak si ho prudko pritiahol a dravo ho pobozkal na pery.
Rob sa omámene zatackal, nechal sa pohladiť po líci a otočil sa na autobus.
Keď nasadol videl, ako mu Dag ešte zakýval a otočil sa na odchod. Autobus sa rozbehol, Robove oči sa zaliali slzami. A to bol koniec a nový začiatok. Chvíľa, keď sa Dag ešte zastavil v svojej bráne a díval sa za červeným, bratislavským autobusom, ako mizne za zákrutou a jeho nohy sa roztriasli, keď si spomenul na tú lásku, ktorou ho ten malý diabol so žiarivými, pekelnými vlasmi zalial. A napriek tomu, že vyzeral ako malý čert a keď sa rozohnil, mal v očiach samotné, čierne zlo, tak bol ako jeho anjel strážny.
Bdel nad ním a jeho láska mu dodávala to niečo hlboké, čo ho nútilo žiť. Možno by to niekto nazval zmysel života, on v tom videl iba dôvod, prečo sa druhé ráno usmiať na seba do zrkadla a myslieť naňho, keď nemal čo robiť na prednáške. A dôvod, prečo ďalej hrať tú nezmyslenú hru na nedostupného a bláznivého Daga.

10. Pravé priateľstvá

19. července 2010 v 22:42 | Lilly Evenová |  Over the rainbow

Ďalšia kapitola, ale... nečakajte od toho veľa. Je to iba také premostenie do druhej časti príbehu. Všetci naši hrdinovia sa už poznajú, to hlavné bolo vypovedané. Čo sa ešte môže skomplikovať? To sa dozviete v ďalšej časti. Teraz trochu sonda do duše Viky a Erika. Alebo prečo je to s ním tak komplikované? 



10. Pravé priateľstvá


Erik sa opieral o múr školy a díval sa na červenovlasého chlapca, ktorý práve dorazil. Za ním sa vliekol Miky a o čomsi mu živo vykladal, majúc na tvári bezstarostný úsmev. Ach, keby tak vedel! -blyslo mu hlavou, keď pozoroval, ako Miky zahučal čosi na pozdrav a odpojil sa od neho, mieriac ku skupinke, ktorých stredobodom bol Tomas a práve čosi zábavného vykladal. Rob si ho všimol a jeho bystré, tuctové oči farby mliečnej čokolády viseli na jeho tvári pár chvíľ, pátravo študujúc, či sa smie priblížiť.
Erik odvrátil pohľad a študoval teraz svoje topánky, akoby boli čímsi zaujímavé. Popravde na nich nebolo nič, iba trochu špiny, odretá ľavá špička a rozstrapkané konce šnúrok.
,,Zišli by sa nové, čo?" počul zrazu Robov hlas vo svojej blízkosti. Druhý chlapec asi využil chvíľu jeho nepozornosti, aby sa k nemu dostal bližšie. Ako to však tak rýchlo zvládol?
Na chvíľu zdvihol hlavu k neistému kamarátovi ,,Hmm..."
,,Poznám jeden bombový obchod v Poluse, ak by si chcel, môžeme tam zaskočiť!"
Erik ohrnul peru nad chabými pokusmi o konverzáciu a odpovedal iba: ,,Hmm..."
,,To mi nič iné nepovieš, iba hmm?"
Erik si pobavene oblizol pery ,,Ale hej, napríklad, že bombový sú iba atentátnici v Pakistane!"
,,Ha-ha," Rob naštvane pohodil hlavou, ako nebezpečné divé zviera. Erik zacítil óder cigariet a jasnú príchuť baru. Zdvihol zrak a premeral si ho trochu pozornejšie. Červené vlasy boli vyžehlené, ako ich občas Rob nosil, no ofina už nepadala do čela cez jedno oko, ale bola dômyselne rozcuchaná na vrchu hlavy, oči boli odlíčené, no na spodnej mihalnici bolo zachytených pár pozostatkov špirály. Erik to zrazu všetko videl, keď sa díval pozorne. Naozaj si to nik v tejto škole nevšimol? Iba on vedel toto tajomstvo?
Bol by rád, keby mohol zabudnúť. Nikdy nemal na to miesto pekelné vstúpiť. NIKDY VIAC!
Rob bol v jeho očiach zrazu malým diablom. Díval sa na neho smutným pohľadom a keď videl, že s ním nepohne, oprel sa chrbtom o múr a vytiahol krabičku cigariet. Erik ho chladne sledoval, ako jednu vybral, bez mihnutia oka si ju zastrčil medzi pery. Díval sa naňho s nechuťou, stále mal pred očami jeho iskrivý pohľad, ktorý sa pomaly menil na zhrozený, keď ho zbadal v tom gay-bare. Rob isto netušil, čo tam hľadal, lenže Erikovi sa nechcelo vysvetľovať. Bolo mu to jedno, pokiaľ bude mlčať Rob, bude aj on.
Ozvalo sa šťuknutie zapaľovača. Erik sa donútil dívať dopredu, na školský areál. Mladšie decká sa naháňali pred bránou, staršie stáli v skupinkách a rozprávali sa, smiali... Erik nemal síl na smiech. Nebol v tomto pekelnom meste ešte ani dva mesiace a už mu ukázalo svoje temné stránky. Vždy ho učili opovrhovať takými ľuďmi.
Aj s mamou, keď šli raz po Vrábľoch, ako zháňali nové nohavice a oproti ním prešli dvaja muži. Držali sa za ruky a na čomsi sa spoločne smiali. Mama nesúhlasne krútila hlavou a vravela mu, že taký ako oni pôjdu do pekla. Erik mal vtedy iba dvanásť, zvedavo za nimi otočil hlavu a pozoroval ich, až kým nezašli za roh. Nech si o nich chcel myslieť hocičo zlé, nešlo to. Vyzerali šťastne, jeden objal toho druhého okolo pása a vtisol mu bozk na čelo, druhý sa na čomsi zasmial a spoločne kráčali k budúcnosti. Možno to bol bod, kde si Erik začal uvedomovať...
Lenže to už bolo dávno, okríkol sa v duchu. On taký nie je, on nie. Bude mať peknú ženu a deti, bude bývať v dome s veľkou záhradou a psom, každé ráno chodiť do práce... Nenávidel zrazu Roba, lebo bol taký, bol ten, ktorým bolo dovolené plakať pri smutných filmoch, byť slabší a ženskejší, veriť na zázraky. Nenávidel ho!
Lenže prečo toto isté necítil aj k Nathanovi? Táto otázka mu uviazla v krku v podobe veľkého knedlíku a hoci odpovede poznal, neodvážil sa priznať si ich.
A popritom to bolo tak jednoduché: Nenávidel Roba, lebo chcel byť ako on a miloval Nathana a preto ho nedokázal nenávidieť...
A všetko bolo zrazu tak zložité, pretože svet sa skladal s miliónov farieb a pocitov, no Erik nevedel s istotou povedať, ktoré sú zlé a ktoré dobré. Nechcel iba zhrešiť! A sklamať rodinu. Pretože vždy to bolo o rodine...
,,Budeš sa už so mnou rozprávať?" spýtal sa Rob smutne. Erik k nemu zdvihol svoje dve karamelky a prepichol ho pohľadom ,,My sa asi nemáme o čom rozprávať!"
Rob vzdychol, odhodil cigaretu na zem a neľútostne ju zašľapil. Potom sa otočil a utekal do budovy školy, Erik iba videl, ako mizne na chlapčenských záchodoch a pritom si pretiera oči.
A taký bol Rob, vždy drsný a nikdy nie iný.
Navonok!
Jeho vnútro však tvorila spletitá sieť cestičiek, citov, emócií. Nikdy nie však tak zložitých, ako tie Erikove teraz. Bol to Rob, mal slabosť pre zvieratá a občas nosil orámované oči čiernou ceruzkou. Bol to chlapec, ktorý skrýval svoje hlboké tajomstvo, pretože sa bál, že stratí svoje postavenie. On nebol malý, uplakaný buzerant.
Nie navonok...
Erik vzdychol, posledný krát pozrel na školský dvor a zachytil dve modré oči, ktoré ho s výčitkou pozorovali. Nechal ju prísť až k sebe. Viky ho objala, akoby bol malé dieťa, ktoré potrebuje utíšiť a jej objatie ho trochu upokojilo. Privinul sa k nej bližšie, pritisol líce k lícu a privrel oči.
Cítil, že konečne je v náručí niekoho, kto ho chápe.
Po chvíli sa odtiahla, iba na pár milimetrov a jej ruky skĺzli pozdĺž tela.
,,Viem čo sa stalo..."
,,Vedela si to celý čas, však?" spýtal sa, keď spojil v hlave všetky súvislosti.
Jemne prikývla a chytila ho za ruku, ťahajúc od školy.
,,Veď počkaj, máme mať hodinu..." snažil sa ju upozorniť na tento nepodstatný fakt.
,,To nevadí," povedala s úsmevom a stále ho držiac za ruku mierili k najbližšej autobusovej zástavke.
,,Ale..."
,,Ty si sa ešte nikdy neulial?" spýtala sa so smiechom.
,,Nie," odpovedal potichu a hanbou sklonil hlavu.
,,Veď to nevadí, všetko je raz po prvý krát!" prehlásila s úsmevom a nastúpili na najbližší autobus číslo 50 smerom do Auparku.
Erik sa posadil vedľa nej v autobuse a pozoroval množstvo vysokoškolákov, ktorí
vystúpili na blízkom Šafárikovom námestí a ďalej cestovali už iba s hŕstkou dospelých. Nevraveli nič, ich oči sa upierali niekam do útrob autobusu.
,,Vieš, s Robom je to občas ťažké," povedala po chvíli a uprene sa naňho zadívala ,,Ale nemôžeš ho súdiť, kým ho nepoznáš. On je úžasný chalan, proste jeden z najlepších a to že je..."
,,Teplý," doplnil ju necitlivo.
,,Nie teplý, len zamilovaný do nesprávnej osoby!" Viky sklopila oči ,,Úprimne, ja to nechápem. Neviem ako môže niekto milovať rovnaké pohlavie, ale snažím sa to pochopiť a... keď vidím ten pohľad v jeho očiach, keď sa naňho pozrie, ten úsmev, keď o ňom rozpráva... Prosím ťa o jediné, neodsudzuj ho!"
Erik sa na ňu vážne pozrel, na tvári mal zvláštny výraz šoku zmiešaného s porozumením. Ich oči sa prekvapene stretli.
,,Ty ho ľúbiš!" vykríkol zrazu vo chvíli, keď autobus zastavil. Viky sa bez odpovedi zdvihla a vystúpila, náhliac sa do tepla obchodného domu.
Erik ju veľmi rýchlo dobehol ,,Tak áno?"
Viky iba stisla pery k sebe a potiahla ho smerom k McDonaldu. Tne bol skoro vyľudnený v túto dobu, obaja si objednali a vyšli hore po schodoch, sadajúc si do pohodlných kresiel, aby zjedli svoje raňajky. Viky sa na Erika vážne zadívala, keď sa konečne usadili a odpovedala: ,,Je to tak,"  v hlase mala smútok ,,Lenže s tým nič neurobím. On miluje niekoho iného. Niekoho, kto ho ničí a núti žiť zároveň a ja som šťastná, že už to nie je ten silák, ktorý predtým chcel byť, že neskrýva svoju dušu za množstvo machovských póz. Je viac vyrovnaný
zo sebou a svetom okolo a aj keď skrýva svoje tajomstvo pred každým, pretože sa príliš bojí odhalenia a reakcie okolia, tak je na tom lepšie. A ja za to Dagovi ďakujem!"
Erik ju počúval a popritom zamyslene krútil slamku v prstoch. Díval sa na svoje ruky, akoby nič zaujímavšie v miestnosti nebolo a premýšľal. Viky mu povedala dosť a Nathan včera ráno tiež. Rozhodnutia ostávali na ňom, nik ich nemohol urobiť zaňho. Chcel by mať Roba rád, videl v ňom silnejšieho a skúsenejšieho kamaráta, vždy toho vodcu partie, silného partnera, ktorý by ho chránil a učil o živote. Mala byť aj toto lekcia? Akoby sa Rob prepadol nižšie, zrazu nebol tak silný a Erik videl jasne jeho
achillovu pätu.
Netušil, či sa hnevá naňho, že mu to miestečko odhalil, alebo na seba, lebo sa zachoval tak vystrašene a neuveriteľne hlúpo. Lenže Rob bol zrazu všetkým tým, čo Erik kedy v živote chcel, mal všetko, čo chcel a dokonca aj lásku dievčaťa, aj keď to bolo asi to posledné, čo ho zaujímalo.
Je zlé zistiť, že niekto koho ste považovali za svoju ochranu a učiteľa nie je až tak úžasný a silný.
,,Ďakujem ti," povedal Erik zrazu a pozrel na Viky. Tá sa nežne usmievala a ten úsmev presvetlil jej krásnu tvár. Vyzerala zrazu tak nevinne. Erik sa naklonil cez stôl a nežne sa dotkol jej pier svojimi. Viky prekvapene zamrkala, keď sa na ňu usmial a nakoniec úsmev obetovala.
A takto vznikajú pevné priateľstvá, to Erik už vedel. V tom svete plnom zlých a falošných ľudí, v meste, kde ste mohli nájsť najrôznejšie kultúry, rasy, sexuálne orientácie, úchylky, záľuby... A Erik pomaly chápal, čo znamená mesto. Je to džungľa a prežijú iba tí silný. A on prežije, dokáže to, pretože má Viky, má Nathana, svoju sestru, Roba... a to sú pravý priatelia, teraz si tu už uvedomuje. A priateľa treba brať aj s jeho chybami, so všetkým, pretože aj on vás akceptuje.
To bola tá lekcia, ktorú dnes dostal. A oči mu muselo roztvoriť dievča, ktoré by malo byť viac zatrpknuté než on sám, pretože jej bolo viac ublížené. Lenže cesty osudu sú nevyspytateľné a cesty lásky a priateľstva taktiež. 

9. Láska v každom skrytá

19. července 2010 v 22:41 | Lilly Evenová |  Over the rainbow



9.  Láska v každom skrytá


Nathan dobehol Erika pred klubom a zachytil ho za ruku. Dážď sa lial v prúdoch, už to neboli iba nežné kvapky, čo dopadali na jeho tvár.
,,Počkaj predsa!" skríkol za ním a pritiahol ho prudko k sebe.
Erik k nemu zdvihol zrak a ich oči sa stretli. Zmätene vzlykol.
,,Poď sem prosimťa a neblbni," zamumlal a pobozkal ho na čelo. Erik sa pokúsil mu vytrhnúť, no Nathan ho držal pevne, obtočil svoje ruky okolo jeho pása a v jeho pohľade bola prísnosť zamilovaného muža. Erik sa mu v tej chvíli úplne poddal, privrel viečka a vdychoval jeho vôňu. Cítil svieži dážď a jeho do nitky mokré tričko ho chladilo na líci. Striaslo ho od zimy, ale ani sa nepohol. Chcel takto stáť navždy, no Nathan ho nežne vzal za ruku a ťahal k miestu, kde zaparkovali.
,,Smiem spať u teba?" spýtal sa Erik prosebne, keď sa ocitli v teple auta a Nathan zapol kúrenie.
,,Áno," znela jednoduchá odpoveď, Nathan zaradil rýchlosť a vyparkoval.

*

Dag pevne držal Roba v náručí ešte hodnú chvíľu a hladil ho po chrbte. Videl, ako Cathy chytá Doru za ruku a niekam ju ťahá. Nevenoval im pozornosť, venoval sa červenovlasému stvoreniu v jeho náručí. Hravo mu postrapatil vlasy, ako to robil vždy, keď ho chcel naštvať, a ofinka sčesaná cez oko povolila. Rob zdvihol hlavu a zamračil sa naňho, v jeho očiach blyslo. Dag vedel, že to zaberie. Pohladil ho po líci. Jeho koža bola na dotyk chladná od sĺz, ktoré vyronil. Jemne mu zotrel rozmazané šmuhy po čiernej ceruzke, pobozkal ho na líce a zoskočil zo stoličky.
,,Mal by si sa ísť vyspať, maličký," povedal mu nežne, aj keď s dávkou výsmechu v hlase a zmizol v dave. Rob sa za ním smutne díval, ako sa točil o chvíľu okolo nejakého chlapa a ten sa naňho dravo pritisol. Keď sa začali bozkávať, tak naštvane odvrátil zrak a objednal si silný miešaný drink.

*

Dora sa prebudila v cudzej posteli, ktorá voňala vanilkou. Prekvapene sa otočila a narazila na nezvyklé tyrkysové oči, ktoré mali pri dennom svetle ešte zvláštnejšiu farbu. Podávala jej pohár plný vody.
,,Dobré ráno," zachrapčala Dora a natiahla sa po vode, ktorú jej Cat s úsmevom podávala.
,,Dobré, ožranka," uškrnula sa na ňu a vstala z postele.
,,Prepáč, vyvádzala som príliš?"
Dora sa škrabala na hlave a pokúšala sa spomenúť si, čo sa vlastne stalo. Posledné si pamätala v útržkoch ako jej brat vybiehal
z klubu, no jej mozog nemohol spracovať prečo sa to stalo.
,,Nie, ovracala si mi kuchynskú linku a pokúšala si sa ma bozkávať, inak nič prevratné... jaj a Kiara ti skoro odsekla hlavu!"
,,Prečo a... kto je Kiara?!" Dora sa zmätene posadila na posteli a chytila sa za hlavu. Treštila!
,,Moja priateľka, prečo?" spýtala sa Cat sladko a v jej úsmeve boli šibalské ohníčky, ktoré hovorili, že to nevadí, veď oni sa už podelia.
,,Aha," Dora laxne pokrčila plecia.
,,Tebe to nevadí?"
,,A malo by?" podivila sa ,,Ja vlastne nie som lesba, v tom bare som bola iba s kamarátmi!"
Cat nepovedala ani slovo, vzala prázdny pohár z jej rúk a odišla. Dora sa pomaly vyškriabala z postele
a pomaly vyšla z izby do provizórnej obývačky, ktorá vlastne bola chodbou. Na starej sedačke s kvetinkovým poťahom sedelo dievča, vyjedalo z taniera obložené chlebíčky a zúrivo prepínalo malý televízor. Keď započula kroky, pomaly sa otočila a jej myšacie vlasy trochu nadskočili okolo ostrej tváre ,,Dobré ráno!" prehodila trochu nepriateľsky.
,,Dobré... eh..." Dora ju akosi nevedela zaradiť, nech pátrala v pamäti akokoľvek.
,,Som Kiara, dáš si chlebíček?" plavovláska k nej natiahla ruku z tanierikom. Medzi dverami do kuchyne sa objavila Cat a Dora až podskočila, keď si ju všimla, ako je tesne blízko. Byt bol malý a dvojo dvier do jedinej izby a kuchyne bolo hneď pri sebe, obývačka bola vlastne dlhou a trochu širšou chodbou, kde na jednej strane boli dvere ku kúpeľni a na druhej strane sa ešte trochu rozširovala pre staručkú pohovku a malý televízor na rozheganom stolíku.
,,Nechaj ju, varím praženicu, tú si dá určite radšej!"
Dora sa neveriacky pozrela na Cat, ktorá stála hneď pri nej s rukami v bok a vareškou v jednej a pokrútila hlavou: ,,Nie, ďakujem, radšej chlebík!"
Kiara sa víťazoslávne usmiala na jej partnerku a nohy z tureckého sedu vrátila na zem, pokladajúc tanier zo svojho lona na zem, aby urobila miesto aj Dore. Tá trochu ostýchavo pribehla a posadila sa vedľa nej na dvojmiestnu pohovku. V telke bežala akási telenovela.
,,Nemala by si si pohnúť do práce, zlato?" zakričala ešte Kiara provokatívne a Dore podala chlebík.
Tá si ho s vďakou vzala a pozorovala dianie v tejto nezvyčajnej domácnosti. O chvíľu sa z kuchyne niesla lahodná vôňa vajíčok a Cathy sa prihnala aj s tanierom kopcom naloženým jedlom, vtisla sa medzi ne dve, akoby tam aj tak nebolo málo priestoru a vytrhla Kiare ovládač.
,,Hej!" zavrešťala Kiara, keď Cat prepla na správy a snažila sa znova zmocniť ovládača.
,,Nevob, pvevhneš to!" mumlala Cat s plnými ústami a Dora v poslednej chvíli zachytila tanierik, ktorý sa neomylne rútil k zemi.
,,Pozri čo si urobila, ďakujem drahá!" Cat vynadala Kiare a Dore vtisla drobnú pusu na líce, až sa začervenala.
Všetky tri ďalej jedli a počúvali ranné správy, Cat trochu mľaskala a Dore toto šialené ráno prišlo ako pokračovanie žúru zo včerajšieho dňa. Prebudila sa v cudzom byte, v cudzej posteli, dve lesby ju kŕmia chlebíkmi a ona netuší, ako toto všetko skončí.

Zato Rob bol ten, ktorí tušil kam sa tento deň ženie. Naštvaný a unavený šliapal po chodníku ozdobenom špinavými mlákami po včerajšom vytrvalom daždi. Preskakoval kaluže blata a rozmočené listy popadané na chodníku, od zastávky fajčil už druhú cigaretu a potlačoval hnev, ktorý sa v ňom hromadil na samého seba, na Daga a ten hnusný, životný štýl, ktorým žil. Chcel s tým skončiť, aspoň kým sa mu nepodarí dokončiť školu, potom by to bol jeho život a nemusel by sa spovedať spolužiakom, rodičom, nikomu. Lenže zabránil mu v tom ten čiernovlasý anjel, ktorý sa mu postavil do cesty a donútil ho dňom a nocou naňho myslieť, prenasledovať ho, sledovať, zbožňovať a nenávidieť. Rob bol Dagom posadnutý, chcel ho už tak strašne dlho a jemu sa vždy podarilo z každej pasce vykĺznuť. Rob sa však nevzdával, kašlal na štúdium, bola mu ukradnutá opatrnosť a aj anonymita s ktorou sa predtým túlal po kluboch, zoznámil sa s jeho priateľmi, bol nenávidený jeho nepriateľmi, štvaný ako pes jeho milencami.
A samozrejme zosmiešňovaný samotným Dagom. Ale on sa nevzdával, v hĺbke srdca vedel, že sa nesmie vzdať, musí vydržať a vytúžená odmena príde. Pre Daga bol iba zábavkou, hračičkou, ako všetci ostatný, no on mu musel dokázať, že je iný, výnimočný.
Rob čakal pred panelákom, ktorý sa pred ním týčil, pohľadom hypnotizoval sklenené dvere a premýšľal, ako dlho asi bude trvať, kým pôjde niekto okolo a on sa dostane dnu.
O malú chvíľu zámok na dverách zadrnčal a z vchodu vybehol malý chlapec so psom. Rob v poslednej chvíli zachytil dvere a prešmykol sa do vchodu, mieriac ku schodom. Jeho pohľad na prvý pohľad zaujala postava mladého muža, ktorý kráčal oproti nemu. Zdal sa mu povedomí, no až keď zišiel zo schodiska na denné svetlo Rob spoznal jeho tvár. Bol to Nathan, s ktorým bol Erik včera v klube. Vykračoval si spokojne, na tvári mal ľahký úsmev a v očiach prazvláštne trblietky nevinnej detskej radosti, ktorá Roba znervózňovala.
Bol až podozrivo šťastný, keď sa pri ňom pristavil a Rob k nemu ustrašene zdvihol zrak. Úsmev sa zmenil na prísnu grimasu nedostupnosti: ,,Nechoď za ním!"
,,Hej, aj ja ťa rád vidím," neodpustil si ironickú poznámku a jeho ruky sa samé skrížili na prsiach.
,,Odpusti si to!" povedal Nathan už mäkšie a rukou naznačil, aby ho nasledoval. Rob naklonil hlavu na stranu, no Nathan kývol hlavou a vyšiel na ulicu. Rob ho trochu prekvapene nasledoval. Nathan mlčky kráča von z domu, obzerá sa hore k oknám nad parkoviskom, akoby sa chcel uistiť, že ich Erik nesleduje. Potom zahol doprava, smerom hlbšie do sídliska. Kráčali chvíľu mlčky, Rob netušil, či ho ešte stále sledovať, nebol si dokonca ani istý, či Nathan vníma jeho prítomnosť, kráčal totiž vzpriamene a rezko, nedbajúc na tiché, chlapčenské kroky vedľa neho.
Zastavil až pred malou cukrárňou a až vtedy presvedčil Roba, že ho vníma. Otvoril mu dvere a gestom ho pozval dnu. Posadili sa k stolíku v rohu, aby neboli ničím rušený a mohli sa kochať výhľadom na hrajúce sa deti vonku na pieskovisku a tichú pohodu vo vnútri cukrárne. Vonku bolo síce slnečno, ale chladno a mraky každú chvíľu križovali nebo za veľkým skleneným oknom.
,,Nechaj ho dýchať," začal Nathan bez úvodu a Rob sa v jeho slovách chvíľkovo stratil.
,,Čo?" pýtal sa ho dezorientovane a otočil sa k jeho modrým očiam.
,,Bavíme sa o Erikovi, nie? Nechaj ho chvíľu, on vychladne. Je príliš mladý, aby to chápal!"
,,Aha... no," Rob sa na chvíľu zahanbil, že nepochopil, no ihneď nabral skoršiu odvahu: ,,Ale prečo reagoval tak? Vysvetli mi to, keď si aj ty..." odmlčal sa, nemal odvahu to tak verejne povedať.
,,Gay?" doplnil ho Nathan s úsmev na perách a hneď ho aj prekvapil otázkou: ,,Povedz mi, Robert, čo vieš o Erikovej minulosti?"
,,Viem, že sa sem presťahoval nedávno, čo bolo predtým, netuším, nevraví o tom," Rob sklopil oči, akoby nevedel svojej profesorke odpovedať na otázku pri odpovedi. Počul, ako si Nathan povzdychol.
,,Želáte si?" zatrilkoval pri nich sladký, ženský hlas a Rob zdvihol zrak k mladej čašníčke, čo sa pri nich pristavila. Pokrútil hlavou, že on nič nechce a sledoval, ako si Nathan objednáva silnú kávu a k nej veterník. Čašníčka s úsmevom odišla a Nathan sa chystal pokračovať.
,,Vieš, ono je to ťažké s ním. Predtým, než sa nasťahoval do mesta žil na dedine a vieš ako to chodí. V dedine sa každý s každým pozná, staré babky večne ohovárajú a vždy sa im dostane do uší kto, s kým, kedy, kde, vládnu tam staré zvyky a predsudky. Erik v týchto predsudkoch vyrastal, je z iného sveta, ako my dvaja.
Poznal predtým iba malú dedinku a jej okolie, kde sa chalan zoznámil s jedným dievčaťom, s tou sa potom oženil a žili šťastne ďalej v malej dedinke, chodili do kostola, počúvali tie nezmysli o hriechoch a smilstvách, učili ich, že muž má chodiť do práce a žena má byť v domácnosti a toto všetko učili aj svoje deti. Je to zakliaty kruh, kolobeh, ktorý na dedine nikdy nik nezmení. A Erik, hoci obaja dobre vieme, že je iný, v tomto kruhu stereotypu a starých zvykov vyrastal. Teraz objavuje nový svet, veľkomesto a s ním aj seba, preto mu daj čas, nechaj ho vydýchnuť, on nie je na to pripravený. Má ťa rád a práve preto ho to tak zasiahlo!"
Rob mlčal, díval sa, ako čašníčka priniesla zákusok aj nápoj, Nathan ešte objednal veľkú kofolu, než si to červenovlasý chlapec pred ním stihol všimnúť. Aj tak bol ponorený do svojich myšlienok, študoval
kvetinkový obrus na stolíku až doň skoro pohľadom vypálil dieru. Keď sa už naozaj preľakol, že obrus ťarchu jeho pohľadu neudrží, presunul svoj záujem na Nathana. Jeho oceľové oči dostali modrastý nádych, keď si vychutnával zákusok, akoby iskričky v nich odhalili pravú farbu. Díval sa na muža pred sebou a vedel, že skrýva obrovské tajomstvo, ktoré ešte nie je určené pre jeho uši.
Vraveli mu to jeho oči, zatiahnuté tým chladným filtrom. Za ľadovou oceľou sa skrývala vľúdnosť a duša čistá a dobrosrdečná, no v jeho očiach, iba v nich, bola skrytá zatrpknutosť zo starej krivdy, pravdepodobne ešte z detstva. A tie iskričky, tá radosť v nich, ktorú tam Rob nebadal prvý raz, keď na čosi Nathan myslel (a on presne vedel čo to je), mu prezrádzali, že je v tom všetkom, v zlomenom srdci muža, skrytá ešte láska. Láska, nie ako slovo, ale ako cit, ktorý je neuchopiteľný, neviditeľný a predsa jej veľkosť bola taká, že sa stávala skoro hmotnou. A keď
nesmela nabrať takejto podoby, nuž sa aspoň zrkadlila v jeho očiach a kreslila na dúhovky maličké hviezdičky, ako noc kreslí na okno pre milencov počas jarných nocí. Rob to vedel, od malička mal cit pre tieto veci, dokázal sa v ľuďoch vyznať a tušil ich pocity skoro tak mocne, že opantali jeho vlastné srdce.
,,A ty?" spýtal sa zrazu, keď čašníčka pred nich položila kofolu a Nathan ju k nemu posunul. Rob sa ležérne napil.
,,Ja?" Nathan naňho prekvapene pozrel ,,Čo o mne?"
,,Aj teba má rád a predsa rešpektuje kým si, nebojí sa ťa, neuteká, nechá ťa priblížiť sa k nemu..." Rob k nemu uprel zúfalý pohľad.
,,Ty ho máš vážne rád!" prehlásil Nathan s úsmevom. Zdalo sa, že ho to upokojilo.
,,No?" spýtal sa Rob nedočkavo.
,,Aj on ťa má rád," povedal Nathan akoby mimochodom.
,,Odpovedaj!"
,,Nepoložil si otázku!" Nathan pokojne zamiešal kávu, kloniac hlavu, aby skryl úškrn.
Rob sa naštvane nadýchol a jeho obočie sa zmraštilo: ,,Prečo teba zbožňuje a mňa takto zatratil?"
Nathan zrazu uprel vážny pohľad a jeho prsty pustili malú lyžičku.
Možno čakal, že Rob povie to, čo má na jazyku, z jeho úst to vyznie pravdivejšie a reálnejšie, než Nathanova predstava...
,,Možno..." zašepkal a jeho hlas náhle stíchol.
Opäť nervózne zamiešal svoju kávu.
,,Možno ťa má rád?" doplnil ho Rob s úsmevom.
,,Alebo-"
,,Nie je alebo!" prerušil ho Rob ,,On sa do teba zamiloval, je to pravda, priznaj to... obaja si to priznajte!"
Nathan naňho hľadel pozorne, v jeho očiach bola detská radosť, ale nikdy by to nebol priznal.
,,Vedel som to," začal Rob pomaly a vychutnával si každé slovo ,,Dávno som si všimol, ako sa naňho dívaš. A on to vie! Dokonca to opláca, aj keď sa tomu tak bráni. Nechápal som prečo nie ste ešte spolu, no dnes... dnes tomu rozumiem. Musíme s tým čosi urobiť!"
,,Vravíš, že mi chceš pomôcť, ak tomu dobre rozumiem?" spýtal sa Nathan prekvapene.
,,Bojujeme predsa obaja za to isté, nie?" spýtal sa s úsmevom ,,Ja chcem, aby nemal voči mne predsudky a ty chceš, aby ťa miloval... bez predsudkov!"
,,Vlastne áno, ale-"
,,Nie sú ale, už to pochop. Je iba Erik a jeho chuť po živote. Chcel by som mu ukázať, ako žiť..."
,,Chceš ho vychovávať?"
,,Nie, chcem iba aby sa naučil, že nezáleží na pohlaví, na farbe pleti, na veku, ide vždy o lásku. Každý má na ňu právo. Tak ho chcem vychovať!"
Nathan sa naňho usmial a vystrel k nemu vztýčenú dlaň. Rob si s ním veselo tleskol a obom sa na lícach usídlil spokojný úsmev, hoc v tej chvíli vonku zahrmelo a z ťažkých, oceľových oblakov sa spustil neúprosný dážď. A hoci bol vzduch teraz vlhký a studený čosi v ňom bolo. Viselo to vo vzduchu ako ťažká, neviditeľná stena a zmierňovalo dážď, rozháňalo oblaky a slniečko si pretislo svoje dlhé, teplé lúče cez tú prietrž mračien. Bola to láska, láska v každom skrytá, ako tá najtajnejšia časť jeho srdca. Láska, čo všetko zrovná a dá do pomeru, čo vyrovná svet. A nad Bratislavou svitla dúha na znak farebnosti tohto sveta. Pretože každý, aj tí dvaja posledný, čo sedeli v tejto kaviarni, aj Dora, čo sa lenivo prevaľovala s Kiarou na gauči, aj Cat, ktorá makala v práci a popritom sa občas usmiala z okna na tú hračku prírody a aj Erik, ktorý sa schúlil na svojej posteli, objímal paplón a dúha mu aspoň na sekundu vykúzlila úsmev na tvári, tí všetci mali právo na lásku.

8. Náhody neexistujú

19. července 2010 v 22:40 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Náhody neexistujú a náhoda to nie je, že sa tam všetci tak krásne zišli... Vraví sa tomu osud!
Špecialna kapitola pre Dorku... venujem ti toho jedného a jediného... Daga! 


8. Náhody neexistujú


Bolo neskoré poludnie, tie posledné slnečné lúče mizli za oknom a Erik ich sledoval s očami prižmúrenými ako mačka, ktorá čaká, kedy ju šero prichádzajúcej noci skryje. Nebolo ľahké plížiť sa okolo vlastnej sestry, ktorá bola dokonca vaše dvojča a nielenže vedela, čo urobíte, ako sa usmejete, kedy čo poviete, ale kopírovala to všetko, akoby ste boli jedným.
Skúsil to, snažiac sa aby tie prekliate dvere nevrzli, potichu prechádzajúc okolo jej izby, ktorá bola otvorená.
,,Erik?"
ozvalo sa a menovaného zamrazilo. Na malú chvíľu stál ako prikovaný a potom sa rozbehol.
Nechcel spoločnosť pri tomto malom výlete a hlavne, ona sa nesmela dozvedieť, kam ide. Zabila by ho! Či?
Počul, ako jeho sestra vybieha z dvier, no on už bol pod schodmi. Chcel sa nenápadne skryť v rohu, hneď vedľa zábradlia, no o malú chvíľu sa jeho sestra nahla, zavesila sa na zábradlie a jej namaľovaná tvár sa naňho škerila, úsmev mala obrovský, zdôraznený tmavým rúžom.
,,Chceš sa ma snáď zbaviť?" naoko nahnevane naňho žmúrila. Erik sa cítil, akoby sa díval do tých svojich a vedel, že pred ňou nič neskryje. Rezignovane vzdychol.
,,Deje sa niečo?" vyzvedala nevinne a skackala veselo zo schodov, pričom sa jej úzka suknička trochu zdvíhala a odhaľovala tak čierne pančušky. Erik vyšiel zo svojho úkrytu a so zvesenou hlavou sa vliekol za Dorou k dverám, kde iba s vypätím všetkých síl zaklopal. Počul, ako sa v zámke otočili kľúče a v dverách sa objavila Nathanova silueta. Jeho tvár bola natešená a zvláštne mäkká, akoby mu to prítmie a vôňa vzrušujúceho, chladného večera dodala trochu nežnosti do jeho inak skoro aristokratických rysov.
Usmial sa na Erika v tom nepatrnom zdvihnutí úst bol akýsi prísľub dobrodružstva. Jeho oči však zo sekundy na sekundu viseli na Dore.
,,Ahoj," pozdravil ju prekvapene a iba Erik vedel, že je za tým divadlo. Dora sa nervózne ošila ,,Čau!"
,,Ideš s nami?" Nathan teatrálne zdvihol obočie a Erikovi cuklo kútikmi. Už chcel vykríknuť, aby ju nechal,
keď sa Dora nemotorne ošívala a zazerala naňho.
,,Asi hej..." usmiala sa a pozbierala svoju rozšliapnutú sebadôveru. Nathan jej venoval odzbrojujúci úsmev a Erik naňho prosebne pozrel, že taký chce aj on.
,,Pôjdeme?" spýtal sa ho iba a Erik nebojácne prikývol.
Vykročili do vláčnej noci, vo vzduchu sa húpal prichádzajúci dážď a oblohu, ktorá bola ešte pred hodinou jasná a zaliata slnkom, križovali čierne mraky a kde-tu vykuklo pár hviezd, ktoré na Erika spiklenecky mrkali. Akoby mal s nimi tajomstvo, ktoré nevie nik iný, možno Nathan sladko tuší, alebo túži po tom, aby jeho domnienka bola správna.
Hviezdy, celé nebo a ten kúsok mesiaca, čo sa vynoril spoza mraku však vedeli to, čo si Erik ešte nepriznal. Láska sa rodí v malých kvapkách a pomaly sa na zem spúšťa v podobe okamžikov, ktoré sa podobali tomuto. Okamžikom, keď Nathan tajne chytil malého Erika za ruku a ten sa naňho nesmelo usmial, keď obaja strážili Doru, ktorá cupitala pred nimi,
aby si nevšimla iskry, ktorá mala naozaj silný náboj- tej, ktorá preskočila v momente, keď sa ich dlane stretli.
Z neba sa pomaly spustilo niekoľko kvapiek, Dora hlasne zanadávala čosi o tom, že make-up je v prdeli a jej chlapčenský doprovod ju počastoval tichým smiechom. Erik zaklonil hlavu a pár kvapiek pristálo na jeho tvári. Nathan mu zatiaľ otvoril dvere na strane spolujazdca. Dora to dotknuto pozorovala, keď nasadala dozadu a nik jej nevenoval pozornosť, iba Erik, ktorý sa k nej otočil a s iskričkami v očiach prehlásil: ,,To sa rozpršalo, čo?"
Bolo to v momente, keď už všetci traja sedeli v aute a kvapky bezsýtostne bubnovali na okno. Nathan šikovne vyparkoval a svetlá auta osvetlili stmavnuté parkovisko. Trojica vyrazila do daždivého dobrodružstva.

*

Tmavý nočný klub bol plný a pred jeho dverami to aj napriek nepeknému počasiu vírilo hosťami. Pár nervóznych študentov postávalo pred klubom a odvažovalo sa, či vkročiť dnu, jeden muž práve platil vstup a za ruku držal svojho partnera, k dverám sa náhlila ďalšia partia, skrytá pod jedným dáždnikom, ktorá sa hlasne smiala. Nathan za nich zaplatil vstup, aj keď Erik hlasne protestoval. Trojica vošla dnu a ocitla sa v úplne inom svete.
Erik sa prestrašene rozhliadal dookola na množstvo mužov okolo, ktorý spolu tancovali, objímali sa na parkete a k tomu im hral tanečný remix nejakej známej pesničky, okolo preblikávalo farebné osvetlenie, zelené lasery, ružové, modré, červené a fialové svetielka odrážajúce sa od diskogule
a za barom muž, ktorý rozdával s úsmevom nápoje a na seba mal iba obtiahnuté, biele tielkom. Nathan mu upokojujúco položil ruku na rameno.
Dora však bola akoby bo vytržení, prekvapene sa otočila na Nathana a venovala mu veľký úsmev: ,,Ja som to vedela!" zvreskla ako pomätená.
,,Že ty... a môj brat... och bože!"
,,Nie!" skočil jej do toho šokovaný Erik ,,Ja nie... sme... sme iba kamaráti!" jazyk sa mu trochu motal.
Dora si ho premerala a pokrčila plecia. Skôr, ako to stihli tí dvaja zaregistrovať, zmizla v dave.
,,Nestane sa jej tu nič?" spýtal sa Erik s obavou v hlase. Nathan pokrútil hlavou: ,,Nie, tu je to o niečo lepšie než v hetero podniku," odvetil a chytil ho za ruku. Erik sa trochu neisto nechal viesť do prostred parketu.

Dora sa predierala pomedzi mužov a tú trochu žien, ktoré tu boli. Trochu jej vadilo, že sa za ňou nik neotočil, za to hŕstka dám na ňu mrkala, alebo ju iba sledovali ako lačné šelmy. Po prehliadke terénu si to Dora namierila k baru a oprela sa lakťami o pult ,,Čau," pozdravila znudene mladého barmana, ktorý sa na ňu iba letmo usmial a postavil miešaný drink pred chalana vedľa nej.
,,Čo si želáš, mladá?" spýtal sa usmievavo.
,,Čerešňu!" usmiala sa sebaisto.
Barman na ňu prekvapene pozrel ,,A osemnásť?"
Dora sa trochu začervenala, no sebaistota ju neopúšťala ,,Bolo!"
,,Občiansky?"
Sakra, pomyslela si v duchu: ,,Nemám ho tu!"
,,Tak asi smola..." barman škodoradostne pokrčil plecia.
,,Nalej tú čerešňu, Jimmy, ale okamžite!" ozval sa za Dorou autoritatívny, ženský hlas.
Prekvapene sa otočila a stretla sa so zvláštnymi, tyrkysovými očami mladého dievčaťa, nemohla mať viac ako dvadsať rokov, ryšavé vlasy mala nedbalo zviazané do copu na temene hlavy a na krku pod uchom na ľavej strane mala tetovanie, malého pestrofarebného motýľa.
,,Prepáč, Cat," barman Jimmy okamžite stiahol chvost a odplazil sa nalievať.
,,A hneď dva krát!" zakričala za ním ešte dievčina a prisadla vedľa Dory na voľnú stoličku: ,,Nevadí, keď si prisadnem a pozvem ťa, že?" spýtala sa, ale viditeľne nečakala na odpoveď. Dostali svoje dva poldecáky, dievča ho zdvihlo pred Doru a viditeľne si chcelo pripiť.
,,Tak na zdravie!" zachichotala sa, keď sa Dora konečne prebrala z prvotného šoku a zdvihla pohárik k ústam. Neznáma jej priťukla a napila sa na ex. Odložili pohár na stôl obe naraz a dievča sa otočilo na barmana, aby vyprosila ešte jednu rundu.
,,Mimochodom, volám sa Cat a neboj sa, nepretiahnem ťa hneď po tom, čo ťa opijem, ja sa rada s korisťou hrám!" oznámila s úškrnom a Dora sa vtedy jej vtipu zasmiala. Ono to však v skutočnosti ani nebolo vtipné, neskôr už nie...

Po čase sa pri bare objavil aj Nathan s Erikom, obaja spotený, dobre naložený a smädný. Objednali si obaja veľké pivo a Cat iba prevrátila oči a poznamenala niečo o typických chlapoch. Dievčatá už boli opité a prezradzoval to aj počet pohárikov hromadiacich sa pred nimi, tak sa smiali na všetkom, dokonca aj na Erikovi, ktorý mal pod nosom fúzy s peny, keď sa napil.
Na ich hurhaj sa otočil čiernovlasý chalan, ktorý celý čas sedel pri Dore, otočený chrbtom k baru, smerom k dverám a pil jeden miešaný drink za druhým. Vyzeral, že na niekoho čaká, nervózne podupával nohou o kovovú konštrukciu stoličky a ožužlával slamku štvrtého mojita.
,,Vidím, že si dobre naložená, Cathy, len aby sa tu neukázala Kiara!"
Cat prevrátila oči a následne ich drzo zapichla do chlapca. Pod ťarchou jej pohľadu sa musel zlomiť každý, ako dokázala byť nebezpečná iba obyčajným výrazom. ,,Niečo lepšie nemáš, Dag?" spýtala sa ostro a Nathan, ktorý šípil šarvátku sa medzi nich okamžite zamiešal.
,,Hmm...Dak? To nie je tiež typické meno," filozofoval o prvom, čo ho napadlo.
,,Dak? A neznamená to náhodou kačka?" spýtala sa Dora a popritom sa pripito chichotala.
,,Znamená!" pritakal Nathan s úškrnom a sledoval neznámeho, ako brunátnie v tvári.
,,Nie duck! DAG! Ako d-a-g!" hláskoval čiernovlások naštvane.
,,A tvoje práve meno?" Erik mu venoval trochu drzí úsmev. Možno za to mohol alkohol v jeho krvi, alebo neustála Nathanova vôňa v jeho hlave. Nevedomky sa tisol k jeho hrudi a blondiak to využil, aby ho mohol objímať.
,,Nepoviem!" Dag mu úškrn vrátil a jeho oči sa opäť otočili k dverám.
,,Chodíš sem často, Dag?" spýtala sa Dora, ktorá sa nemotorne snažila nadviazať konverzáciu.
,,Som tu varený-pečený, aj tuto so šéfovou, že Cat?" otočil sa s presladeným úsmevom na ryšavku.
,,Ale samozrejme!" usmiala sa naňho hrane a kývla na barmana Jimmyho, ktorý jej priniesol ďalší pohárik.
Vtom sa Dag zdvihol zo stoličky a na bar postavil nedopitý drink. Erik videl, ako sa k nemu blíži nejaký chlapec. Mal na sebe úzke tričko pásikové, čiernobiele, s dlhým rukávom a čierne nohavice. Vlasy tmavej červenej farby mal starostlivo rovné a ofinu sčesanú cez jedno oko, to druhé bolo už z diaľky obtiahnuté kajalovou ceruzkou. Erikovi sa zdal povedomí.
,,Dagie!"
zahučal cez celý klub. Dag afektovane preložil nohu cez nohu a Erik to pobavene sledoval, zatienený Nathanom, ktorý mu poskytoval dobrý úkryt.
Videl, ako si ten chlapec zastal pred čiernovlasého mladíka a zložil ruky v bok. Dag sa naňho smrteľne vážne díval, no Erik zo svojho uhla pohľadu videl, ako mu myká v kútiku.
,,Čo chceš, ty škvŕňa?" spýtal sa ho posmešne.
Červenovlasí chlapec sa už nadychoval k odpovedi, keď to Erikovi došlo a všetky súvislosti v hlave sa prepojili. Jeho ústa sa prekvapením otvorili. Nahol sa viac na bar, aby dovidel na dotyčného chlapca a takto z blízka, keď sa prizeral na jeho oblejšiu tvár a tmavé, čokoládové oči, nebolo pochýb.
,,ROB?!" vyhŕkol šokovane.
Menovaný sa dezorientovane otočil jeho smerom a chvíľu mu trvalo pri tom množstve farebných svetiel rozoznať, kto naňho hovorí.
Prestrašene sa naňho díval, na chvíľu sa mu urobilo mdlo, ako videl, že Erik vstáva a mieri k nemu.
,,Čo tu robíš?!" vykríkol v prekvapení a do očí sa mu drali slzy. Jeho jediný kamarát, ten normálny Rob, obyčajný chalan s ktorým chodí do triedy... aj on? Je toto veľké mesto naozaj plné toľkých špinavostí a nechutností?
,,Čo ty... ja... ja som..." vzdal to, jeho hlava sa zvesila k zemi a ofina mu zakryla skoro celú tvár ,,Nebudem klamať!"
Erik zaťal nechty do ruky: ,,Tak ty..." potreboval si rýchlo vymyslieť niečo, čo mu mohol vyčítať. Cítil sa tak nehanebne oklamaný a netušil prečo. Veď nemal dôvod, či hej? ,,Ty si chodíš sem, balíš tu cudzích chlapov a čo Viky?! Tá ťa kdesi verne čaká, alebo čo?" Vedel, že je to úplne inak, no potreboval sa na niekoho vykričať. Zlosť sa v jeho tele stupňovala, už sa to nedalo vydržať a tak sa otočil a rozbehol sa k východu, bolo mu jedno, že sa v tom dave a daždi vonku stratí, no potreboval sa schladiť.
Dora prekvapene, opito mrkala na celú tú scénu a nenachádzala slov. Nathan sa rozbehol za Erikom okamžite, ako vedel ktorým smerom mieri. Chcel za nimi bežať aj Rob, ale známa, nežná ruka ho zastavila a pritiahla k sebe: ,,Počkaj, toto mi musíš ešte vysvetliť!"
,,Nemám ti čo vysvetľovať, daj mi pokoj!" Rob sa snažil s Dagovho objatia vykrútiť, no ten mu to nedovolil.
Stisol ho ešte pevnejšie, pritisol k svojmu tričku a nechal ho, nech sa upokojí. Po chvíli bolo hrobové ticho, iba Cat sa opito pohupovala na stoličke a hudba stále hlasne hrala. Dag stále držal Roba v náručí a ten sa po minúte ticha konečne rozvzlykal do jeho hrude. Dag ho upokojujúco hladil po vlasoch, šepkal mu čosi do ucha a v tom objatí by sa Rob najradšej strácal navždy, ale on musel ísť za Erikom, porozprávať sa s ním, v sádzke bola jeho povesť a priateľ, ktorého nechcel stratiť, pretože si ho za tých pár týždňov obľúbil.
Ale ako to bolo možné, že sa tu tak stretli, že v jednom klube, pri jednom bare bolo možné konfrontovať oba svoje životy v ten istý čas? Rob sa sklamane opäť presvedčil, že náhody neexistujú.

7. Erikovo šťastie

19. července 2010 v 22:40 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Erik je šťastný, Nathan je zamilovaný, Dora nechápe...
Kapitolu špecialne venujem jemu, ktorý ma kŕmil zmrzlinou s McDonaldu, ktorý nadomnou bdel, keď som si prispala, lebo nemal to srdce ma zobudiť, ktorý mal tiež veľa modrých tričiek, ktorý so mnou tiež pozeral romantické dvd.-čka do noci, ktorý mi požičiaval jeho šampón a jeho očiam a tomu prchavému úsmevu na jeho perách, pretože viem, že je teraz smutný.  Takže pre teba, pretože to šťastie, čo som cítila bola naša láska...  




7.  Erikovo šťastie


,,Vysvetlíš mi, prečo si nebol včera v škole?" Rob trpezlivo dobiedzal počas hodiny matematiky do Erika, ktorý sa nežne usmieval a díval z okna, akoby tam videl čosi krásne. Pravdou bolo, že mali akurát tak výhľad na cestu plnú áut a kopu špiny pred školou.
,,Nechaj to tak, Rob," zahriakol ho kamarát a perom kreslil do zošita okolo čísiel vlnovky.
,,Hmm?" Rob sa nedal odbiť, priblížil sa nosom až úplne k Erikovi a trpezlivo mu pozeral do očí.
,,Nebolo mi zrovna najlepšie," povedal po chvíli a odvrátil sa.
,,Áno, iste a z toho máš tú modrinu pod okom a ten škrabanec na líci, však?" neodpustil si poznámku a naštvane sa otočil späť k tabuli. Erik ho chvíľu sledoval, ako hrá urazeného a potom sa vrátil späť do svojho sveta myšlienok a Nathana. Po včerajšku ho mal plnú hlavu. Keď sa prebudil, trpezlivo nad ním bdel, hladil ho po vlasoch a Erik na chvíľu zabudol úplne na všetko. Existoval iba ten okamžik a on sa cítil na chvíľu konečne šťastný. Potom sa prekotúlil na chrbát a bolo po pohode. Malé ranky boleli, keď na nich ležal a to ho donútilo rýchlo sa posadiť na posteli.
Nathan mu urobil palacinky, vraj sladké najlepšie zaženie nepríjemné spomienky a potom spolu pozerali dvd-čka,
až do neskorej noci.
Bol to krásny večer, keby Erik nemusel druhé ráno späť domov. To jediné ho ťažilo, keď
si večer líhal k nemu do postele a Nathan
sa poberal tiež spať.
Erik ho v poslednej chvíli chytil za ruku tak jemne, že sa bál, či ho vôbec zachytil, keď sa mu končeky jeho prstov vyšmykli.
Nathan sa naňho prekvapene otočil.
,,Kam ideš spať?"
,,K Chuckovi," odpovedal s úsmevom. Erik ho trpezlivo sledoval : ,,Zobudíš ho!"
,,Nie, neboj sa," Nathan ho starostlivo pohladil po vlasoch nechápajúc, čo má toto všetko znamenať.
,,Nechoď tam!" vytisol zo seba konečne Erik.
,,A kam mám ísť?" spýtal sa Nathan so zatajeným dychom, keď pochopil kam toto všetko smeruje.
,,Ostaň tu, prosím," vytisol zo seba kňučiac ako šteňa a prosebne sa mu zahľadel do očí ,,Nechcem byť sám!"
,,Dobre," usmial sa naňho Nathan a  vkĺzol na druhú polovicu postele. Podoprel si hlavu, sledujúc chlapca, ako leží na druhej strane a premohol túžbu pritúliť sa k nemu.
Erik ho sledoval trochu znepokojenými očami. Neboli vystrašené z Nathana, ale zo zajtrajšku, keď sa bude musieť vrátiť domov.
Teda zajtrajšku... na budíku svietil hrôzostrašný čas tri hodiny ráno.
,,Nathan?" oslovil ho po chvíli.
,,Hmm?" rozospatý blondiak k nemu zdvihol zrak. Bolo už neskoro, Erik spal chvíľu cez deň, ale on...
Chlapec na druhom konci postele sa k nemu posunul a vkĺzol pod jeho paplón. Nathan prekvapene zamrkal a opatrne mu položil ruku na pás. Chlapec sa pritisol k jeho hrudi a zavrel oči ,,Dobrú noc,"
,,Dobrú," usmial sa Nathan do tmy a uložil sa na vankúš blízko jeho vlasov, ktoré voňali jeho šampónom. Zavrel oči a spal, akoby bolo samozrejmosťou, že malý Erik leží v jeho posteli. Chcel takto zaspávať častejšie!

Erik sa prebudil
žmúriac do prudkého slnka, ktoré prenikalo cez okno. Otočil sa a zistil, že miesto vedľa neho je prázdne. Prekvapene zamrkal na budík na stolíku, bolo skoro pol ôsmej.
,,Sakra, zaspal som," povedal nahlas sám pre seba a práve preto ho tak prekvapilo, keď sa odo dvier ozvala odpoveď.
,,Nezaspal, hodím ťa do školy autom!"
,,Ale ja... musím domov po nejaké veci na oblečenie! A..." zasekol sa, keď uvidel tácku, ktorú pred neho Nathan postavil. Palacinky? Prekvapene zamrkal a pozrel sa na blondiaka ,,Počkaj, čo... požičiaš mi oblečenie?"
,,Hej, mám tam jedno obyčajné modré tričko, ktoré mi je trochu menšie, tak si ho môžeš obliecť a pripravil som ti do kúpeľne aj nejaké spodné prádlo, tak pohni, mama už odišla aj s Chuckom zaviesť ho do školy, takže sa neboj, že ťa dajaká ženská tam načapá!"
Erik sa zasmial a začal do seba hádzať palacinky tryskovou rýchlosťou.
Trvalo mu to asi päť minút, vzápätí všetko zapil mliekom a vyskočil z postele trieliac do kúpeľne.
,,Nathan, ale nemám zubnú kefku!"
,,Aj tú som tam pripravil, je úplne
nová, neboj sa!"
Erik vystrčil hlavu z kúpeľne a uvidel Nathana, ako nesie tácku od raňajok do kuchyne. Vďačne sa naňho usmial a potom už zapadol do kúpeľne. Trvalo mu asi desať minút umyť sa a obliecť. Tričko, ktoré mu Nathan požičal bolo
síce trochu veľké, ale pekne voňalo nejakým pracím práškom. Voňalo ako on!
Erik vyletel z kúpeľne ako besný, Pri dverách už stál Nathan a podával mu školskú tašku. Erika v zlomku sekundy napadlo, že takto by mohol odchádzať z domu častejšie.

Zazvonilo na koniec hodiny a Erik sa strhol. Ani netušil, ako to ubehlo, keď si v hlave rekapituloval včerajšok. Pobalil si všetky veci chystajúc sa na ďalšiu hodinu, keď ho stopla Dora.
,,Kde si bol celú noc?"
,,U kamaráta," usmial sa na ňu.
,,A to tričko?" prekvapene zdvihla obočie.
,,Jeho..."
Chvíľu bolo napäté ticho, kým si ho skúmavo prezerala. Potom natiahla ruku a dotkla sa škrabanca na líci. Erik bolestivo ucukol.
,,Viem, čo sa stalo..."
,,Hmm..."
,,Musíme s tým niečo robiť!"
,,Nemôžeme," povedal Erik smutne a spoločne vykročili smerom k druhej učebni.
,,Ale mama-"
,,Práve kvôli nej nemôžeme, sestrička, ona sa nerozvedie!" Erik pridal do kroku a nechal rozcitlivenú Doru stáť na strede chodbu neschopnú pohybu. Erik ju nevolal sestrička skoro nikdy, iba keď sa dialo niečo vážne. A s jej bratom sa teraz čosi zvláštne naozaj dialo. On predsa nebol ten, čo odchádza z domu na noc, čo prespáva u kamarátov a neberie si zo sebou mobil. Nikdy nenechal mamu sa ešte takto strachovať oňho ako včera. Erik nebol s tých, ktorý by mali nejaký život mimo školy. Ale mesto veľa vecí zmení.
*
Zazvonilo na poslednú hodinu. Erik s Dorou sa ponáhľali dolu po schodoch, Rob sa hnal za nimi ako vietor a Viky ich už čakala pri bráne.
Rob jej vletel do náručia a Erik ich s úškrnom sledoval, ako sa spolu doťahujú. Viky mu poslala vzdušný bozk a Dora sa naňho zamračila. Erik si ju však už nevšímal, pretože kúsok od nich zastalo strieborné Porshe a z neho vystúpil blondiak obzerajúci sa okolo. Keď ho uvidel, nenápadne kývol hlavou smerom k autu.
Erik pokrčil plecia a ukázal smerom na Doru, ktorú zaujalo čosi, čo jej začal vykladať Peter, ktorý práve prišiel. Nathan vykročil k nim.
,,Čaute," zahlásil, keď už stál pri Erikovi a uprelo sa k nemu niekoľko prekvapených pohľadov.
,,Č-au," vytisla zo seba Dora prekvapene, keď Nathan položil Erikovi na plece a v jej očiach čosi blyslo. Možno niečo ako poznanie.
,,Zveziem ťa?" otočil sa na Doru Nathan, keď sa uráčila zavrieť ústa otvorené prekvapením. Okamžite prikývla.
,,Ide niekto našim smerom?" otočil sa ešte na Viky a Roba, ktorý ho už z videnia poznali. Pokrútili hlavami, tak Nathan pokrčil plecia a s Erikom vykročili smerom k autu.
,,Tak jak bolo v škole?" spýtal sa pobavene, keď boli dostatočne ďaleko od jeho spolužiakov.
,,Si ako nejaká prehnane starostlivá mamička," odbil ho Erik ,,Prečo si prišiel pre mňa?"
,,Bola cesta okolo!" uškrnul sa pobavene.
,,Iste," Erik radšej stíchol a obzrel sa na Doru, ktorá za nimi neisto kráčala.
Nasadli do auta, Erik automaticky na predné sedadlo a Dora sa nasúkala dozadu. Nathan naštartoval a zadíval sa na Erika. Jeho oči sa zúžili ako mačka, keď si ho prehliadal a Erik s úsmevom čakal, čo zasa vypotí.
,,To tričko mi vyperieš! RUČNE!" zahlásil, keď naštartoval a stretol sa s Erikovým prekvapeným pohľadom. Obaja sa rozosmiali, iba Dora nechápavo sedela na zadnom sedadle a sledovala, ako sa tí dvaja chlámu na niečom, čo pre ňu vtipné vôbec nebolo.
Nathan vyrazil na cestu a už iba pri štartovaní prekročil rýchlosť. Erik si to viditeľne užíval, bubnoval prstami po prednej doske.
Dora sa zadívala von oknom a zistila, že sú na zlej ceste. Trochu nervózne sa pohmýrila. Sedela v cudzom aute, s cudzím chlapom a jej brat bol viditeľne príliš zabraný do pesničky, ktorú hrali v rádiu, že si nevšimol, že ich dotyčný niekam unáša.
,,Eh, nejdeme na opačnú stranu?" odvážila sa spýtať vystrašene.
Erik sa zadíval pred seba a prekvapene sa pozrel na Nathana.
,,Nie nejdeme, smer Aupark, ideme sa najesť!"
,,Nemám peniaze!" zaprotestoval
Erik naštvane.
,,To mne ale vonkoncom neprekáža!" zahlásil Nathan s úškrnom a provokatívne sa naňho pozrel. Erik stuhol na sedadle a na chvíľu si spomenul s kým vlastne sedí v aute. No Nathanovi dôveroval a vedel, že budú iba priatelia. Sľúbil mu to predsa, nie? Čo je na tom, že je gay, nič sa tým nemení, nie?
Erik sa zvyšok cesty snažil presvedčiť, že to, že spal s Nathanom v posteli nič neznamenalo, aj keď je on gay, ale ten vystrašený hlások v hlave neumlčal. Mal stále taký nepríjemný pocit.
A keď sa potom ich ruky stretli, keď obaja chceli prepnúť rádio, Erik ucukol, akoby sa popálil.
Dora prekvapene pozrela dopredu, keď sa Erikovo sedadlo myklo ,,Stalo sa niečo?"
,,Nie," odpovedali obaja unisono a ich pohľady sa stretli. Nathan bol trochu nepokojný, no Erikov úsmev ho umlčal. Usmieval sa aj keď ich Nathan vzal do McDonaldu a keď sa nechal trochu nemotorne kŕmiť, lebo chcel ochutnať z jeho zmrzliny.
Bol šťastný, ako už dlho nie a jeho šťastie malo modré oči a prchavý úsmev na úzkych ružových perách.
Neuvedomoval si to, ale cítil v srdci niečo zvláštne, čo sa každým dňom rozpínalo a rástlo, hrejúc ho ako neviditeľné svetielko zapaľovača, ktorý raz zdvihne nad hlavu, aby vybojoval boj za lásku, ktorú ešte nespoznal.
Ale to všetko ho ešte čakalo, teraz sedel unavený na lavičke v Sade Janka Kráľa, díval sa na Doru, ktorá telefonovala za stromami a Nathan ho znenazdajky pohladil po chrbte ruky, aby upriamil jeho pozornosť.
,,Máš ma rád?" spýtal sa rozšafne. Erik zaváhal.
,,A urobíš pre mňa niečo?"
Erik sa zadíval na ruku, ktorá spočívala stále na tej jeho a potom s očakávaním na Nathana: ,,Podľa toho čo!"
,,Chcem ťa zobrať niekedy von,"
,,Sme vonku!"
Nathan sa usmial na naivného Erika: ,,Večer von, na takú zábavu, na akú chodím ja!"
,,Do baru?"
Blondiak zaváhal ,,No... hej, do takého baru!"
,,Chceš ma pokaziť?" spýtal sa Erik naoko vážne.
,,To by som si nedovolil!" úškrn ozdobil jeho pery. Erik chvíľu študoval jeho oči a potom prikývol.

6. Hurt and comforting

19. července 2010 v 22:39 | Lilly Evenová |  Over the rainbow
Šiesta časť, pomaly odhalím jednu z temných častí príbehu. Erik ani Nathan to určite nebudú mať ľahké... ale ani naši ďalší hrdinovia. O tých ale neskôr, dnes tu máte jeden prototyp lásky. Aké sú tie ostatné dva modely? 



6. Hurt and comforting


Erik sedel vo svojej izbe a tváril sa, že tam vlastne v skutočnosti ani nie je. Spoza dvier svojej izby počul hádku rodičov, usilovne sa hrbil nad úlohami, no nedarilo sa mu vypočítať ani jeden príklad. V hlave sa mu ozýval otcov hlas, ako kričí z obývačky. Bol zachrípnutý, bez štipky emócie. Vedel dobre čo to znamená, nemusel ani vyjsť z izby. Takéto návraty boli u nich doma bežné, kým bývali na dedine. Hlavne keď sa otec vracal z krčmy.
Erik však vedel aj to, ako táto hádka bude pokračovať a kde skončí. Počul prvé buchnutie stoličky, ktorá sa zrútila k zemi. Zatajil dych a počúval, v očiach mal slzy a ďakoval bohu, že doma nie je jeho sestra. Zlomilo by ju to.
Snáď otec nesľúbil, že v meste začnú odznova? Nechcel im dať príjemný nový domov, keď sa vrátil z liečenia? Už sa to nemalo opakovať. Nikdy! Erik však už nebol natoľko naivný, aby veril sľubom svojho otca. Opakovalo sa to, ani nový život ich nedonútil upustiť od starých zvykov.
Otvoril dvere a potichu ako myš vykĺzol na chodbu. Videl, ako sa otec opilecky kýva medzi dvermi obývačky a čosi vykrikuje. Jeho artikulácia nebola najlepšia, tak mu rozumel každé štvrté slovo: ,,Mrcha... dovoliť... nechutná... domov...!" vrieskal ako zmyslov zbavený.
Sledoval, ako otec v zablatených topánkach stupuje do obývačky a pomaly sa plížil za ním. Na gauči sa krčila mama a plakala. Chvíľu jej nadával, ale jeho nepochopiteľné žvatlanie sa minulo účinku. Videl jeho zružovelú tvár a sklenené oči.

Otec schytil zo steny zarámovaný obraz, ktorý on s Dorkou nakreslili, keď mali desať rokov. Chystal sa ho očividne šmariť po mame. Erik to sledoval zmrazený na mieste, ako otec najprv obrazom vo vzduchu zakýval a napriahol sa.
,,Nie!" skríkol v poslednej chvíli a tmavé, podnapité oči sa otočili jeho smerom. Bola v nich nechápavosť a zúrivosť.
,,Ty malý lajdák!" zavrešťal otec z nepochopiteľných dôvodov a ohnal sa po ňom obrazom. Netrafil, lebo Erik ustúpil o pár krokov dozadu.
,,Ty... ty... ty handra!" vrieskal a šmaril po ňom obraz. Erik ako v spomalenom filme sledoval, ako rám triešti na kusy a sklo sa mu zosypáva k nohám.
Znova sa po ňom zahnal, Erik uskočil a stúpil na sklo, vyhol sa však nepríjemnému úderu dlane. Otec sa dezorientovane obzeral, na dlážke bola krv a Erikova pravá ponožka sa farbila do červena.
Chvíľu bolo ticho, potom sa opitý otec znova otočil na svoju manželku a rozbehol sa k nej. Erik prekonal všetku bolesť, ktorá ho trýznila a rýchlo ho predbehol, vbiehajúc mu do cesty. Otec nestihol včas zabrzdiť, potkol sa o vlastnú nohu a obaja sa zrútili na konferenčný stolík, ktorý ich váhu nevydržal.
Otec na ňom ležal celou váhou a tlačil ho na triesky zo stolíku. Buchnátoval kam dosiahol, no Erik pokojne držal, hoc mu vyhŕkli slzy. Musel ochrániť mamu, už sa nevládze pozerať, ako ju otec ničí.
Po chvíli sa otec upokojil, očividne vybil všetku nahromadenú energiu a ťarbavo sa tackal do spálne, tam sa zvalil na posteľ a bol tuhý. Mama plakala, no ako starostlivá manželka za ním zavrela dvere a otočila sa na Erika: ,,Dore ani muk!"
Erik prikývol a pozbieral sa zo zeme. Jeho roztrasené nohy ho ledva niesli a tak sa iba vliekol.
Mama mu čosi vravela, ale jej slová prichádzali akoby z veľkej diaľky. Zabuchol za sebou dvere a zamkol, aby sa cítil bezpečnejšie. Videl krvavé stopy na parketách a snažil sa ich nemožne zotrieť ponožkou. Iba ich viac rozmazal. Bolo mu to jedno, konal ako v tranze. Uložil sa do postele a cítil ako ho celý doškriabaný chrbát omína. Pocítil úzkosť ktorú necítil už dlho. Zavrel viečka, ktoré sa zdali zrazu príliš ťažké a s očami plnými sĺz zaspal tuhým spánkom.

Zobudili ho hlasy. Bola to krutá hádka, ktorá otriasala celým bytom. Otec ziapal a počul mamu plakať. Hádali sa, zasa...
Erika zastihlo silné deja-vú, až pocítil zimomriavky na končekoch prstov.
Vrátila sa mu izba u nich doma, ako tam sedel presne takto skľúčenú a musel to počúvať. Natiahol sa za mobilom a zistil, že je po ôsmej. Nerozumel, prečo ho Dora nezobudila, veď predsa zmeškal do školy. Žeby ju mama...
Otvoril dvere a hádka k nemu doliehala teraz v plnej sile. Oči sa mu zaliali slzami ako najväčšiemu slabochovi.
Rýchlo si preobliekol nohavice a tričko, čierne ponožky, aby nebolo vidieť krv, schytil školskú tašku a vyletel z dvier bez toho, aby si to niekto všimol. Bol si vedomí toho, že takto nemôže ísť na ulicu, nie to ešte do školy. Noha ho bolela, keď kráčal a vedel, že má na tvári pár škrabancov a modrín. Radšej si nechcel predstaviť ako vyzerá jeho chrbát, ale podľa bolesti to bolo dosť zlé. Z bytu k nemu doliehali tlmené, no predsa agresívne hlasy
a tak pridal do kroku,
na schodoch sa pridržiaval zábradlia, inak by asi stratil rovnováhu, ako bol vystresovaný. Bál sa, že ho nik nezachytí, že tam dnes nebude Nathan o ktorého by mohol naraziť a na chvíľu opäť zacítiť jeho vôňu. Nathan!
Nohy ho niesli samé, nedokázal si spomenúť prečo by tým smerom nemal ísť, túžil sa iba skryť. Zastal pred jeho dverami, karamelové oči si zo strachom premerali zárubňu. Vedel, že on jediný ho dokáže upokojiť, chcel ho proste iba objímať a z jeho pier počuť, že to bude iba dobré, že sa naňho môže spoľahnúť. Zdvihol ruku, aby zaklopal. Jeho oči vystrašene tikali z dvier na ťažkú päsť a znova späť. Slzy sa hromadili v očiach a zbesilo mrkal, aby ich zahnal. Nedokázal to a kvapôčky sa zviezli po lícach. Strach ho premohol a on spustil ruku. Stál pred dverami a reval, na nič iné sa nezmohol.
*
Nathan si zaviazal šnúrky na teniskách a natiahol sa po bunde, ktorá visela na vešiaku. Potom sa ešte raz zadíval do zrkadla a spokojný sám so sebou siahol po kľučke.
Dvere sa otvorili a jeho oči sa stretli s dvoma prestrašenými karamelkami na tvári smutného chlapca. Nathan sa nechápavo díval na jeho doudieranú tvár. Zbesilo si utieral slzy, akoby ich chcel pred ním skryť.
,,Oh my god..." vykĺzlo mu a jeho ústa sa trochu pootvorili. Chlapec pred jeho prahom potlačil vzlyk a prosebne sa naňho zadíval. Nathan ho schytil a pevne objal okolo krku, nepritlačil ho však moc v strachu, že by mu ublížil. Modrina na jeho oku a škrabanec na líci nevyzerali dobre. Erik sa rozvzlykal do jeho bundy. Nathan nechápal a asi ani radšej nechcel vedieť. Cítil iba jeho ruky, ako si ho tisli k sebe a tak objatie zosilnil, tisol si ho na hruď a bozkával na líce a do vlasov, aby ho trochu upokojil.
,,Čo sa ti stalo?" spýtal sa prestrašene a trochu si ho odtiahol od tváre, aby mu videl do očí.
,,N-nič..." Erik pokrútil hlavou, že o tom nebude hovoriť a nechal sa Nathanom vtiahnuť do prázdneho bytu. Bolo tam ticho a cez veľké okno v obývačke dnu prenikali teplé slnečné lúče. Erika to upokojovalo.
Nathan ho nežne posadil na stoličku pri bare, skopol tenisky z nôh a bundu hodil na gauč. Erik ho pozorne sledoval a jeho veľké, hnedé oči boli plné strachu.
Nathan postavil na čaj a odkiaľsi vytiahol lekárničku. Prisadol si k nemu. Nezdalo sa, že by sa naňho Erik ešte hneval, no aj tak sa neodvážil ho znova objať.
,,Ak si chcel odísť, tak v poriadku, ja pôjdem," vytisol zo seba Erik obzerajúc si jeho rozhádzané veci.
,,Nie!" skočil mu Nathan zdesene do reči ,,Takto nikam ísť nemôžeš, vyzleč sa!"
Erik sa naňho šokovane pozrel, no vzápätí pochopil, keď Nathan namočil vatu do akéhosi roztoku a ukázal na jeho škrabanec na líci. Erik statočne držal, keď mu Nathan priložil dezinfekciu k poškrabanému miestu a nežne ju čistil. Popritom ho hladil bruškom prsta po líci a Erik zavrel oči skôr kvôli tomu zvláštnemu príjemnému pocitu, než kvôli bolesti.
Nathan mu pomaly začal vyzliekať tričko. Erik poslušne zdvihol ruky dohora a nechal odhaliť
hrudník plný modrín a chrbát, ktorý bol doškrabaný od stolíka, na ktorý spadol.
Nathan mu veľmi trpezlivo čistil každú ranku a nežne ho hladil po pleci, keď Erik bolesťou cukol. Vytiahol jednu menšiu triesku spod jeho lopatky a tie najhoršie rany prelepil leukoplastom.
,,Si ešte niekde zranený?"
Erik kňučavo prikývol a vyzul si topánku. Pätu mal nepekne krvavú, no nebolo to nejako hlboké. Aj to mu Nathan nežne vyčistil a keď pri ňom tak kľačal, Erik ani nemal čas myslieť na to, že to vlastne bolí. Díval sa na jeho nádherné blond vlasy, ktoré boli zvláštne tónované, akoby mal každý vlas v skutočnosti inú farbu. Natiahol ruku a zaboril ju do nich. Nathan sa strhol a prekvapene zdvihol zrak.
Erik ospravedlňujúco stiahol ruku späť, no Nathan ho nežne chytil za zápästie. Uväznil jeho oči v svojom pohľade a pomaly vstal. Založil si jeho ruku okolo krku, pridal k nej druhú a zdvihol ho do náručia. Nebol ťažký. Mal chudý driek a jeho nohy boli slabé, ako dievčenské. Obtočil ich okolo jeho pása a pritisol sa k jeho ramenu.
Nathan započul
tiché vzlyknutie, ako ho niesol hore po schodoch. Uložil ho do svojej postele a odbehol. Keď sa vrátil držal v ruke obväz a veľmi precízne mu obviazal nohu, robiac mašličku navrchu. Erik ho sledoval s polovičným úsmevom a premýšľal, čo toho človeka vedie k tomu, aby sa správal tak milo. Veď sa skoro nepoznajú!
Ale mohli by... napadlo ho vzápätí a samého ho až prekvapilo, ako rád by sa čosi dozvedel o jeho tajomnom záchrancovi.
,,Smiem... tu ostať?" odvážil sa zo seba vytisnúť otázku, ktorá ho už dlho trápila a zatajil dych strachom, čo si to vlastne dovolil k niekomu úplne cudziemu. Nathan si k nemu prisadol na posteľ a chvíľu sa naňho díval. Erik naprázdno prehltol, neodvážil si tipovať odpoveď.
,,Samozrejme," odpovedal Nathan po chvíli. Erik natiahol ruku a pevne zovrel tú jeho v svojej dlani. Nathan sa naňho skúmavo díval, pozoroval jeho oči a tvár, snažil sa prísť na to, čo sa stalo, no nenašiel ani najmenšie vodítko k príčine Erikovho zranenia. A popritom vedel, že chlapec mu to nepovie, že to chce čas. Vždy to chcelo čas, čas všetko zahojí a zachráni ich od zatratenia. Čas zahojí aj tie fyzické rany na Erikovom tele.
,,Neodveziem ťa k lekárovi?" spýtal sa po chvíli starostlivo, keď si ho chvíľu prezeral. Erik iba zakrútil hlavou: ,,Bude... v poriadku, len tu ostaň so mnou!"
Nathan ho nežne pohladil po chrbte, no Erik cukol a zasyčal bolesťou. Nathan ho jemne vzal okolo pliec a pritisol k sebe, cítil, ako sa Erik pritúlil ako mača a opäť sa rozplakal.
,,Vedia tvoji rodičia, že si tu?"
Odpoveď neprišla, Nathan sa zarazene pozrel dole a Erikove oči plné bolesti mu prezradili, že o tom nechce hovoriť. Tak začal Nathan rozprávať o sebe, o Anglicku, kde predtým žil, o svojom otcovi a jeho firme a Erik napäto počúval a prial si, aby toto trvalo naveky. Chcel byť znovu dieťaťom a veriť na rozprávky, uveriť Nathanovi, keď mu rozprával, že ho raz zoberie do Londýna so sebou a ostať navždy v jeho teplom objatí, cítiac voňavku nastriekanú na jeho modrej košeli, prechádzajúc
rukou po gombíkoch, tak blízko tomu, aby ich všetky porozopínal a uvidel jeho bledú, nádhernú pokožku.
Zvyšok Nathanovho príbehu Erik už nevnímal, vety sa zrazu zdali dlhé a spomalené, akoby prichádzali z veľkej diaľky a parfum, ktorý ustavične cítil mu zatváral viečka. Slzy, vyschli, ostali po nich už iba slané stopy na lícach a Nathanove neustále hladenie sa zrazu zdalo ako kolísanie do osídiel spánku.
Erik zavrel oči, mihalnice zlepené slzami ho omínali, no on už ich nevnímal. Zrazu vedel, že tu v tomto veľkom meste to bude naozaj iné, ako doma. Tu to zvládne, pretože tu má priateľa, niekoho, komu na ňom snáď naozaj záleží. Mal Nathana, aj napriek tomu, čo sa stalo predtým. A chcel mu to všetko povedať, no akosi nestihol, pretože ho akási škodoradostná víla začarovala a preniesla do ríše spánku, kde ho strážil nádherný anjel so zvláštnymi oceľovými očami a úsmevom, ktorý v ňom roztopil ľadovú bariéru strachu z otca a okolitého sveta.

Erik spal v ten deň pokojne, konečne ho neprenasledovala nočná mora besniaceho otca a uplakaných očí matky. Bdel nad ním Nathan, ktorý sa iba na chvíľočku vytratil do kuchyne, aby keď sa ten malý levík v jeho posteli prebudí, mal čosi chutné pod zub, čisté šaty a vedel, že je to niekto, kto ho vždy ochráni.
A keď si potom k nemu prisadol opäť a zastrčil neposlušné vlasy za jeho ucho, kochajúc sa pohľadom na jeho pokojnú, spiacu tvár, ktorú hyzdil nepekný škrabanec, Nathan zrazu vedel, že miluje. Bude to však ničivá, bolestivá láska, keď sa bude musieť obetovať, aby ochránil to najcennejšie. Bude to tá skutočná láska, nie románik z knihy. Taká, ktorá ide až do morku kostí a tam vás ničí zaživa, pretože túžite byť s tou osobou každý jeden deň, chcete ju objímať a vlastniť a tá bolesť nikdy nepominie, kým sa nestanete jedným telom a jednou dušou na stálo. A to je nemožné, takže ste odsúdený na to trpieť pre pár dokonalých chvíľ, pre jeho úsmev a šťastie, chcete sa s ním smiať a plakať, prebrať na seba jeho bolesť. To je tá pravá láska, taká, ktorá bude vždy bolieť a popritom budete šťastný a vždy sa budete usmievať, pretože iba vy viete, že
máte niečo vzácne, ukryté hlboko v srdci.
Toto práve dostal Nathan do daru. Do jeho srdca pomaly vstupoval ten malý levík menom Erik.


Pes

19. července 2010 v 19:06 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)
Som raz taká, som úchylná a som na to hrdá. Som skazená, zoslashujem prosto všetko. A po tom, čo som pozerala ukážky z Little Ashes (Veru, začínam byť hrdá, že chodím na gymnázium Federica Garcia Lorcu!) ma to prosto napadlo.
Je to trochu zvláštne, také sladké a tuctové, ale ja som to musela napísať. Je to príbeh ako každý iný a predsa niečo je originálne a (myslím) len jedno... a to si myslím, že je pár :)
Koho by totiž napadlo dať dokopy Jaspera a jedného (ne)menovaného vlkolaka?
Asi iba mňa xD
Tak čo, viete ktorý to je?! Nie? No... je ľahké! Môj obľúbený je?
No áno, priznávam (som vinná vážený páni porotcovia, sudca... ako by povedal Humberto Humbert). Je to naozaj (a vaše nočné mory sa splnili!)Jasper/Seth :D
Čítať iba na vlastné riziko!

Pes

Nad hranicou

19. července 2010 v 18:47 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)
LaHire/Raimond, preslash... Pre nezainteresovaných postavy z českého muzikálu Johanka z Arku. Dávam to do historických jednorázoviek, hoci je to robené hlavne podľa tohoto muzikálu.

Nad hranicou


Skrytý

19. července 2010 v 18:39 | Lilly Evenová |  Old drabbles
(presunuté zo starého blogu)
Pár Hefaistion/Alexander.


Skrytý

Úsmev

19. července 2010 v 18:37 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)


Kto ma pozná a pozná ma dobre (aspoň na toľko, aby vedel môj obľúbený film) tak určite čakal, že sa tu poviedka s týmto motívom skôr či neskôr objavý. A je to konečne tu. Hrdo (no dobre, až tak hrdo nie, lebo je dosť nevydarená) môžem prehlásiť, že som napísala čosi s párom Alexander/Hefaistion. Je to síce iba pár sladkých slov, prosto fluff a vekovú hranicu sa k takémuto čosi nepatrí dávať (ale aj tak, 12+ iba pre ten preslash) ale napísala som to! A už to viac písať nebudem, lebo to neviem... práve som sa o tom presvedčila :D
Milujem tú dobu, milujem staré Grécko, ale ak mám čosi v tom štýle napísať...
No dobre, nechajme to tak. A snáď sa to objavý nejaký komentár :)

Úsmev


Kráľova milenka

19. července 2010 v 18:34 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)

Ja už ani neviem, kde ma toto napadlo. Začalo to v Paríži, kde ma múza kopla dostatočne silno. Kedže som vtedy však nemala po ruke pero ani papier a nemala čas ( Versailes, kráľove komnaty... kde tam mám písať?), tak mi nápad vyfučal z hlavy. Dnes som si spomenula a sama neviem prečo som sa k nemu vrátila.

Ehm, ehm... VAROVANIE: 15+ ...ale pointu prezrádzať nebudem :)

Kráľova milenka

Panna Orleánska

19. července 2010 v 18:32 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)

Blahoslavená Mária, matka božia, pros za nás hriešnych i teraz i v hodinu smrti našej, amen.


Opäť raz historická poviedka, moje podanie posledných hodín Jany z Arku. Je to jedna z mojich oblúbených historických postáv, tak trochu som si ju privlastnila za moju patrónku. A trochu (dosť) ju mám zidealizovanú. :)
Inak dosť silne nabúrava katolickú vieru, tak prosím nečítajte, ak vám to prekáža

Panna Orleánska


Za kráľa

19. července 2010 v 18:30 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)
Storočná vojna zúri... aké všetky tajomstvá ukrýva?

Za kráľa


Farebný

19. července 2010 v 18:23 | Lilly Evenová |  Jednorázovky
(presunuté zo starého blogu)
Dve postavy, o ktorých isto budete ešte počuť... Je iba na nás, ako si vyfarbíme život :)


Farebný...
Venované Dorke

5. Keď ho miluješ nie je čo riešiť!

13. července 2010 v 21:49 | Lilly Anjel Evenová |  Over the rainbow
Vráťme sa späť k Viky a Erikovy, ako to teda skutočne je a v čom Rob klame? Možno sa iba chráni, čo vy viete... :)
Erik sa začína ukrutne brániť hocijakému citu k Nathanovi, ak sa niečo prevratné nestane, tak ho znenávidí. A predsa v ňom stále planie taký maličký plamienok lásky, ktorú sa pokúša uhasiť. Veď je to nečistý oheň, čo by mu na to povedali priatelia?
Jedna priateľka mu však nastaví svoju náruč lebo vie, aké ťažké je milovať niekoho, koho nikdy mať nemôžte... ale to je už iný príbeh!




5. Keď ho miluješ nie je čo riešiť!

4. Peklo

13. července 2010 v 21:48 Over the rainbow

Iba tak pomimo... nie, nebývajú v Petržalke :) Bývajú niekde, kde mi to je oveľa, ale oveľa bližšie. Kto uhádne presnú ulicu podľa opisu (pár ľudí čo navštevujú môj blog to tam pozná) má u mňa bodík k dobru :)

Ale ku kapitolke... Viky sa začína prejavovať, rada by som vedela váš názor na ňu. Predsalen, som zvedavá, čo si myslíte. A tiež som zvedavá na názor na Erika. Predom ďakujem za komentáre!



4. Peklo

3. Nebo

13. července 2010 v 21:47 | Lilly Anjel Evenová |  Over the rainbow



Venujem mojej láske Dorke, ako darček a gratuláciu v jednom. Dúfam, že si to oslávila tou... Vineou (xD) a užila si si Bratislavu. Teším sa, ako sa my dve zasa stretneme, vyrazíme do ulíc a zasa vytočíme Romiho rečmi alá Slasherky v akcii pred Tescom! :D Vieš jak... Ej, bí, sí, dí, í, í, í...! :) 
Chcela by som ti venovať Daga, ale bohužiaľ pán dokonalý zatiaľ nie je na sklade. Tak aspoň títo dvaja nech ti spravia radosť a úsmev na tvári. Pretože úsmev predsa nebolí a ty máš dôvod sa usmievať! Ty moja skoro-Bratislavčanka!
A inak venujem ešte Ivane... preto, lebo :)
A Katie k narodeninám :)













3.  Nebo

Kapitolovky-vlastné

13. července 2010 v 21:22 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Toto je príbeh štyroch skoro-mužov, chlapcov, ktorí sa zrazili akoby iba omylom a popritom to tak vždy malo byť. Príbeh drzosti a nesmelosti, lásky a nenávisti, predsudkov a otvorených myslí, príbeh coming-outov či takých, alebo onakých. Je to hlavne príbeh o ľuďoch, ktorí sú ako my a predsa iný. Sú to tí, čo si na nich ukazujú ľudia, keď idú po ulici a držia sa za ruky, tí, čo od nich staré dámy bočia pohľadmi, lebo netušia, ako sa na nich dívať, tí, čo sa im dostáva urážok nadávok, neprávostí a diskrimináie... a popritom všetkom sú to práve Tí najodvážnejší z nás, ktorí by mohli ísť príkladom, čo znamená naozaj bojovať za svoje šťastie. Sú to menšiny, homosexuálovia a popritom tak mladí, hľadajúci cestu. Sú to moji hrdinovia, postavičky mojej mysle, s ktorými sa čoskoro zoznámite. Ale ešte predtým, než budete čítať, skúste si predstaviť, že by ste to boli vy, alebo vaše dieťa, ktoré jedného dna príde a povie: ,,Je mi to ľúto!"
Aká by bola vaša reakcia? Prijali by ste ho? Aká je tá správna reakcia? Občas pomôže iba čas... a láska, veľa lásky!
Postavy: Dora a Erik Smoliovci, Nathaniel Wayd, Dag Beliansky, Robert Anderson
Upozornenie: Vlastne žiadne. Možno iba 15+ no a homosexuálne ladený príbeh
Venujem Dorke (jej vysnívaného, večne šibnutého Daga) a Mione (toto naše veľké-malé mesto) 

Jednorázové-vlastné

13. července 2010 v 21:22 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Ľudia, nenoste kvety na cintoríny, je to výsmech...
Pár: On/on (okrajovo)
Upozornenie: Temné, slash


-presunuté zo starého blogu-
Nie je krásne vyfarbiť si život?
Pár: Marko/Marley (okrajovo)
Upozornenie: slash
Venované Dorke :)

Historické jenorázovky

13. července 2010 v 21:18 | Lilly Evenová |  Rozcestníky

-presunuté zo starého blogu-
Mám v sobě tolik lásky... už smím ti ji dát?
Pár: LaHire/Raimond (postavy z českého muzikálu Johanka z Arku) 
Upozornenie: slash



Jednorázovky iných fandomov

13. července 2010 v 21:10 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Belle
Jej meno bolo Belle...
Varovanie: jemný fem


Tony Stark nemal dnes dobrý deň. Dalo by sa povedať, že Tony Stark mal veľmi zlý deň. Alebo veľmi zlý týždeň, no tento deň z nich bol najhorší.
Fandom: Avengers
Pár: Tony/Steve
Upozornenie: 18+, PWP


-presunuté zo starého blogu-
Ten sladký sen pristál mi na viečkach ako ilúzia, celého ma opantal, zaslepil moje ostré zmysli...
Fandom: Twilight
Pár: Seth/Jasper
Upozornenie: slash
 

HP jednorázovky

13. července 2010 v 21:03 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Žabí Princ
Ako Draco hľadal svojho princa...
Pár: Draco/Harry
Upozornenie: Je to riadna hlúposť!
 
Valerie
Cos since I've come on home, well my body's been a mess and I've missed your ginger hair and the way you like to dress. Won't you come on over, stop making a fool out of me! Why won't you come on over Valerie?
Pár: Draco/Valerie
Upozornenie: Songfic na pesníčku Valerie (pôvodne od Amy Winehouse, ja som však použila prerábku od Glee), 18+, podrobné popisy sexu a aj napriek tomu, ako to vyzerá, je to slash!
 
Dracov list Santovi sa dostane do nesprávnych rúk!
Pár: Draco/vianočný darček
Upozornenie: 15+, tak trochu rozprávočka, písané na Vianoce 2010
 
Draco potrebuje zachrániť. Vymyslí preto geniálny plán. Podarí sa mu to? Kto koho zachráni?
Pár: Draco/Harry
Upozornenie: 18+
 
Ako veľmi ťažké je byť bábikou vo svete sexu?
Pár: Scorpius/Albus, Scorpius/obyvatelia slizolinskej klubovne
Upozornenie: 18+, prostitúcia, vulgarizmy, podrobné popisy sexu a znásilnenia
 
Harry je chorý. Chorý z tej večnej pretvárky a toho, že ho ľudia nechápu. Chcel by konečne normálne žiť, no aj po tom, čo si splní svoje poslanie nevie nájsť pokoj. A nedokáže už viac dýchať. Nie bez neho. dokáže ho láska zachrániť? Príde Draco včas?
Pár: Draco/Harry
Upozornenie: slash/preslash, čo to je vlastne?
 
-linky na starý blog-
Aké je nebyť sám, povedať všetkým, že niekoho mám? Aké je nemať strach, že sa ty neobjavíš vo dverách? Aké je inak žiť? Koľko krát sa človek smie narodiť? Aké je len tak stáť, kľúčovou dierkou iných sledovať? (Desmod- Aby bolo jasné)
Séria poviedok o dvoch na pohľad rovnakých pároch. Otcovia klamú svojich synov, synovia klamú svojich otcov. Ako sa ich životy vyvinú?
Pár: Draco/Harry, Scorpius/Albus
Upozornenie: slash, paralelný svet v ktorom sú Draco a Harry spolu a ich synovia taktiež
 
-link na starý blog-
Remus sa lúči so Siriusom a spomína. Spomína na chyby a rany, ktoré si obaja navzájom spôsobili. A nosí svojej Šípkovej ruženke kvety, aby odpustila...
Pár: Sirius/Remus
Upozornenie: slash, sex, songfic: Jiří Schelinger - Šípková Ruženka a trochu drsnejší pohľad na tú ich lásku-nelásku. Vraví sa, že muži sa nevedia vyznať z citov. Táto poviedka je toho príkladom.
Venované všetkým, ktorý raz -nie tak celkom- platonicky milovali...
 

Kapitolové HP

13. července 2010 v 21:03 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Trochu iný Draco a Harry, akých mi poznáme. Trochu iný svet a už naozaj... trochu čudná paralela. Kto je ten skutočný? Draco je zmätený. Harry tiež. Má iba svojho najlepšieho priateľa. Najlepšieho priateľa menom Draco Malfoy.
Pár: Draco/Harry
Upozornenie: preslash
Stav: rozpísané

Súčasná budúcnosť
Je naozaj človek schopný sa kvôli láske vzdať všetkého?
Jedno pokazené kúzlo a spravil najväčšiu chybu v živote... alebo snaď najväčšie štastie? Práve tu začína trošku zvláštna cesta do minulosti, aby určil svoju vlastnú prítomnosť a dokonca budúcnosť. Je dávno známe, že keď zmeníte minulosť zmeníte všetky časy. Je tomu skutočne tak? Nemôžu vám odpustiť jednu malú chybu? A je naozaj človek schopný sa kvôli láske vzdať všetkého? A môže osud porušovať zákonny fyziky a môžu sa do seba zamilovať dvaja ľudia, ktorý sa vlastne nikdy v živote nemali stretnúť?
Pár: Uvidíte :)
Upozornenie: slash, cestovanie v čase
Stav: V štádiu prípravy


Čo všetko znamená pre svet, keď ste spriaznené duše? A čo môže zmeniť Remus tým, že dostane na výber, ktorý detajl zo svojej minulosti zmení? Obetuje Siriusa, alebo budúcnosť Lily a Jamesa? A aké to bude mať všetko následky?
Pár: James/Lily, Sirius/Remus
Upozornenie: Slash, slabšie povahy to môže dojať, ale hlavne veľa cukrovej vaty
Stav: Rozpísané


Životné rozhodnutia
V momente, keď už iba my samy zodpovedáme za svoj život sa všetko začína ešte viac komplikovať a pribúdajú problémy. Harry si doteraz myslel, že Voldemort je to najhoršie, čo ho v živote čaká. To však ešte netuší, ako veľmi krutý je život a bolestivá láska. Krutejší ako Voldemort a bolestivejšia ako cruciatus...
Pár: Harry/Severus, Harry/Draco
Upozornenia: Slash, mpreg, 18+, vzkriesenie postáv, ignorácia epilógu HP7
Stav: Rozpísané (asi 10%), pozastavené

Ve skrovnou ja tě kytici zavážu, ozdobně stužkou ovinu...
Séria poviedok o Jamesovi, Lily a Severusovi. Kto je rozprávačom príbehu, koho skutočne miluje a kto o sebe vraví v tretej osobe? Všetko sa dozviete, ale musíte vydržať s nami až do konca.
Pár: Severus/James
Upozornenie: spomienky... veľa spomienok! A slash
Stav: Dokončené!

-link na starý blog-
Za päť dní sa svet môže zmeniť do bodky a vy si to ani nevšimnete. Ľudia okolo vás sa menia, svet beží rýchlejšie a vy sa zrazu prebudíte do inej reality. Takéto prebudenie prežije aj Harry... a možno aj Draco.
Päť dní a päť nocí
Pár: Draco/Harry
Upozornenie: slash, nemocnica a blízka smrť...
Stav: Dokončené!

-link na starý blog-
Autentická a pravdivá spoveď o tom, čo spolu môžu prežiť dvaja muži pri ceste životom
Venujem svojej jedinej láske, ktorá -síce o tom nevie- ma vytiahla z temnoty
-Vytajte v Harryho červenej knižnici-
Aj keď možno spomienky zmiznú s našich myslí a naše telá raz zostarnú a postupne sa rozpadnú na prach, spomienka v podobe tajomstiev skrytých v zápisníku budú žiť navždy tak, ako moja láska k Tebe, Harry!
Možno ty raz zabudneš, no ja NEZABÚDAM...
Severus Snape, 3. Septembra 1996, Rokfort
Pár: Harry/Severus
Upozornenie: Možno... trošku... smutné? Slash!
Stav: Hotovo :)

-link na starý blog-
V minulosti chrabrí rytieri vyslobodzovali princezné aj z tých najvyšších veží a zachraňovali ich pred všetkým zlým. Ale čo ak máte jedného uvezneného princa v dome, kde je všetko ešte horšie, ako väznica?
Severus má strážiť Harryho do jeho sedemnástych narodenín u Dursleyovcov. Z tejto odmietanej misie sa však o chlapcovi dozvie veci, ktoré by nechcel a spozná až príliś dobre. A jeho súcit z jeho ťažkým životom u Dursleyovcov toho veľa zmení. Severus však nebol nikdy chrabrím rytierom, Severus nemá srdce chrabromilčana. A zatiaľčo rytieri v lesklej zbroji v muklovských rozprávkach zachraňovali svoje princezné, on to všetko asi ešte viac zpacká.
Pár: Harry/Severus
Upozornenie: Spomenutá smrť, naznačené týranie, slash
Stav: Dokončené! 

-link na starý blog-
Občas záleží iba na uhle pohľadu...
Harry Potter má asi slabosť pre Malfoyov. Pre oboch! Ale vraj aký otec, taký syn. Alebo nie? Čo je iný na Scorpiusovy? Je iný ako jeho otec kedysi? A ktorého vlastne miluje? Môže si vybrať iba jedného. Pre ktorého sa rozhodne?
Pár: Harry/Draco, Harry/Scorpius
Upozornenie: Songfic na pesníčky od Rihany... upozornenia pri kapitolách! 
Stav: Dokončené!

-link na starý blog-
Najkrajším vianočným darčekom pre Harryho Pottera je, keď v archíve najde starý odložený prípad, ktorý môže vyriešiť sám. Po čase však zistí, že všetky vodítka vedú iba k nemu a že toto nieje obyčajný prípad. Ide skôr o akúsi nezvyčajnú pomstu. Kto za tým všetkým stojí? Odhalí Harry Potter tajomného Harlekýna?
Pár: Harry/Ginny, Harry/Draco, náznak Harry/Harlekýn
Upozornenie: Prvý pokus o krimi poviedku
Stav: Dokončené

-link na starý blog-
,,Keď sa nudíš, dajú sa robiť iba dve veci a ja karty nehrám..." alebo Poznáte hru na Pravdu a skutok?
Pár: Draco/Ginny
Upozornenie: Trilógia písaná na prvého apríla 3 roky po sebe
Stav: Dokončené
Venované mojej sestričke Ginnke

-link na starý blog-
Nie, nečakajte žiadnu MarrySue, aj keď je tento príbeh posadený do časov, keď sa Lily a James dajú dokopy. Ani nečakajte klasickú, slušnú Lily a šibnutého Jamesa. Veď čo ak je to všetko inak? Čo ak nemá Lily najelpšiu kamarátku, ale kamaráta? A čo ako je ten kamarát homosexuál? A čo ak tento príbeh vlastne vôbec nie je o Lily a Jamesovi?
Pár: Lily/James, Remus/Sirius
Upozornenie: slash
Stav: Dokončené

-link na starý blog-
Draco sa rozhodne doštudovať svoj siedmy ročník. Kto mu to však všetko skomplikuje?
Pár: Harry/Draco
Upozornenia: slash, cukrová vata, ignoruje epilog HP7
Stav: Dokončené
Venujem... sebe, lebo som super! :D

-link na starý blog-
Občas tu príbeh začína,ale vždy končí....
Ako to je po tom, čo váš príbeh skončí? A ako je to so stratenou láskou? A prečo ste vlastne tu?...na tomto smutnom mieste? Čo ste urobili v živote zle, že ste prišli....SEM? Tak: Vitajte v pekle vážení!
Pár: Remus/prievozník
Upozornenie: slash, temné, smrť
Stav: Dokončené
Venované pamiatke tých, ktorý tento svet už neuvidia

Iné fandomy

13. července 2010 v 20:59 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Long-drinks
(Kapitolové poviedky z rôznych fandomov)

(Jednorázové poviedky)

(Krátke drabblíky)

Lillyna skriňa

13. července 2010 v 9:22 Rozcestníky
(Tu skladujem poviedky na viac častí, poskladané pekne v komínkoch)

(Sú na nich vzorne usporiadané jednorázové poviedky)

(Sem som nastrkala všetky krátke a nepotrebné drabbles)

La rue de historia

13. července 2010 v 9:22 | Lilly Evenová |  Rozcestníky
Kde bolo, tam bolo...
(Tam nebolo, však to poznáte... To by bolo na dlhé rozprávanie, presne ako tieto kapitolové poviedky) 

(Ale bola iba jedna, aj tieto jednorázové poviedky sú samotné)

(Na záver iba ľahké bodky, moje drablíky)

Vicodínové stavy

13. července 2010 v 9:21 Rozcestníky
Naozaj ťažké prípady
(Veľa kapitol, veľa nových symptómov. Niekedy až príliš veľa..)

Chviľka u kafíčka s Wilsonom
(Jednorázovky. Čas, keď si Greg vyloží nohy na stôl a pokecá so starým priateľom)

Psychiatria
(Tam skončíte po prečítaní týchto drabbles)

Krvná banka

13. července 2010 v 9:21 Rozcestníky
Tiahle vlkolačie vytie
(Dlhé chvíle strávené pri viac kapitolových poviedkach

(Presne také sú tieto poviedky. Krátke, jednorázové. Iba ich zacítite a už sú preč!)

(Malé, lesknúce sa červené bodky na šatách, tele, vo vlasoch. Poviedky na menej ako jednu stranu, drabbles)